Mýtus o zlatých obkladačkách

Opakovane sú v médiách prezentované názory pôrodníkov, že ženy chodia rodiť do zahraničia kvôli TV obrazovkám a „zlatým obkladačkám“. Tieto názory odzrkadľujú nielen nedostatok kritickej sebareflexie slovenského pôrodníctva, ale sú aj prejavom veľkého nepochopenia žien – či už z nezáujmu o ich individuálne potreby, alebo z pocitu nadradenosti vlastného hodnotového systému.

Mnohé z nás sme frustrované z toho, ako ťažkopádne inštitucionalizovaná zdravotná starostlivosť o rodiace ženy na Slovensku reflektuje nové (už aj mnohokrát staré) vedecké poznatky týkajúce sa fyziologických pôrodov. Sme frustrované z toho, že my ženy – ktorým je táto zdravotná starostlivosť určená – nie sme partnerkami v dialógu o jej smerovaní či zlepšovaní. Sme veľakrát verejne ponižované, stavané na úroveň chodiacich inkubátorov bez vlastných potrieb, hodnotových systémov či preferencií. A ak sú nám nejaké potreby aj priznávané, tak sú redukované na túžbu po kožených kreslách. Alebo naopak, na rodenie niekde v jaskyni.

Sme vysmievané, ak chceme podporiť počas pôrodu jeho normálny priebeh. Sme kritizované, ak si dovolíme odísť rodiť za hranice, ak rodíme prvé dieťa po tridsiatke. Ak si dovolíme pýtať sa, tak sme trúfalé, ak si urobíme svoje bez pýtania (lebo už máme zlú skúsenosť s pýtaním sa) tak hlúpe… A čokoľvek spravíme, tak to robíme podľa vás preto, lebo myslíme iba na seba. Nenapadne vás, že to môžeme robiť aj pre svoje dieťa. S príchodom prvého dieťaťa na svet získavame nálepku “mamičky”, ktorá nás nenávratne redukuje na občianky druhej kategórie.

Chcete od nás, aby sme boli spokojné s tým, že za 20 rokov sa toho v pôrodniciach moc nezmenilo. Lebo veď – nie je to priorita žiadnej vlády a “maličké” Slovensko má toľko veľa iných, oveľa väčších problémov. Čakáte od nás vďaku a radosť. Veď sme sa práve stali matkami a odchádzame podľa vás z pôrodnice zdravé, so zdravými deťmi. No mnohé z nás sa tak necítia. Mnohé z nás rodia nedôstojne. V pôrodných boxoch, v ktorých je vám zaťažko niekedy zatiahnuť aj len tú plentu. Takmer 17 000 nás ročne podstúpi cisársky rez, približne 22 000 z nás nastrihnete hrádzu, pretože na školách vás neučili trpezlivosti. Niektoré z nás hospitalizujete na oddelenie, kde nemôžeme byť s dieťaťom, pretože izby na šestonedelí sú plné… Chápeme, že nemocnice nie sú nafukovacie. No ak ideme rodiť inam, tak našu voľbu verejne znevažujete.

Nepýtate sa nás, čo potrebujeme, ako sa cítime. Vykonávate svoju prácu, ako keby sme boli stále jedna a tá istá žena. Ale sme mnohé. Žijeme tu spolu s vami. Ročne sa pôrod dotýka viac ako 50 000 z nás. Každá máme trochu iné očakávania, prichádzame k pôrodu s inými potrebami – niektoré radostne, niektoré viac s obavami, niektoré si so sebou nesú nepríjemné spomienky na zneužívanie, niektoré sú doma otĺkané manželom a vyžadujú si pri pôrode citlivý prístup. Sme tu také, ktoré máme na poplatok za sprevádzajúcu osobu pri pôrode (ktorá by mala byť zadarmo) či za nadštandardnú izbu, na epidurálku ak sa bojíme veľmi bolesti… Ale sme aj také, čo si to nemôžu dovoliť.