Negatívne skúsenosti zo školou má väčšina dospelých (aj keď ich odstupom času zľahčujú či rozprávajú ako humorné historky). Nejde však iba o zážitky strachu, nespravodlivosti, nudy. Oveľa nebezpečnejšie sú dlhodobé poškodenia v oblasti návykov a postojov. Za poškodenie je možné považovať napríklad nerozvinutie individuálnych dispozícií a schopností, zníženie sebavedomia, vytvorenie závislosti na autorite, taktiež malý rozvoj komunikačných zručností a kritického myslenia, prijatie predstavy o súťaživosti a dokazovaní druhým, že sú horší než ja, ako o správnych a dôležitejších prístupoch než je spolupráca. Dá sa povedať, že tradičná škola poškodzuje každé dieťa bez výnimky, samozrejme každé inak.

         V mozgu máme zdedené dva základné mechanizmy na prežitie. Stresovú reakciu, ktorá nesie so sebou negatívne emócie, ako strach, hnev, napätie... A druhým mechanizmom je učenie. Učenie je, aspoň u cicavcov, spájané s príjemnými emóciami. Človeku sa však podarilo prepojiť učenie so stresom. Predovšetkým to školské v niektorých prípadoch do takej miery, že keď mozog rozpozná – "Toto je učenie." – spustí sa stresová reakcia, ktorá automaticky učeniu zabráni. Z výskumu vieme, že pochopenie zmyslu a súvislostí je "odmenené" tým, že sa v mozgu uvolní hormon šťastia, endorfín.

Práve toto je vnútorným hnacím motorom učenia, tzv. vnútorná motivácia.

         Avšak porozumenie učivu sa v praxi nahrádza učením naspamäť. Väčšinu toho, čo sa takýmto spôsobom naučíme, veľmi rýchlo zabudneme a neprepája sa nám to s inými znalosťami. Informácia trčí kdesi v mozgu izolovaná, bez úžitku, takže sa poväčšine vytratí do zabudnutia.

Z toho, čo počujeme, si dlhodobo zapamätáme veľmi málo (asi 10-15%). Ak niečo vidíme a počujeme súčasne, je šanca o niečo vyššia. Percento sa zvyšuje, ak môžeme o veci diskutovať, keď môžeme sami niečo robiť, skúšať a zažívať. Najviac si dlhodobo zapamätáme informácie, ktoré sa snažíme naučiť druhých (až 90%). Tradičný spôsob výuky je však založený na výklade učiteľa, na jeho aktivite a naopak na pasivite detí.

          Hoci by mal byť učiteľ autoritou v zmysle vplyvu výraznej osobnosti, jeho pôsobenie v triede je predovšetkým mocenské.

Postupne vám predstavíme všetky naše tábory. Ako tretí sme si vybrali Rozprávkové divadlenie.

Všetky informácie o tábore nájdete tu: http://bit.ly/rozpravkove-divadlenie

Prečo tento tábor?

Rozprávkové divadlenie je program zameraný na prácu s telom, pohyb a rozvoj fantázie ako aj prezentačných zručností. Deti získajú prehľad o tom, ako sa robí divadlo – naučia sa stáť na javisku a využívať svoje telo a hlas neobvyklými spôsobmi.

Základom je uvoľnenie a rozvoj detskej osobnosti a ich fantázie. Naučia sa využívať svoje silné stránky a posilnia svoje sebavedomie ako aj schopnosť postaviť sa pred ľudí – ,,výjsť s kožou na trh“, čo je predpokladom pre úspešný život.

Aký je program?

      Staré príslovie niečo o tom vie. Pred rokmi, tesne po ukončení VŠ som mala stretnutie s dlhoročnou priateľkou. Bežné veselé stretnutie pri pohári vínka a polemizovaním o živote s zmenilo na zosnovanie plánu na otestovanie vernosti.

Brali sme to s humorom a v dobrej nálade som jej porozprávala o psychodlogickej taktike:  „Tridsať minút a DOSŤ!“

Možno ste už o nej počuli, možno nie, dnes ju už beriem len úsmevne. Ale prosím, dopoviem vám tento príbeh až dokonca.

Prebiehalo to takto (pre zachovanie dobrého mena, kamošku pomenujem Simona, aby bola zhoda so skutočnosťou čisto náhodná J ) .

Simona prišla večer domov. Priateľ sedel pred telkou. Postavila sa pred neho a s kamennou tvárou mu povedala: „ Všetko viem! Máš tridsať minút na to, aby si mi TO vysvetlil!“  -nič viac, nič menej....Po týchto dvoch vetách si sadla za stôl.

Samozrejme, situáciu sme len tak narafičili, či sa rybička chytí na návnadu.