Rozprávky od nepamäti patria do detského sveta. Vytvárajú deťom obraz o svete, s ktorým sa až do svojich piatich rokov stotožňujú. Ale mnohé klasické aj novodobejšie rozprávky ukazujú deťom svet ponurý, strašidelný a niekedy až agresívny. Aké rozprávky čítate deťom Vy? Nezdajú sa aj Vám dospelým nevhodné pre detské hlávky?

 Práve preto sme vytvorili Pozitívne rozprávky. Sú to prerozprávané verzie klasických rozprávok bez zla a násilia, ale aj nové príbehy s ponaučením, ktoré rozvíjajú fantáziu, pozornosť, emocionálne prežívanie a formujú morálne hodnoty.

 A ako to celé začalo?

Príbeh pozitívnych  rozprávok sa začal v jeden večer, keď som svojmu trojročnému synčekovi púšťala nahrávky klasických rozprávok. Najprv prišla na scénu Karkulka, Medovníkova chalúpka a ďalšie. A vtom som si začala uvedomovať, aké mentálne obrazy púšťam svojmu dieťaťu do podvedomia prostredníctvom týchto rozprávok.....vlk, ktorý najprv zožerie babičku, Karkulku a potom mu rozpárajú brucho a zašijú mu doň kamene, alebo zlá striga, ktorá chce upiecť deti, a potom deti ju hodia do pece a upália, alebo ako zúfalé dievča sa zmení až po zásahu z vonka, ako napríklad víla v Popoluške.

Zrazu som si spomenula na synov strach z vlkov, s akou úzkosťou so mnou chodil do hory a vždy sa uisťoval, či tam nie sú vlci. Alebo s akou nedôverou sa pozeral na staršiu susedu, ktorá má hrb a sivé vlasy. A vtedy som si uvedomila, že ja nechcem, aby moje dieťa začalo mať takú predstavu o svete. Nebudem mu púšťať klasické rozprávky len preto, že sme všetci na nich vyrastali. Mimochodom, rozprávky od Dobšinského boli písané pre dospelých, nie pre deti.

A tak som rozprávky v ten večer vypla, a začala som mu ich rozprávať sama, no s vlastnou, pozitívnou verziou. Malému sa moje rozprávky páčili, a aj keď sa neskôr stretával s klasickou verziou, tie pozitívne verzie používal pri vlastnej hre, a pôsobili na neho príjemnejšie.