Moja bolestivá skúsenosť s vazektómiou

Ahojte. Viem, že sa tu niekoľkokrát riešila vazektómia, a tak vám chcem dať svoju vlastnú skúsenosť, možno to niekomu pomôže v rozhodovaní.

V prvom rade, vazektómia nie je ako vybrať znamienko. Je to viac-menej nezvratný zásah, ktorý spôsobí trvalú neplodnosť. Niekde v zahraničí vraj vedia opäť napojiť prerušené semenovody, ale stojí to desiatky tisíc eur. V mojom vnímaní sveta, je navyše takéto riešenie neprípustné (považujem to za slabosť muža, ktorý si nevie stáť za svojim rozhodnutím. Niečo ako rozvod, alebo laserové odstránenie tetovania a podobne). Preto bolo podľa mňa potrebné veľmi triezvo sa rozhodnúť.

Dôvody má asi každý svoje vlastné, a tak nejdem opisovať, čo ma viedlo k tomu, že som vazektómiu podstúpil ja. Možno len jedna taká myšlienka - mám vlastné deti, ale je potrebné rozmýšľať aj nad tým, že manželka zomrie, nastane rozvod, zomrie dieťa, alebo aj všetky deti - to sa veľmi ľahko môže stať. A ja budem chcieť uzavrieť nový vzťah, v ktorom ale už nebudem môcť mať deti - takto treba nad tým rozmýšľať. Ja som si každopádne bol istý, že manželstvo s inou ženou si neviem predstaviť, a aj keby všetky deti nebodaj zomreli, ďalšie by som už nechcel (a už vôbec nie s inou ženou). Treba si to ale triezvo zvážiť, lebo cesta späť neexistuje. Ak cítiš čo len najmenšiu pochybnosť, radšej toto rozhodnutie ešte odlož.

Ako to prebiehalo: Našiel som si zdravotnícke zariadenie, kde daný zákrok vykonávajú. Z dôvodu anonymity som volil zariadenie v strednej vzdialenosti od môjho bydliska (130 km). Bolo to nemocničné zariadenie, kde som zavolal a spýtal sa na možnosti operácie. Doktorka mi dala termín a prišiel som na prvú prehliadku. Nič hrozné, klasicky ultrazvuk, kde mi prezrela všetky rozmnožovacie orgány a všetko bolo v poriadku. Podpísal som papiere a informovaný súhlas, kde bolo potrebné uviesť aj dôvod, pre ktorý žiadam sterilizáciu.

Od podpísania papierov musí uplynúť 30 dní, počas ktorých má človek čas na rozmyslenie. To je zákonná povinnosť, ktorej sa nedá vyhnúť (možno len nejako ilegálne). Ja som v pohode počkal 30 dní a napokon operáciu ešte o dva týždne preložil z dôvodu choroby.

Zákrok nie je v žiadnom prípade hradený zdravotnou poisťovňou (čo ma ale dosť nahnevalo, že pedofilov a zvrhlíkov vedia vykastrovať zadarmo, ale slušného človeka nie). Zaplatil som teda 450€ a s potvrdením z nemocničnej pokladne som prišiel do ordinácie. Vedľa ordinácie zároveň bola umiestnená aj operačná sála, kde som sa vyzliekol od pása dole a zabalil do zelenej plachty.

Zachvíľu prišla doktorka, podpísal som ešte raz nejaký papier, že teda s tým súhlasím a šiel som si ľahnúť na operačný stôl. Tam ma sestrička poprikrývala, a zároveň prišla k urologičke aj chirurgička z vedľajšieho oddelenia.

Pokyny od svojej urologičky som mal také, že mi to umŕtvia a budem cítiť len slabé ťahanie. Realita však bola podstatne iná.

Zákrok začal tým, že ma poobkladali plachtami, aby mi nebola zima a doktorka začala dezinfekciu miešku a okolia. Použila na to očividne jódovú tinktúru. Následne pichla umŕtvovaciu injekciu a počkala dve minúty, kým zaberie. Potom začala pravým semenníkom. Hmatala mi tam semenovod a urobila rez. Ten rez bola jediná vec, ktorú som necítil. V momente, keď mi začala ťahať semenovod von, aby ho mohla prerušiť, začalo ma silno bolieť všetko. Miešok, črevá, mal som pocit, že ten semenovod ťahá snáď z pod pečene. Cítil som bolesť v bránici a ťažko sa mi dýchalo. Miestami som dosť silno krvácal, a tak mi na krvácajúcich žilách robili elektrokoaguláciu, z čoho som mal také šoky, že som sa metal na tom stole jak ryba na suchu, pri niektorých ma až pichalo v srdci a zatmievalo sa mi pred očami. Použili na mňa 25 kV (25 000 voltov).

Doktorky boli veľmi príjemné, ale zákrok bol teda bolestný. Po dobrých 20 minútach boja mi pravý semenník zašila a prešla na ľavý. Ešte uvediem, že elektrokoagulácia už samotného semenovodu bola úplne v pohode, to som skoro vôbec necítil. Zrejme ten semenovod nie je elektricky vodivý.

Keďže videli, ako trpím, spýtali sa ma, či s druhým vajkom prídem nabudúce. To som, samozrejme, hneď zatrhol, lebo už by som sa bál a neprišiel by som. Prešli sme teda na ľavý semenník, kde bol princíp ten istý, ale zákrok trval asi o polovicu kratšie. Doktorka potom aj vravela, že tak to väčšinou býva, tým, že pravé vajce je vyššie ako ľavé, ten semenovod je viac akoby "ukrytý" v útrobách telá a musí ho viac dolovať. Ľavý semenník bol teda relatívne v pohode, elektrokoaguláciu som dostal až do semenovodu, aj krvi bolo menej.

Celý zákrok trval približne 45 minút a bolesť na stupnici od 1 - 10 by som dal asi na úroveň 6 (rektoskopia bola pre mňa úroveň 5, tetovanie úroveň 1,5-2 a vyvrtnutie členku 3,5). Približne si teda viete predstaviť, že to už bola celkom seriózna bolesť.

Po zašití som ešte chvíľu ležal, nech sa spamätám, urezané časti semenovodu poslali na histológiu a nastal najväčší problém - cesta domov.

Mal som problém sa vôbec zohnúť, miešok kompletne zmodraný (modriny, podliatiny), takže bol celkom problém obuť si ponožky a topánky ani nehovorím. Keď som sa naveľa naveľa obliekol, zistil som, že mám vlastne celkom problém aj chodiť, tak som len pridrobčil k doktorke a začal sa obávať, ako odšoferujem 130 kilometrov domov. Od doktorky som dostal skúmavku a termín o cca 6 týždňov na kontrolu. V skúmavke som mal doniesť sperm (3 dni pred odberom žiadna sexuálna aktivita).

Sadol som teda do auta a cítil som sa ako starý ubolený dedko. Skúsil som stlačiť pedále, bol to celkom problém, pretože ma to veľmi tlačilo. Dal som sa teda pomaly na cestu s tým, že pôjdem väčšiu časť po diaľnici takým tempom, aby som nemusel brzdiť, ani preradovať. Každé stlačenie spojky bolo utrpenie, brzda a plyn boli na tom o čosi lepšie. Po prejdení cca 10km po diaľnici (čiže cca 5 minút) som pomaly cítil, ako bolesť ustupuje. Po cca 60km som zastavil na benzinke kvôli občerstveniu, chodiť sa síce ešte normálne nedalo, ale vystupovanie z auta bolo celkom v pohode. Takisto nastupovanie. Kým som prišiel domov, trvalá bolesť už skoro úplne ustúpila, ale stále som sa trápil pri zohnutí. O nejakom čupnutí nemohlo byť ani reči. Zaviazať si šnúrky sa nedalo, nosil som teda tri dni len šlapky (bolo to v lete). Až po približne 6-7 dňoch bolesti skoro úplne ustúpili a skúsil som masturbovať, hoci som sa veľmi bál, že to bude bolieť. Na počudovanie to nebolelo vôbec. Podľa doktorky som potreboval 20-25 ejakulácií, aby sa spermie nadobro vyplavili zo semenovodov, takže som si to fakt užíval (pozor, počas tohto obdobia je možné ešte veľmi ľahko otehotnieť). V stanovený termín kontroly ráno som teda naplnil skúmavku a dal sa na cestu. Doktorka prezrela semenníky, rany som mal krásne zahojené, bez problémov, žiaden opuch, nič. Sperm skontrolovala pod mikroskopom, kde nenašla žiadne spermie a zároveň mi ukázala výsledky z histológie, kde bolo jasne uvedené, že šlo o semenovod (ono sa totiž čisto teoreticky môže stáť, že doktorka odreže niečo iné, nie semenovod. Ale to naozaj skôr čisto teoreticky, než prakticky. Semenovod od žily rozoznám jedným pohľadom aj ja ako laik).

Takže som teda trvalo sterilizovaný a žiadne ďalšie kontroly nie sú potrebné. S odstupom cca pol roka sa na to dívam tak, že neľutujem túto skúsenosť, s manželkou si teraz nemusíme dávať "pozor" a nemusíme si kaziť sex nejakými kondómami, alebo si manželka nemusí kaziť hormóny antikou.

Ak teda niekto rozmýšľa o vazektómií, tu je moja osobná skúsenosť, verím, že to niekedy niekomu pomôže.