Ako prekonať strach zo šoférovania?
Ahojte, máte niekto tipy, ako prekonať strach zo šoférovania?
Vodičák mám už 6 rokov, ale šoférovať som začala až teraz, keď som si kúpila auto s automatickou prevodovkou, to mi dosť pomohlo odbúrať stres.
Problém ale je, že ešte skôr, než sadnem za volant, sa viem poriadne vystresovať už len samotnými myšlienkami typu: „čo ak spôsobím nehodu“, „čo ak sa niečo pokazí“, „čo ak zablokujem premávku“ a podobne.
Samotná jazda nakoniec prebehne v pohode, no ten vnútorný blok predtým mi berie chuť jazdiť.
Nemám vyslovene problém so šoférovaním ako takým, ale skôr s tými úzkostnými myšlienkami okolo toho.
Máte niekto podobnú skúsenosť? Čo vám pomohlo prekonať tieto obavy a cítiť sa za volantom istejšie?
No take situácie sa bežne dejú, bohužiaľ stalo sa mi ze mi zasvietila kontrolka motora auto išlo 30 v plnej premávke, no co dala som štyri smerovky a isla pokiaľ sa dalo na odstavnu plochu najbližšiu.
Stalo sa mi aj ze do mna zo zadu v kolóne naburalo auto kade ake situácie.
Jediná možnosť si to nepripustat, a ked sa nieco stane vzdy sa to da vyriešiť ;)
@anonym_autor som zvedavá na odpovede, sama mám to isté čo ty, s tým, že ja nejazdim vôbec, nedokážem sa zbaviť strachu ..naposledy ma na križovatke chytila taká panika, že som musela vystúpiť a odsoferoval to muž,inak by ma asi brali policajti ...
@jesenzima a koli comu? Panika? Len tak ma to zaujíma.
@anonym_autor som zvedavá na odpovede, sama mám to isté čo ty, s tým, že ja nejazdim vôbec, nedokážem sa zbaviť strachu ..naposledy ma na križovatke chytila taká panika, že som musela vystúpiť a odsoferoval to muž,inak by ma asi brali policajti ...
@anonym_autor
@jesenzima
jedine prax, nic ine.
proste vydrzat, bude to coskoro ooovela lepsie.
soferovanie je normalna vec, chce to len slusnost a prax - soferovat sa nauci aj cvicena opica, na to netreba talent
@jesenzima a koli comu? Panika? Len tak ma to zaujíma.
@ariannazara ja ani neviem, prosto ja keď sadnem za volant, úplne mi zovrie vnútornosti, neviem sa sústrediť a nonstop myslím na to, čo keď sa niečo stane. . No a na tej križovatke som sa zľakla, že sa nerozbehnem a cuvnem do auta za mnou 🤷 ( bolo to na kopci)
No nič iné ako postaviť sa tomu celom a prekonať strach nepomôže.Mam za sebou dve menšie nehody a po tej druhej som veru musela aj ja mnohokrát predychavat.Ale prekonať strach inak ako robiť to,čoho sa bojíš sa inak neda
@anonym_autor jedine prax a to že som musela ísť po to dieťa do škôlky. Nebol by nikto kto by ho priviezol. A druhé pár mesačné v aute. Po 10 rokoch od vodicaka som začala jazdiť a ficim si denno denne už 2 rok s 2 deťmi. Mladší mal 2 mes, starsi mal 1,5 roka a ja za volant. A ideš. Nákupy som skúšala sama, parkovanie z hlavnej cesty k nám - najprv som pól roka sa otáčala a predkom, mala som strach cúvať a brzdiť tých za mnou. Teraz bez problémov. Je to len prax.
@anonym_autor mám to isté. Kým jazdím a žiaden problém nemám, tak je to v pohode. Ako náhle ja urobím nejakú chybičku, alebo niekto mňa ohrozí, tak sa zlaknem a chvílu mám zasa problém sadnúť a isť. Len ja veľmi chcem, tak sa prekonám aj keď ma z toho bolí žaludok a stresujem.
Tiež to tak mám, mimo Sloveska si vôbec netrúfnem. Mne hlavne blok spôsobil inštruktor v autoškole na 3 hodine čo som jazdila, keď na mňa naziapal lebo mi v ten deň 3 krát zdochlo na semafore. Jazdila som potom skôr na automate s mamkou a snažila som sa vždy šoférovať aby som ten strach prekonala. Manuál nehrozil vôbec. Postupne som začala chodiť sama a prešlo to. Lebo viem že musím. Stále občas mám stres či som niekoho nezobrala a nevšimla si to 😂ale bohužiaľ sú to myšlienky treba ich proste potlačiť a len jazdiť a jazdiť. Treba si povedať že musíš a hotovo. Pozri denno denne sú nehody lebo väčšinou ich spôsobia takí ľudia čo si veria až veľmi. A po skoro už 3 rokoch čo mám vodičák tak už nemám problém ani s manuálom. Naučila som sa a nemám problém odšoférovať v rámci Slovenska. Časom to prejde len treba prax
@anonym_autor jedine prax a to že som musela ísť po to dieťa do škôlky. Nebol by nikto kto by ho priviezol. A druhé pár mesačné v aute. Po 10 rokoch od vodicaka som začala jazdiť a ficim si denno denne už 2 rok s 2 deťmi. Mladší mal 2 mes, starsi mal 1,5 roka a ja za volant. A ideš. Nákupy som skúšala sama, parkovanie z hlavnej cesty k nám - najprv som pól roka sa otáčala a predkom, mala som strach cúvať a brzdiť tých za mnou. Teraz bez problémov. Je to len prax.
@summer138 vies co, toto asi mne treba. Dnes som sla odprevadit busom prvaka na 8 rocny gympel, sli sme busom, aby videl, kde nastupit, vystupit, kadial ist. No este som sla potom vybavit dalsie veci a s malou 2,5 rocnou, potom sa dostat asi 20 min. peso k dakemu trolejbusu a potom zas cakat na dalsi bus. Mat tak auto, vybavim este dalsie veci. A drzat sa na jediny bus, aby som domov prisla a stihla navarit obed...Kym sme byvali na sidlisku, kazdych 10-15 min. mi nieco slo...A kruzky, to ani nehovorim. Vodicak mam roky rokuce, viac ako 20 rokov, no ale nejazdim, tiez strach. Ale idem si dat kondicne jazdy, nebavia ma tie busy uz.
Šoférovala som úplne bez problémov od 18tich, bez nehody, bez stresu, bez zmätkovania. Asi dva roky dozadu pred mojou 30tkou som zrazu z ničoho nič začala dostávať úzkosti a paniku za volantom. Stalo sa to pár krát, súvis bol aj s blokom krčnej chrbtice, jedno s druhým. Paradoxne to ale nesúviselo s nejakou trauma udalosťou v aute, len sa ta úzkosť prejavila za volantom a potom sa to už spojilo tak, že som takmer rok nesadla za volant. Do toho som otehotnela, hovorila som si, že nejdem sa teraz trápiť a stresovať, budem riešiť po pôrode… začala som chodiť na terapie k psychológovi, postupne som trénovala, vozila sa, raz to bolo lepšie a raz horšie. Teraz už je to dva roky čo mi tieto ataky začali a naučila som sa s nimi pracovať a opäť šoférujem.
Mne terapia pomohla, naviedla ma, ale najdôležitejšie je trénovať a šoférovať. Často a pravidelne.
Stať sa môže nehoda hocikomu aj skúsenému vodičovi,ja mám 20 rokov vodičský a vseličo sa mi prihodilo.Pokial to nie je niečo vážne netreba nad tým rozmýšľať,stalo sa ,idem ďalej,nikto nie je bez chyby.Treba si to tak nastaviť v hlave,človek sa učí celý život.Alebo si prejsť trasu v čase keď je menšia premávka a sama,nie s nejakým mudrlantom čo Ti sebadôveru zníži na minimum.S automatickou prevodovkou je o oveľa jednoduchšie, môžeš sa viac sústrediť na cestu, veľa šťastia.
Zmieriť sa s tým že nie každý má súdené byť šoférom a v tvojom prípade radšej využívať MHD lebo taký stresak na ceste nie je nič moc. Radšej sadni na autobus alebo električku a choď spokojne
No práve že sa snažím naučiť také trasy, ktoré zatiaľ viem, že budem potrebovať. Niekedy zavolám aj muža, aby išiel so mnou a prešli sme si trasu spolu, dodáva mi to väčšiu istotu.
Ten najväčší stres prichádza práve vtedy, keď na mňa niekto tlačí, že „veď máš vodičák a auto, tak ma zavez“. Vtedy sa okamžite spustí vnútorný blok. Oveľa lepšie sa mi jazdí, keď idem dobrovoľne a sama sa rozhodnem, než keď ma niekto do toho núti.
@anonym_autor natrenovanim situacii (s niekym vludnym), z ktorych mas najvacsie obavy, kdesi na volnom priestranstve resp. opustenych lokalnych cestach - rozbehy do kopca, cuvania, slalomy, parkovania, cuvanie do kopca, pozdlzne zaparkovanie. A potom uz len jazdit a jazdit, neskor uz aj sama (po vikendoch resp. velmi skoro rano, alebo neskoro vecer). Prekonali to ini, prekonas to aj ty 👍🍀.
Ja s tým tiež teraz bojujem, dnes ráno som myslela, že ani neodídem z domu 😃 Lebo sme zaspali a mali sme ísť tak, že tesne pred ôsmou pred školou, to je tam vždy najviac áut. A aj som skoro zrámovala v zákrute do kopca týpka v protismere, ale prežili sme to bez nehody obaja. Tiež som došoférovala na miesto a už len aaaaa panika, čo som to vyviedla (dupla som na plyn namiesto brzdy), pocity hanby a zúfalstva, že som marná.
Ale, čo mi pomáha jazdiť aj tak, je, že si poviem, že to budem riešiť, až to nastane - príklad mozog mi podsunie, že čo keď sa s niekým zrazím (u nás v štiavnici sú cesty široké ako inde chodníky), tak si proste vedome a niekedy aj nahlas poviem že to budem riešiť až potom. A hlavne až na pár zahanbujúcich momentov sa väčšinou nestane nič. A po jazde sa nahlas pochválim. Sú to také barličky, ale pomáha mi to.
A Zetko na zadok, aj keď máš vodičák už x rokov.
Presne, to Z-ko pomaha tebe (psychicky), aj ostatnym (vacsine).
Ja toto prezivam denne, vodicak mam 10 rokov, jazdim denne. Zacala som manualom a teraz mam automat. Pre mna bol vodicky nutnost, byvame mimo mesto a denne dochadzam do prace a syna vozim do skoly.
Ja som mimo mesto nebola este ani raz, a dokonca si netrufnem ani niektore trasy v ramci mesta ktore dobre poznam. Skratka ten strach u mna pretrvava celych 10 rokov. Ja sa zasa velmi bojim inych soferov. Neverim im, som obozretna sa seba aj za nich. To ma strasne vycerpava a ked vystupim z auta, chvilu mi trva kym sa uvolnim. Mam zabehnute trasy ktore robim denne a inde viacmenej ani nechodim. Ked mam ist nieco vybavovat priamo v centre mesta, auto nechavam uplne mimo odparkovane a vsetko si obeham radsej peso. Je to niekedy otravne, manzel mi vycita ze po takej dobe mam stale strach, ale vidim ze nie som jedina, to ma celkom utesilo.
ja by som si na tvojom mieste zaplatila nejaké kondičné jazdy v autoškole. Kým nezískaš istotu budeš stále v strese...
Pre mňa je šoférovanie úplne prirodzené, jazdím kdekoľvek, aj v zahraničí, aj dlhé trasy. Jasné, že v meste ktoré nepoznám som viac opatrná, pomáham si navigáciou.
V aute som denne, najazdím ročne cca 15.-20.000 km.
Tiež to tak mám, mimo Sloveska si vôbec netrúfnem. Mne hlavne blok spôsobil inštruktor v autoškole na 3 hodine čo som jazdila, keď na mňa naziapal lebo mi v ten deň 3 krát zdochlo na semafore. Jazdila som potom skôr na automate s mamkou a snažila som sa vždy šoférovať aby som ten strach prekonala. Manuál nehrozil vôbec. Postupne som začala chodiť sama a prešlo to. Lebo viem že musím. Stále občas mám stres či som niekoho nezobrala a nevšimla si to 😂ale bohužiaľ sú to myšlienky treba ich proste potlačiť a len jazdiť a jazdiť. Treba si povedať že musíš a hotovo. Pozri denno denne sú nehody lebo väčšinou ich spôsobia takí ľudia čo si veria až veľmi. A po skoro už 3 rokoch čo mám vodičák tak už nemám problém ani s manuálom. Naučila som sa a nemám problém odšoférovať v rámci Slovenska. Časom to prejde len treba prax
@hviezdicka002 ale vies, ze v zahranici sa soferuje tak isto, ako na Slovensku ? 😀
proste to chce prax...a jazdit, jazdit, naberat skusenosti - zazit rozne situacie.
naozaj je to super zrucnost, ktora neskutocne zjednodusuje zivot
Ďakujem vám všetkým za rady 😊
@anonym_autor presla som si tym istym. Vsetko je to len v tebe, t.j. ak sa chces naucit soferovat bez stresu naucis sa. Vsetko ale vyzaduje cas a spravnu postupnost krokov:
1/ v prvom rade sama sa musis rozhodnut a namotivovat, napr. ak budem vediet bez uzkosti soferovat budem sa citit slobodnejsie, komfortnejsie, mozem ist kde sa mi zachce bez toho aby som sa spoliehala na druhych a uzijem si tu jazdu (ak ta aj bavi soferovanie). To bola moja motivacia a ciel.
2/ druha dolezita vec-pripustit si ten strach (nepotlacat ho), brat ho, ze je prirodzeny v zaciatkoch, a ze ak sa budes casom citit sebaisto za volantom, aj ten pominie, ale teraz je tu a idete do toho proste spolocne 🙂
3/ zacat pravidelne soferovat, ale pozor, v tomto poradi:
- najskor v nocnych hodinach kedy nie je na cestach vela aut, jednoducho natrenujes si orientaciu na krizovatkach, na cestach vklude, ze nikto na teba netlaci/netrubi.
- samozrejme vyberat najskor najjednoduchsie cesty, idealne prv tie, ktore poznas, az kym budes vediet opakovane nimi prejst bez stresu (prirodzene sa tvoj nervovy system upokoji, ked zisti, ze vlastne ziadne nebezpecie ani kolizia nenastala) - mozog sa trenuje realnymi skusenostami, co zazije a to ty na zaciatku potrebujes - jednoduche, zname cesty, bez vela aut, ktore ta stresuju.
- nasledne si vyberaj nove cesty. Na nove cesty sa priprav tak ze si ju najskor pozries na googli, vsetky krizovatky ktore ta cakaju,zaradovacie pruhy, aby ta proste nic neprekvapilo.
- potom postupne pridavaj jazdy pocas casov, kedy je viac a viac aut. Vzdy ale vsetko postupne tak, kym sa tvoj nervovy system neupokoji na dane nove podmienky.
4/ mne pomahalo aj to, ze ked som si nebola ista ako napr.vyhodnotit krizovatku, radsej vzdy pomaly spomalim (aby aj auto za mnou vedelo zareagovat) a necham vyhodnotit krizovatku niekoho ineho. Zistis ze velakrat sa vies zariadit aj podla ostatnych aut na krizovatke. Toto mi odburalo stres z toho, ze nebudem vediet co, ver tomu, ze niektore krizovatky su take ze ani vsetci zucastneni, ak su novi, nemusia vediet, dolezite je spomalit, dat si signaly a bezpecne prejst. Ak sa niekto moc hrnie do krizovatky, tak ho necham radsej, a seba ochranim. Takze posledna dolezita vec - sleduj aj okolite auta aj oni ti daju signaly (bliknutim, spomalenim, trubenim, atd...)
5/ eliminuj stresove faktory, napr.ak ta spolujazdec stresuje, chod a soferuj sama (podla systemu vyssie, tj najskor od najbezpecnejsich podmienok).
Takymto sposobom sa na 99% z toho dostanes, pokial tam nie je v tom aj nejaky iny problem. Mne tie najhorsie uzkosti pominuli po 3 mes.,to som chodila doslova v krcoch, teraz jazdim uz 2,5 roka a az teraz si obcas uz trufam aj na nove cesty, bez pripravy cez google. Cas a trpezlivost a vsetko pojde 😊
Ps: ja som sa toto musela naucit v hlavnom meste odkial ani nepochadzam, takze zvladnes aj ty, ak mas jednoduchsie podmienky 🙂
Šoférovať. Nič iné nezaberie
@anonym_autor som zvedavá na odpovede, sama mám to isté čo ty, s tým, že ja nejazdim vôbec, nedokážem sa zbaviť strachu ..naposledy ma na križovatke chytila taká panika, že som musela vystúpiť a odsoferoval to muž,inak by ma asi brali policajti ...