Ako zvládnuť náročnú starostlivosť o dieťa?
Mame len jedno dieťa 4 ročne, ale mam pocit ze som asi vôbec nemala byť matkou.. Materskú som prežila doma ako s guľou na nohe, sice som mobilna a keď sa dalo utekala som snim von, kade tade po ihriskách a udalostiach vhodných veku ale to sa tiez vždy nedalo, na to treba prachy hoc len benzín daco stojí. Tie nevyspate noci, nočné vstavanie, najprv flasky tocit dookola každú hodinu lebo kojiť mi nešlo, potom grckanie, koliky, začali ist zuby, od prvého dňa organizovať si zivot podľa jeho spankov a potrieb, rátať časy bdelych okien, vonku so sebou nosiť tašku na prebaľovanie a tašku na jedivo, moja mamka mi často hovorievala ze - ale ved male dietko toho veľa nepotrebuje.. Nie, len amsambel veci od cestovnej postieľky cez kociar, vaničku, handry, plienky, Hračky atd. Kym začal chodiť, oči som mala aj na zadku, tie pady na hlavu, neustaly plač za všetko lebo skúša, učí sa ale nema pud sebazáchovy..potom sa to trochu zlepšilo keď začal ako tak vedieť hovorit, uz aspon ukazal kde ho boli, a veru aj ubudli plienky, ked niekam ideme už mu tam nemusíme trepať kociar ci vaničku ci posteľ.. ALE začala školka a zimné mesiace sú utrpenie božie. Nonstop chory, to prezliekanie v šatni v školke z kombinéz a piatich vrstiev, spotená som aj na zadku a taka utekám do prace, vsetko hneď zaspini, od jedla ci blata vonku, a stále v noci nespi lebo keď je chorý tak kašle, budi sa, raz čajík raz cikat raz hento raz tamto, vratiala som sa do práce ale na skrátený úväzok lebo samozrejme by som nestihla poňho chodiť, ani nakup ani domácnosť, stale sa cítim obmedzovana, nemam svoj predošlý život, tu slobodu. Nebola som žiadna party žena, nechodila som po dovolenkach a tripoch s nasolenym zadkom, ale ja stále nemám späť ani len ten základ slobody, ísť na záchod v kľude lebo casto v polovici môjho srania on kričí ze aj jemu treba a tak, vedto poznáte ked ani na záchode nieste same..
Manzel je tu, stará sa, je prítomný, je pri tomto vsetkom co som napísala, klobúk dolu pred single matkami, ale to neznamená ze sa nemôžem posťažovať.
Lubim svoje dieťa, chceli sme ho, nonstop sme sním len my dvaja, ale myslím ze až takéto ťažké som to nečakala, ani omylom, ani zlomok z toho
Zaujimave. Dost som sa v tvojom prispevku nasla, lebo tiez som necakala ze to bude take tazke. Mne nikto vlastne nepovedal ze to bude tazke. Bol to pre mna dost sok. Ale ked sa pozriem spat na tych predoslich 5 rokov, vobec ich nevnimam ako narocne. Asi som na tie zle veci zabudla. Ja by som to kludne brala este raz.
Tu nemocnicu som nastastie nikdy nezazila. To muselo byt skutocne hrozne.
Ono nespomenula som úplne vsetko ale aby si niekto nemyslel ze sa tu sťažuje mamička zdravého dieťatka ktora Je nevdacna, a chudery tie matky postihnutých detí.. Syn uz má za sebou aj dve operácie dokonca, v celkovej anesteze, a neboli to mandle ci výber znamienka. Proste sa narodil s vadou, ktorú mu trebalo čím skôr opraviť aby žil normálne, nechcem konkretizovať ale len toľko ze nebolo to uňho na ztp, ani nič podobné ako predĺžený rodičak, a nemá žiadne následky chvalabohu, je to fungujúci zdravý chlapec uz teraz, ale mali sme pridané- kontroly, doktori, vyšetrenia, 2x som snim bola na hospitalizácii, tie ktoré ste to zažili viete ake je to psycho, akoby nebolo dosť toho strachu z operácie samotnej, modlili sme sa v kaplnke s mužom a plakali, kym nam prisli povedať ze je ok...plus veskera starostlivosť o dieťa na lôžku je len na matke, kdeže sestricka.. Lieky, masticky, šetriaci režim, samozrejme nesmel ochoret, Mali sme tri svety lebo sme ho vybrali zo škôlky mesiac pred, a samoztejme ze aj tak ochorel a neprešiel cez anesteziologicku ambulanciu... Čiže vyposuvane, druhá operácia bola až na tretí raz. Ja nonstop Ocr, manžel detto, furt chybame v práci, platame to ako sa len dá, robíme aj nemožné, ja dorábam prácu po nociach a vyzerám ako zombik, nemá nám kto postrazit syna alebo len raz za mesiac vybrať zo škôlky..... A potom sa raz za rok stretneme s familiou, vsrtci sú vyvonani, krásni a vyobliekaní, pofotia sa snim, na 10 minút po hrajú a trochu venujú, "markantne" prispejú k jeho výchove a to je cele, vrátia nám ho. Mňa sa nitk nespýta ako sa mam, ci daco nepotrebujem, nikoho nezaujíma ani naše manželstvo ktoré príchodom syna veľmi utrepelo bohuzial.. Strata času, intimity, súkromia, nemôžeme sa ani v kľude porozprávať, a bavíme sa len o nákupe a hrncoch a domácnosti o synovi..
Aj ja som sa v tvojich slovách veľa krát našla.....naše dieťa je vymodlene, ďalšie už kvôli mojim zdravotným problémom nebude.....ale presne ako napísala @andreatytler, ja som vôbec netušila aké náročné to bude .
Keď sa narodila , malilinka, bezbranná, som si myslela, že ja snáď na ňu ani v živote nezakricim.....a jedného dňa , o 4 roky neskôr, o 6:30 po 5 tich hysterickych zachvatoch , máš chuť dieťa chytiť, nakopnúť do zadku a vystreliť ho na Mesiac! Ono je to nekonečná láska, pre to dieťa by si spravil čokoľvek, na druhú stranu, ono ťa doženie na pokraji tvojich síl....🥴❤️ ale postupne človek zabúda na to ťažké, ostáva to pekne, aj si myslím že vekom to je lepšie a lepšie.
U vás je asi najväčší problém to, že vám nemá kto pomôcť. Nám sa všetko zlepšilo, keď sme sa presťahovali, a babka s dedom si vezmú malú na víkend, na prespavačku, a my s mužom sme samy.
Postazuj sa kludne, na to sme tu ❤️ je to normalne.. vsetko tazke je s detmi tazsie a vsetko krasne je este krajsie.. moja rada je, v takychto veciach vzdy si snazte ako rodicia vsetko zjednodusit. Znizit z narokov, nevarit stale, ked sa ti nechce ostat doma aj s malym pozerat telku, pises ze nemate asi penazi na rozhadzovanie ale teda niekedy su aj vypomoci v domacnosti skvele. Nevlac tolko veci so sebou, uvidis ze dieta to zvladne aj bez toho. Vela byt vonku v prirode, to ho zamestna, unavi aj cez vikendy.. povedat si ze toto je moj zivot s kazdy den a necakat nejaky zazracny koniec cesty, kedy to uz bude vsetko dokonale ☺️
Áno, myslím,že keby sa reálne všade vopred vedelo,čo to je skutočne mať dieťa,tak by polovica žien to dieťa nemala 😅.Materstvo je opisované ako nádherná vec, ktora je to najkrajšie,čo môže človeka stretnúť, všetko je ružové a krásne.Ono to tak aj je,no tvorí to možno 30 % z dňa.Zvysok je (väčšinou)práve to ,čo a ako si to opísala. Najväčším problémom je podľa mňa to,ako teraz žijeme,sme prvá generácia,ktorá prakticky nemá žiadnu pomoc v podobe okolia,ako to bolo kedysi bežne,a nie len v podobe samotnej pomoci,ale aj vo forme sociálneho kontaktu.
Kedysi sa žilo generačne, boli babky, tety,susedy, ktoré "dohliadali"tak nejako prirodzene na deti,takže matka nebola celé dni úplne sama len s dieťaťom zavretá v byte. Mala okolo seba aj iných dospelých ľudí,nie len malé dieťa, ktorému časti ani nerozumie,čo vlastne chce a nemá sa s ním o čom (tak normálne porozprávať)
Takým spôsobom sa úplne všetko zosype na plecia jedného človeka a to nie je pre nás prirodzene,neboli sme tak nastavení a vlastne celé storočia sa tento model formoval.Dieta sa nikdy nevychovovalo tak,ako teraz,vždy na neho bolo viac ľudí. Alebo skrátka sa im tak nevenovali,deti behali po vonku a často rodičia ani nevedeli,kde deti su a čo robia. Deti neboli stredom sveta,nebrali sa ako "osobnosti"
Teraz sa to zmenilo,a preto je to také ťažké, náročné na psychiku a preto to predošlé generácie nevedia často pochopiť.
Vsetko okrem nemocnice, co si vymenovala, vacsina z nas zazila. Niektore tato starostlivost bavi viac, ine menej. Najvacsi problem u teba vidim v tom, ze vam s dietatom nema kto pomoct.
Áno, myslím,že keby sa reálne všade vopred vedelo,čo to je skutočne mať dieťa,tak by polovica žien to dieťa nemala 😅.Materstvo je opisované ako nádherná vec, ktora je to najkrajšie,čo môže človeka stretnúť, všetko je ružové a krásne.Ono to tak aj je,no tvorí to možno 30 % z dňa.Zvysok je (väčšinou)práve to ,čo a ako si to opísala. Najväčším problémom je podľa mňa to,ako teraz žijeme,sme prvá generácia,ktorá prakticky nemá žiadnu pomoc v podobe okolia,ako to bolo kedysi bežne,a nie len v podobe samotnej pomoci,ale aj vo forme sociálneho kontaktu.
Kedysi sa žilo generačne, boli babky, tety,susedy, ktoré "dohliadali"tak nejako prirodzene na deti,takže matka nebola celé dni úplne sama len s dieťaťom zavretá v byte. Mala okolo seba aj iných dospelých ľudí,nie len malé dieťa, ktorému časti ani nerozumie,čo vlastne chce a nemá sa s ním o čom (tak normálne porozprávať)
Takým spôsobom sa úplne všetko zosype na plecia jedného človeka a to nie je pre nás prirodzene,neboli sme tak nastavení a vlastne celé storočia sa tento model formoval.Dieta sa nikdy nevychovovalo tak,ako teraz,vždy na neho bolo viac ľudí. Alebo skrátka sa im tak nevenovali,deti behali po vonku a často rodičia ani nevedeli,kde deti su a čo robia. Deti neboli stredom sveta,nebrali sa ako "osobnosti"
Teraz sa to zmenilo,a preto je to také ťažké, náročné na psychiku a preto to predošlé generácie nevedia často pochopiť.
@jaskolka my si stale robime s kamoskou srandu, ze ako by nam bolo dobre ako neandrtalcom kdesi v jaskyni v grupe sa starat o deti 😀😀 ale ano o jedno dieta je najlepsie starat tak styrom dospelym som vypozorovala 😀😀
My by sme to tiež nezvládali, keby sme nebývali blízko rodiny, to je tak v tejto dobe, keď sa všetci odsťahujú za lepším životom najmenej do Bratislavy - lebo práca, ale nie je nič lepšie ako pomoc od rodičov, pra rodičov, vždy to tak bolo ,že na výchove detí sa podieľali viacerí ľudia, to len dnes to všetko viac menej ostáva na mame, tak isto vravíš, že muž sa podieľa na všetkom , ja neviem nám to tak vždy vychádzalo,že dcéru jeden zaniesol , druhý odniesol z MŠ, nikdy to nebolo len na jednom
Vsetky sme sa nasli..
Proste na xy rokov je to neskutocna obeta, velke obmedzenia na ,,slobodnom" zivote a kazdy detail, kazdy den, vlastne vsetko treba prisposobit.
Inak este mi napadla jedna vec - a to robit osvetu. Ja vsade hovorim, ze materstvo je narocne. Nikdy to neodbijem tym ze jasneee vsetko super. Mozno ked sa o tom bude viac hovorit, tak aj take to povedomie, ze to nie je len prechadzka ruzovou zahradou prejde 🙂 a tym nechcem nikoho odplasit, len hovorit pravdu bez prikras a toho romantizovania. Ze to je najkrajsie a najuzasnejsie obdobie. Ved je ale zaroven aj ku*** tazke 😀😀
Tak ja si myslim ze je to preto, lebo starostlivost o druheho vseobecne je narocna....ci uz o dieta, o cloveka, o stareho cloveka 24 hodinova.....zrazu to nerobi stroj ale my musime........je to zahul na energiu a vôbec......nikdy sa nepopisuje nové negatívne.....pretože to tak nemusí byť.....treba nejako prežiť a ide sa dalej....
No ano je to tak ako pises. Neskutocne tazke. My mame za sebou aj hospitalizaciu a autoimunitne ochorenie takze presne chapem co myslis...mozno to vyznie cudne, ale my sme si spravili aj druhe dieta a je to sice este narocnejsie ale uz ma 13 mesiacov a konecne to zacina byt lepsie a to hlavnr v tom ze sa hraju spolu a tym padom nam aspon na chvilu daju pokoj 😀 ale my mame na rozdiel od vas pomoc od rodiny takze velmi s tebou sucitim, ze vy nemate. Drz sa a neboj bude lepsie
Mame 3 deti,a tie nemocnicne pobyty sme zazili s kazdym,dokonca pred rokom so vsetkymi 3 naraz🙈 to bol este len masaker,muz s 1 dcerou na 1 izbe,ja s 3m babatkom a najstarsiu dcerou na druhej izbe,lozko som nemala,tak som bola na stolicke😏otrasny zazitok a dufam ze sa nezopakuje uz nikdy.
Najkrajšie a zároveň najťažie obdobie života, plné emócií, strachu, sebaobviňovania z toho, že nie som dobrá mama, ale aj kopec radosti a zábavy...nič sa tomu nevyrovná, žiadna kariéra, majetky, dovolenky.
Veomi mi pomohli vaše komentáre, uz len v tom ze sa necítim sama, teraz viem ze je váš veľa ktoré to mate rovnako.. O druhom dieťati zatiaľ ani nechcem počuť. Nik nás netlačí chvalabohu, ale keď si to predstavim...idu namna mdloby. Este ku mne neprišiel spomienkovy optimizmus, vsetko si pamätám a poviem na rovinu, ze radšej nech mi nohu odtnu ako ďalšie dieta. Lebo cítim tu zodpovednosť, ten strach, z viem ze už keď teraz mam takéto myšlienky a neyzivam si to na obláčiku s duhou, to druhe diets by asi len trpelo. A odnasalo by si moje zle nastavenie a môj negativizmus. A prvý by asi tiež pociťoval samotu atd.. No proste krivdila by som a ublizovala dvom deťom a úplne nevinným zbytočne. Nehovoriac o manželovi, zanedbanom manželstve, zanedbanej domácnosti, a moja psychická a aj fyzická situácia, to ani nejdem opisovať.
Niekedy plačem, za toto všetko, lebo nemám na to dieta ani toľko trpezlivosti ako som cakala ze budem mat, ze budem dobra usmievavá spokojná maminka ktoru materstvo napĺňa az za okraj.. Sú chvíle kedy som šťastná, vďačná som stále a aby som sa ukludnila, tak myslím na známe ktoré deti chcú a nedarí sa im, alebo ma matky s postihnutými detmi, tieto myšlienky ma vrátia do kľudu a hryznem si do jazyka vtedy.
Ale takto sa fungovať nedá.
Môj syn je úžasné šikovný, je krásny, ked sa namna diva tými očkami tak sa roztapam, uz je v štádiu kedy za mnou len tak príde z hladká ma, vtedy plačem a hanbím sa za moje zle myšlienky.. Ale do frasa prečo je ta starostlivosť a logistika tak extrémne náročná, okolo tak maleho a krásneho dietatka? Nemá to byť dar od Boha?
Áno keby to ženy vedeli čo diets naozaj obnasa, nešli by mnohé do toho. A bolo by tu menej vyhoretych matiek, menej krachnutych manželstiev, menej psychologov a sedení u nich, menej depresii, a menej smutných deti ktorým sa nedostáva dosť lásky...
Opísala si to presne. Tiež mi to šlo občas na nervy. Ale deti vyrástli a teraz je to už fajn.
Je to tak, ako pises. V mojom okoli to niektore kamosky aj spomenuli, ze je to narocne, ale kto nemal vlastne dieta, tak si to "narocne" predstavi ako.taky tazsi den v praci. Neda sa na to nijako pripravit. Aj ked clovek predtym vidi velke mnozstvo babatiek a malych deti, tak nikdy nezazije ten pocit, ze on je zodpovedny za ich zivot, ako je to pri vlastnom. Tym padom nesleduje na nich kazdu drobnost, nema ich 24/7 v hlave, nerozmysla nad vychovou, vsetko mu pripada mile a zlate 🙂 Ta zataz sa neda dopredu precitit, je to proste vzdy sok.
Neda sa vam ani nejaku opatrovatelku poriesit? Nam tiez velmi pomahaju babka s dedom, raz za par tyzdnov si maleho zoberu na par dni. Predtym babka chodila tak raz za tyzden k nam. Kamoska takuto moznost nema, tak to riesila opatrovatelkou a ze pomohlo neskutocne, ze najlepsie investovane peniaze.
Ja som tým prešla tiež a deti mám 2. Vychovavam ich sama, najťažšie obdobie pre mňa je teraz puberta, častokrát spomínam na časy keď boli menší, tvarovatelni, veľmi ma to vyčerpáva
@jaskolka my si stale robime s kamoskou srandu, ze ako by nam bolo dobre ako neandrtalcom kdesi v jaskyni v grupe sa starat o deti 😀😀 ale ano o jedno dieta je najlepsie starat tak styrom dospelym som vypozorovala 😀😀
@andrea2323 nejaké africké príslovie vraj hovorí,že na výchovu dieťaťa je potrebna celá dedina 😃
Ja dám len taký príklad -nakup s malým dieťaťom,už len ísť s kočíkom dnu vyžaduje logistiku,vojsť tam(nie všade je bezbariérový prístup)buď dať dieťa do vozíka,alebo aj s kočíkom dnu medzi regály,manévrovať s tým, nákup pchať buď do kočíka dolu,potom ho pracne vyberať pri pokladni,alebo do košíka, ktorý zavadzia pri tlačení kočíka, natrepat sa k pokladni, naložiť do tašky,pritom dieťa môže plakať, vrieskať, prekáža to predavačom, zákazníkom.
ked som bola dieťa ja,bolo úplne bežné,že pred obchodmi stáli kočíky s deťmi,kým matky boli dnu a nakupovali ,nikto sa nebál,nestaral,či dieťa vonku neunesu, nespadne, neplače,lebo v tom prípade bežne okoloidúci ho postrážili,pohojdali. Bolo to skrátka normálne a pre matky veľká úľava,že mohli nakúpiť bez plaču, kočíka,a nahlenia sa .
Teraz by to nebolo mozne,lebo by ešte niekto zavolal sociálku,že pred obchodom je opustené dieťa 😃😃
Aj pre mna to bolo narocne pri prvej dcere, myslim, ze znacne to ovplyvnil jej temperament, nespavost a reflux. Druha dcera bola neskutocne dobre babatko, ani sme o nej nevedeli, takze poznam pohlad z oboch stran. No poviem ti takto - deti vyrastu, hoci sa ten cas zda nekonecny - a opat budes mat cas aj na seba. Ono nas zeny dost ovplyvnuje sucasny sposob zivota - kedysi mali zeny podporu sirokeho pribuzenstva. Ako sa hovori, it takes village to raise a child. O to sme dnesnym zivotom prisli a aj preto je to take narocne.
Ani ty, ani manžel nemáte rodičov, čo by obcas pomohli a zobrali syna na prespavacku? Alebo niekto blízky....
Ani ty, ani manžel nemáte rodičov, čo by obcas pomohli a zobrali syna na prespavacku? Alebo niekto blízky....
@januarova nemame. Moji rodičia sú 200km a obaja ešte pracujú, manželovi rodičia su 300km, svokor je ztp a svokra ešte pracuje.
A keď aj majú náhodou niektorí voľno, nechcem ich hneď otravovať s mojim dieťaťom aby ho strážili, a povedzme si otvorene aj to, ze nejak sa ani nepretrhaju, aby tu prisli a pomohli, alebo aby ho prijali na par dni...
Mate pravdu s tým village-om.. Rodina chyba a vrámci tohto sme poznačená generácia.. Ale čo bude s generaciou našich detí? Lebo zlepšiť sa to nezlepší, my budeme pracovať ešte dlhšie ako naši rodičia teraz, a vzhľadom na dnešný trend, naše deti budú mať svoje deti asi v 40tke... Ved sa ani len nestretneme generačne 😢
Ako ste tu aj to nakupovanie spomenuli, to je niečo hrozné, teda bol kto hrozne keď bol úplne malý.. Kociarove vajíčko do nákupného Kosika a tlačiť tu ťarchu plus prihadzovat nakup. Bývame na 3.poschodi bez výťahu, dole vo vchode kociar nechávať nemôžem lebo susedia tam fajčia a jedni takí slabší aj vesaju pradlo na chodbe, takže som ťažký kociar vynasala poschodia hore aj dietatom.. Neskôr uz keď bol väčší ale este nechodil, no mykal sa tam a nedalo sa ísť sním, tak som najprv schmatla jeho plus tasky s nákupom, šla hore a hodila ho do ohrádky. A bežala dolu po kociar. Dnes nechápem odkiaľ som to vládala a hovorím si, ze už nikdy viac.
Teraz v zime som snim mala aj par dni homeoffice, lebo niesom z tých matiek ktoré ledva nastúpia spat do RD, a každý týždeň vypadnú lebo soplik, kaslik, susnik... Bol doma chory, a ja som pracovala. To bol pain. Jeho potreby pokrývať, telka sla samozrejme lebo fakt to dlabem, a inak sa to ani nedá, ale aj sa mu trebalo venovať, stravovať, cikat, kakat, este potrebuje doprovod Na zachod, utriet a tak.. Od jeho narodenia keď prejaví nejakú potrebu, vsetko púšťam z rúk a bežím, utekám, v pyžame ci polonaha, casto nevycikana. Akoze jasne, posledný cca polrok už tak neskacem okolo neho lebo ho učím samostantosti a aby sa naučil cakat.. Ale predsa. Strašne ma hnevá a stále sa stym neviem zmierit, ze sa nedokážem zahlbit do činnosti, plne sústrediť a neprerusene dačo hoc male dokončiť. Najviac šťastná som v práci, sú tam ľudia, dospelácke debaty, dostanem zaplatene za čas strávený s tou robotou, a hlavne neprepinam pozornosť z pracovnych veci na detské primitívne veci. Kym som bola na RD, z tých detských veci mi vytiekol mozog asi 10x 😢
Ja uz mam hadam aj poruchu pozornosti z toho neustaleho mama, mama…mam dve deti a mam pocit, ze mi uzekaju oci, jedno k jednemu a druhe k druhemu😆🫣 uplne ta chapem
Ahoj. Rozumiem ti. Mame takmer 5-rocneho a k tomu 2-rocnu. Rodina 100-200 km od nas, nase mamy este pracuju. Syn bol tiez niekolkokrat hospitalizovany, 3x som s nim bola v nemocnici ja, raz manzel. Odchadzala som odtial znicenejsia ako on, ale ja som nikoho nezaujimala. Ked som s nim mala ist do nemocky prvykrat, svokra mi poradila, aby som si vzala knihu alebo krizovky. Mal 10 mesiacov, stvornozkoval, staval sa na nohy. Ked zaspal, davala som maraton sprcha, zachod a bufet a nieze knizky citat. Casto zasnem, ako su uplne mimo ludia, ktori tiez mali kedysi male deti. Asi uz na to vsetko zabudli alebo si to nechcu pamatat. Alebo trochu skodoradostne dopraju mladym, nech si to tiez odtrpia.
Ako pises, ta strata casu, sukromia a intimity je strasna. S muzom sme boli naposledy v kine este pred detmi. Rodicia ani surodenci nam nevezmu obe deti aspon na 3-4 hodiny. Vlastne ani na dve. Ani raz nas nase mamy neposlali s muzom aspon na kavu, ze chodte, oddychnite si. Ked pridu k nam, su skratka len tak u nas. Este my musime vymysliet program a vziat ich.
Chcela som teraz robit velku oslavu synovi k 5. narodeninam v restauracii. Minuly rok sme tak robili. A vies co? Kaslem na to. Preco mam tuctu ludi platit obed v restike, pitie na cele popoludnie, kavu, sladke, slane, tortu? A ja tam budem cely cas behat za malou. Keby pomahali, tak ok, ale takto mozu prist na kavu ku nam do obyvacky. Ja uz tiez nevladzem. Uvazujem uz o opatrovatelke alebo jasliach pre mladsiu.
Tak len tolko, ze ta chapem a drzim ti palce.
Inak, mas aspon nejaku dobru kamosku, co ma tiez deti? Ja si najlepsie pokecam o rodicovskych radostiach a starostiach nie s mamou, svokrou ci bezdetnou sestrou, ale prave s kamaratkami. S tymi sa vieme najlepsie podporit.
Ahoj. Rozumiem ti. Mame takmer 5-rocneho a k tomu 2-rocnu. Rodina 100-200 km od nas, nase mamy este pracuju. Syn bol tiez niekolkokrat hospitalizovany, 3x som s nim bola v nemocnici ja, raz manzel. Odchadzala som odtial znicenejsia ako on, ale ja som nikoho nezaujimala. Ked som s nim mala ist do nemocky prvykrat, svokra mi poradila, aby som si vzala knihu alebo krizovky. Mal 10 mesiacov, stvornozkoval, staval sa na nohy. Ked zaspal, davala som maraton sprcha, zachod a bufet a nieze knizky citat. Casto zasnem, ako su uplne mimo ludia, ktori tiez mali kedysi male deti. Asi uz na to vsetko zabudli alebo si to nechcu pamatat. Alebo trochu skodoradostne dopraju mladym, nech si to tiez odtrpia.
Ako pises, ta strata casu, sukromia a intimity je strasna. S muzom sme boli naposledy v kine este pred detmi. Rodicia ani surodenci nam nevezmu obe deti aspon na 3-4 hodiny. Vlastne ani na dve. Ani raz nas nase mamy neposlali s muzom aspon na kavu, ze chodte, oddychnite si. Ked pridu k nam, su skratka len tak u nas. Este my musime vymysliet program a vziat ich.
Chcela som teraz robit velku oslavu synovi k 5. narodeninam v restauracii. Minuly rok sme tak robili. A vies co? Kaslem na to. Preco mam tuctu ludi platit obed v restike, pitie na cele popoludnie, kavu, sladke, slane, tortu? A ja tam budem cely cas behat za malou. Keby pomahali, tak ok, ale takto mozu prist na kavu ku nam do obyvacky. Ja uz tiez nevladzem. Uvazujem uz o opatrovatelke alebo jasliach pre mladsiu.
Tak len tolko, ze ta chapem a drzim ti palce.
Inak, mas aspon nejaku dobru kamosku, co ma tiez deti? Ja si najlepsie pokecam o rodicovskych radostiach a starostiach nie s mamou, svokrou ci bezdetnou sestrou, ale prave s kamaratkami. S tymi sa vieme najlepsie podporit.
@chatte007 Dakujem
Mam len jednu kolegyňu v práci, síce je v trochu inom oddelení ale obe sme sa vracali po RD v rovnaký čas, keď sa náhodou stretneme na chodbe tak prehodím par slov,ale na viac nemáme čas 😢 ona ma dve dcerky 5 a 3, starí rodicia rovnako 0 bodov, chúďa aj to na nej vidieť, a ma toho via ako ja.. Len sa objimeme a ideme ďalej.. Ale už sme takto pokecali uprimne o živote a detmi, bola to úľava naozaj, aspon na chvilku 🙂
Ja uz mam hadam aj poruchu pozornosti z toho neustaleho mama, mama…mam dve deti a mam pocit, ze mi uzekaju oci, jedno k jednemu a druhe k druhemu😆🫣 uplne ta chapem
@majlo1234 co ty....ale ja mam poruchu osobnosti ...matka 5 deti 🙂 .....prepáč...píšem uplne zo žartu......ale vážne ....som sa zasmiala nad tvojim komentom....tak som doplnila....to co som videla🙂
@majlo1234 co ty....ale ja mam poruchu osobnosti ...matka 5 deti 🙂 .....prepáč...píšem uplne zo žartu......ale vážne ....som sa zasmiala nad tvojim komentom....tak som doplnila....to co som videla🙂
@pieksamaki hahaha, mas moj obdiv naozaj😆😆 treba sa niekedy zasmiat, ved mamy vedia
Úplne chápem a posielam kopec energie 🍀🙏🏻
Tiež vo veľa veciach písané, ako keby som to ja písala ... 🥲
Ono nespomenula som úplne vsetko ale aby si niekto nemyslel ze sa tu sťažuje mamička zdravého dieťatka ktora Je nevdacna, a chudery tie matky postihnutých detí.. Syn uz má za sebou aj dve operácie dokonca, v celkovej anesteze, a neboli to mandle ci výber znamienka. Proste sa narodil s vadou, ktorú mu trebalo čím skôr opraviť aby žil normálne, nechcem konkretizovať ale len toľko ze nebolo to uňho na ztp, ani nič podobné ako predĺžený rodičak, a nemá žiadne následky chvalabohu, je to fungujúci zdravý chlapec uz teraz, ale mali sme pridané- kontroly, doktori, vyšetrenia, 2x som snim bola na hospitalizácii, tie ktoré ste to zažili viete ake je to psycho, akoby nebolo dosť toho strachu z operácie samotnej, modlili sme sa v kaplnke s mužom a plakali, kym nam prisli povedať ze je ok...plus veskera starostlivosť o dieťa na lôžku je len na matke, kdeže sestricka.. Lieky, masticky, šetriaci režim, samozrejme nesmel ochoret, Mali sme tri svety lebo sme ho vybrali zo škôlky mesiac pred, a samoztejme ze aj tak ochorel a neprešiel cez anesteziologicku ambulanciu... Čiže vyposuvane, druhá operácia bola až na tretí raz. Ja nonstop Ocr, manžel detto, furt chybame v práci, platame to ako sa len dá, robíme aj nemožné, ja dorábam prácu po nociach a vyzerám ako zombik, nemá nám kto postrazit syna alebo len raz za mesiac vybrať zo škôlky..... A potom sa raz za rok stretneme s familiou, vsrtci sú vyvonani, krásni a vyobliekaní, pofotia sa snim, na 10 minút po hrajú a trochu venujú, "markantne" prispejú k jeho výchove a to je cele, vrátia nám ho. Mňa sa nitk nespýta ako sa mam, ci daco nepotrebujem, nikoho nezaujíma ani naše manželstvo ktoré príchodom syna veľmi utrepelo bohuzial.. Strata času, intimity, súkromia, nemôžeme sa ani v kľude porozprávať, a bavíme sa len o nákupe a hrncoch a domácnosti o synovi..