Druhé dieťa - za a proti
Ahojte, rada by som si precitala vase skusenosti. Zatial napisem svoj...
O babatko sme sa snazili 3 roky, kym sa nam podarilo s IVF. Podla mna ma tato neplodnost dost poznamenala... 😔 Akonahle som ostala tehotna, zacali sa mi uzkosti, mala som preplakane noci od strachu. Bala som sa, aby som nepotratila. Na kazdej poradni ma Doktorka stale niecim vystrasila. Ale fakt! Na kazdej jednej poradni. Nevedela som sa dockat, kedy uz porodim, aby tato nocna mora sa skoncila. Pripravovala som sa na prirodzeny porod. Bum. Cisarsky rez. Bola som sklamana zo seba a tak celkovo zo vsetkeho. V nemocnici som mala doslova zive nocne mory. Moj psychicky stav sa zhorsil. Prisla mi na 2 tyzdne (byvaju od nas 500km) pomahat mama s otcom. Vdaka nim som sa dostala komplet do poporodnej depresie. Potom prisla svokra na tyzden. A moja hlava vybuchla. Zacala som byt neznesitelna. Kricala som na svoje babatko. Kricala som na muza. Na seba. Buchala som do steny. Proste... Nieco strasne, zacala som sa bat o seba. Potom sa stala taka vec, ze u syna, ked mal 5 tyzdnov nasla som slabinovu herniu a zistili sme, ze ho caka operacia. Take male babatko. Nemyslela som si, ze vo mne sa este vie nieco zlomit, no stalo sa to. Neskor, som si vsimla unho, ze je svalovo slabsi, tak som ho zobrala k fyzioterapeutke, vypytala si listok na neuro. A hor sa cvicit. Najprv chceli Vojtovku, tak som to odmietla, kedze musela som davat pozor, aby pri cviceni neplakal, aby mu hernia nevysla a nezasekla, kedze by to bolo uz zivot ohrozujuci stav a ja som sama skoro na vsetko, kedze nemam tu rodinu a menzel furt v praci. Neustale sledovanie synceka, ci dviha nohy, ruky, ktoru stranu uprednostnuje, ma zobralo k psychiatricke a ku psychologicke. Nedala som to zeny..... Zblaznila som sa doslova. Tak som davala pozor na syna, a ako ho dviham, ako s nim manipulujem, ze som sa pohadala aj s rodinou, lebo som im nechcela dat maleho na ruky. Samozrejme doma sa mi vysmievali, ze som nenormalna a aka fyzio sa zo mna stala. Proste. Brutal. Syna som nemala rada. 😪 Ako som ho cakala, tak som ho znenavidela, ze ziadne radosti, iba utrpenie mi doniesol... 😪
Tak som sa zacala liecit a vsetko sa nejak vyrovnalo. Trvalo to rok. Syncek ma 17 mesiacov. Milujem ho. Uprimne. Zmenila som sa aj ja. Teda, vratila som sa do starych kolaji, ked sme sa este nesnazili a bola som energeticka, vtipna, baba, ktora milovala zit. A milujem svoj zivot aj teraz a som nesmierne vdacna, zato, aky zivot zijem.
V tomto stave ale prisla otazka na dalsie dietatko. Velakrat myslim nato, ako rada by som presla tym este raz, ale uz bez stresu. Bez negativnych emocii. Bez strachu. A konecne chcem byt tehotna, ako ostatne baby.
Ale... Tu je to ale.... Co ak ma opat chyti depka pocas tehu? NECHCEM uzivat antidepressiva pocas tehotenstva. Viem, ze vela zien uziva, ale ja nechcem, proste bola by som kvoli tomi v este vacsom strese...... Co ak nedam 2 deti? Co ak nebude zdrave? Proste niekedy mi koluju tieto otazky dookola. 😔 Pritom tak rada by som prezila opat odznova, ale uz vedome.
Vy ako zvladate 2 deticky? Je to ovela tazsie?
Dakujem pekne!
@bluka2 uvidím co čas prinesie. Starsie je v školke, rodičov už nemám ani nikoho ak potrebujem postrážiť ale manžel mi velmi pomáha a veľa času stravime s deťmi v prírode, hráme sa a venujeme sa samozrjeme aj staršiemu. Staršie dieťa je kľudne a to mladšie ma veľmi rád. Zatiaľ 🙂 Možno si na teba spomeniem
No keby zažijeme toto určite by som nechcela už druhé dieťa.. tiež môže byť narocne a keď sa znova zblaznis tak kto ostane s dvoma malými deťmi?.. tiež mám veľmi náročnú dcérku, od narodenia sme si prešli kadecim, ale viem ze jedno pre nas stačí.. druhé by som už nezvládla a ani naše manželstvo by to nedalo.
Pridám svoju skúsenosť, lebo v niečom sa mi Tvoj príbeh podobá na ten môj
1. dieťa: tehotenstvo bezproblémové, užívala som si to až na týždeň pred pôrodom, kedy začali ukrutné nepravidelné kontrakcie, krvácanie, poslali ma domov čakať, kedy to príde…prenášala som, unavená, ubolená, nakoniec pôrod vyvolávaný, veľmi bolestivý a zdĺhavý, odporná pôrodná asistentka, otrasný prístup niektorých sestričiek, bez podpory kojenia, bez akejkolvek podpory, vzdy sa mi len stazovali, ze brutalne grcka - ze maju s nim vela roboty, lebo ho musia stale prezliekat (ked ho bravali na infuzie, odbery, atd..), synovi zistili vyvojovu poruchu obliciek, mal poporodnu infekciu, dva tyzdne sme boli v nemocnici na antibiotikách, tažká žltačka, silný reflux, uz v porodnici sa mi dusil preto v noci, poplakala som si veru viac ako som sa z neho tesila, nasledne 5x hospitalizovany, ked mal 1,5 roka operovany, velmi zle znasal pobyt v nemocnici…pomedzi to kontroly na kardio, ortopedii, usnom,… bolo to tazke obdobie kedy som zazivala viac strachu ako radosti, navyše od porodu som sa citila ZLOMENÁ, a ako vravis, az nocne mory som mala z toho, nevedela som si predstavit na druhe vobec pomysliet
Okolnosti to zariadili tak, ze ked mal syn tri roky, narodila sa nam dcerka. Byvalo mi riadne zle v tehotenstve a plakavala som pri pomysleni na dalsi porod, zatinala som zuby pri myslienke na dalsi porod, chytala som hysaky, mala som pocit, akoby som šla na smrt, opať rodit.
Druhy porod skvely, ukazkovy, po ktorom som sa citila ako VÍŤAZ, bola som nad vecou, vysmiata, plná energie po porode a uplne inak som si to obdobie s dcerkou uzivala a bola vdacna a stastna, ovela viac vdacna, ze je zdrava. A som stastna, ze ich mam oboch, len neviem si to predstavit skor, lebo v troch rokoch mal uz starsi syn istu samostatnost a bolo to jednoduchsie
@elementissa Je mi to luto, co si mala v detstve. :( Prave preto som sa chcela z toho vyliecit, pretoze nechcem ublizit psychicky a samozrejme ani fyzicky syncekovi.
@maybe888 wau, tesim sa s tebou, ze na druhykrat ste to dali na Pana. 🥰🙏🏼
@vanda83 a prirodzene si otehotnela? Alebo aj pomohli? ❤️
Ja na tvojom mieste by som to už neriskovala
Ja by som to nechala uz len na prirodzené otehotnenie a bude ako má byť🙂
Ty by si bola rada tehotná, ale máš strach a chceš, aby bolo všetko už dobre, bez stresu, problémov a normálne. Ono, to nikto nemá zaručene, aj keby bolo 1. tehotenstvo v poriadku. Na jednej strane máš túžbu po dieťati a na druhej chceš dobrý priebeh materstva. Asi záleží na tom, čo chceš viac. Inak IVF je podporované poisťovňou do a vrátane 39r.
Strach môžeš znížiť, ak ho premenis na reálne a jednotlivé problémy a budeš hľadať ich riešenia.
Napr. s mužom sa už teraz môžete porozprávať, ako pripadné 2. tehotenstvo zvládnuť lepšie, aké sú tvoje očakávania, ako ti on môže pomôcť, ako môžete riešiť jednotlivé situácie, ak by sa opakovali.
Môžeš pravidelne navštevovať terapeutku, zvážiť zmenu gynekológa, nájsť niekoho, kto ti môže pomôcť s dieťaťom (opatrovateľka, niekto známy, kamarátka, možno muž môže menej robiť, vziať si dovolenku, ísť s 1. dieťaťom na materskú,…), muž ta môže pred rodinou v istých veciach viac podporiť, porozprávať sa s rodičmi, ako ti môžu pomôcť a nie naopak ti ešte pridávať. Starať sa teraz o svoj psych., fyz.stav, relaxácie, cvičenia, zdravá strava, príroda, joga, čo ti pomáha…No lieky by som kategoricky neodmietala, aj keď som dosť proti ním, no v najhoršom ti môžu pomôcť a su aj pre tehotné.
No su veci nepredvídateľne, cisársky, hernia, svalový tonus, depresia… tu pomôže asi sa zamerať len na prítomnosť a ak tie situácie naozaj nastanú, brat ich ako prídu a zmieriť sa s nimi.
@tiika Jezis... Dakujem Ti! ❤️
@monikaaa7 To u nas nehrozi podla mna. Mam 1 vajcovod nepriechodny, a prave na tej priechodnej strane mozno ovulujem raz do roka. 😏
Daj tomu čas, je to ešte veľmi skoro.. Bábätko je malé ja mám už veľkú,, ženu,,doma má 12 a stále nemá súrodenca..Ona popravde ani nechce ale ja túžim po jednom bábätku ešte tak snáď raz🙏Rodila som mladá čiže teraz mám 30 tak ešte mám ,, čas,,na jedno
Neviem ako je to pri asistovanom tehu, ja som otehotnela krátko pred 33 narodeninami, teda synček sa narodil 4 mesiace pred mojou 34. Tehu bolo absolútne bezproblémové, pôrod bol síce urgentná sekcia, ale synček má už 2 roky. Od začiatku úplne v poriadku, mal menší tortikolis, vyriešili to 2 cviky z Vojtovej metódy.
Ahoj 🙃mam podobné pocity a priebeh u nas bol tiež podobný, hoc neliečila som sa, u nás pridáva na veci aj to, že sme ďaleko od rodiny a na všetko v podstate s mužom sami, ak budeš chcieť, kľudne mi napíš správu, možno na niečo prídeme 😉
@elementissa Ja skutocne nepotrebujem, aby si sa predomnou obhajovala. Ani nemam pocit, zeby som zhadzovala Tvoju skusenost. Ale nikde v Tvojich riadkoch, ked pises o mame a otcovi nevidim ani bylku vdacnosti. Mozno trosku pochopenia, empatie, si predsa psychologicka. A ich dcera. Nech su/boli aki su/boli.
Lenze podla Tvojich prispevkov vo vela temach si ty sama tak komplikovana osobnost, ze ani keby si sa narodila v rodine Billa Gatesa, ani vtedy by si nebola spokojna a vadilo by ti nieco niekde.
@radacak Tak sme vekovo podobne. 🥰 A mat taku velku dceru... Musi byt super partacka! 🥰
@veronika180384 ❤️ ako dlho si s nim cvicila?
Je nas veelmi vela takych zien, ktore sa bud cele, alebo nejaku cast tehotenstva bojime o babatko…aby bolo zdrave…aby sa narodilo zdrave…aby sme mu nejako neublizili, nieco nezanedbali…ale ja som si pri prvej dcerke uvedomila, ze nas STRACH ako matky je vec, s ktorou sa postupne naucime zit…je tu stale…a stale bude…nech sme kdekolvek a robime cokolvek…ak strach o dieta zakceptujes ako sucast zivota, prestane ta tak ovladat;) velmi ti drzim palce, aby tvoja cesta za druhym dietatkom bola co najlahsia, a ak aj nebude uplne jednoducha, verim, ze nakoniec si budes moct povedat, ze to stalo za vsetok ten strach, slzy, bolesti!
@seva22 Veru, mna strach prepadol uplne. A nevedela som ho kontrovalat. 🤦🏻♀️ Ale bol to taky iny strach, taky veeeelmi velmi mocny, intenzivny a silny. Nikdy v zivote som ho tak necitila. Dal ma dole pekne. 🤦🏻♀️😏
Inak, dakujem Ti velmi za mile slova. ❤️🙏🏼 Velmi dobre padli! ❤️
@amenoire Ahoj, vobec? Ani k psychologicke si nechodila? Ako si sa dostala z toho?
My tiez byvame daleko od rodiny a kamosov.
To áno 🤗🥰
Tak ako ty si dobrá masochystka ja som cítila že prvé dieťa bude pre mňa náročné nechcela som divákov pri tom všetkych som zrušila lebo taká pomoc je presne hodná rovno na psychiatriu že dva týždne rodičia a týždeň svokra to by som ja už bola zatvorená v blazinci...popôrodné depresia sa mi nevyhla tiež trvala rok muž bol zo mňa chorý...radšej trávil viac času v práci...úprimne fakt sa mu nečudujem...tiež sme cvičili..našťastie žiadna hernia ...tiež som odmietla bábätko tiež som k nemu nevytvorila vzťah počas tehu to ani k jednému...skrátka to mám inak musím to bábo vidieť....tiež som ho pozorovala a dávala pozor ako ho chytám a nedovolila ho nikomu na ruky 😂...a navyše nespal skoro vôbec hlavne cez deň...tak som si zapisovala vždy keď spal 5 minút a koľko jedol aj čas zdalo sa mi že malo je 😂 úplne som bola posadnutá a nemohla som sa sústrediť všetko som si musela zapisovať lebo som si to o 5 minút nepamatovala...zapísala som celý hrubý zošit...odložila som si ho k ďalšiemu tehu haha...okrem toho som mala hrozný pôrod nie cisársky ale vyvolávacia primár a tlačenie na brucho a dráma ako kôň....na lieky som ale nešla dala som to našťastie bez nich....k veci...už sa mi to nikdy z ďalším dieťaťom nestalo vedela som do čoho idem druhé tehu som si užívala...už sa to síce tak nedá ako prvé raz už máš dieťa.. 😂...ale hlavne bábätko a pôrod ..všetko som si pamätala bolo to s ním easy...ale aj on bol skvelí pekne spal všetko jedol 😂...zato teraz je to skolkarske puberta už tretí rok 😂...ale tak dve deti sa zahrali aspoň môj starší miloval svojho brata a stále sa pekne o neho staral..jasné musela som dávať pozor veď mal len dva roky ale super ..teraz mám 4 deti a keď idem niekde s dvoma cítim sa ako na dovolenke 😂...želám ti hlavne pohodičku a je to na tebe ako sa rozhodne všetky riešenia budú určite správne pre teba..😘
Takmer uplne chápem vás prípad. Vytúžené prvé bábätko. Túžba po prirodzenom pôrode a bum cisársky, veľké bolesti, smútok, výčitky, odlúčenie.... nemala som ju rada.... poporodna depresia. Chceli sme ešte jedno dieťa, ale nebola som v stave prijatá možnosť, že sa to zopakuje. Pomohla mi terapia. Poporodna dula, nakoniec som sa stala sama certifikovanou poporodnou dulou, aby ženy mali takú ženskú oporu a podporu, akú potrebujú, boli vypočute bez súdenia amali pri sebe niekoho, kto im pomôže naladiť sa na seba a dôverovať si 🙂 a bum, už 8 týždňov mame doma syna, prirodzený pôrod po cisárskom bol pre mňa liečivý a taktiež úplne iné šestonedelie mame za sebou. Ak by ste sa chceli porozprávať o mojej ceste príp o nejakých tipoch na prípravu na porod/šestonedelie, tak rada 🙂 druhýkrát sa mi poporodna depresia (zatiaľ) nerozvinula a verím, že to potrvá 🙂 držte sa a nech sa rozhodnete akokoľvek, želám vám mat pri sebe nejakú opornu ženskú dušu, lebo manžel je skvelá opora ale žena v tomto období tehotenstva a materstva často potrebuje ženskú podporu 🙂)
Zial som sa nasla vo vela bodoch v tvojom prispevku, aj ked teda ja som u ziadneho psychiatra neskoncila nastastie.
Ale tiez mam za sebou zly porod, sklamanie z otrasneho pristupu rodinnych prislusnikov po porode a problemy so synom, ktory mal pohybove problemy, slaby svalovy tonus, diastazu, pomaly napredoval motoricky...
Teraz ked sa na to pozriem spätne myslim ze v dnesnej dobe existuje az prilis vela navodov a rad pre mamicky, ktore su casto koncipovane tak, ze matky z nich maju pocity viny a v snahe vsetko robit spravne a co najlepsie sa same dozenu do sialenstva. A pri tom sa este hnevaju na svoje deti, ze nespadaju do nejakych tabuliek.To sa tyka aj fyzioterapeutov...doteraz s malym chodim k fyzio, ale obcas mi vsetky tie odporucania lezu na nervy. Cize take tie reci ostatnych, ze matky to obcas prehanaju su ciastocne aj pravda.
Ja som tieto veci uz v sebe nejako spravovala a pri dalsom dietatu by som to uz vedela lepsie vyhodnotit ze co je naozaj dolezite dodrziavat a co nie. Navyse, moj syn sice doteraz nie je nejako pohybovo zdatny, no v hlavicke mu to pali ze az... v 2-rokoch ma vedomosti asi tak 4-rocneho dietata...
Moja rada znie, ze ak ta vek zasadne netlaci, tak daj tomu cas a na druhe dieta sa daj, ked budes citit, ze tuto neprijemnu skusenost si uz spracovala.
Trosku som sa zle vyjadrila pisala som to v rychlosti, kedze som naodou natrafila na Tvoj prispevok 🙂podobny priebeh som myslela, ze tiez rozmyslame nad 2. bábom, ale musime veľa zvažovať, kedze sme tu v Ba sami a rodina a kosmi ostali na vychode 🙂tehu bolo uplne v pohode, prirodzene pocatie sice po dlhsom snazeni - takze uplne ako u Teba to nemam, mna doriadil porod (vyvolavany, uplne iny na aky som sa ako tak pripravovala a tiez som rodila medzi Vianocami a Silvestrom a schytala som “uzasne milu” porodnu asistentku a mladú DR, čo prisla len na zaver, cele to plus veci po porode, odlucenie od rodiny a pristelov (hoc syncek bol zdravy vswtko ok) - tak to urobilo svoje a dostala som sa z toho ani sama neviem … casom a vela kecanim s muzom a plakanim samozrejme, ale nejak som uz ok, hoc stale este smutna z odlucenia od vsetkych 🙂 ale z toho odlucenia a traumatizujiceho porodu kusok som mala tazke stavy a preto somvola aj na maleho velmi uzkostliva a bala sa vswtkeho mozneho a vsetko si vyhodnotila po svojom - teda uplne zle ked tak na to spatne pozeram 😁tak som to myslela, urcite si si presla tazsim obdobim (uz len to samotne otehotnenie muselo byt zatazkavajuce na psychiku) a sama sa poznam - tiez som velmi empaticka emotivna a ak ma nieco “vyhodí” z mojich kruhov tak je zle nedobre 🙂 tak nejak som sa v Tvojom pribehu nasla, hoc nie uplne - a mala som pocit, ze Ti mam napisat 🙃kazdopadne drzim palce silno! A nech sa rozhodnete akokolvek a bude to akokolvek, stale si treba verit, ze vsetko co naozaj chceme aj zvladneme 🙂
Ahoj, ak sa na to nejako pripravis psychicky, že 2 deti sú náročné, chod do toho. Snáď už si silnejšia a odolnejšia. Veľa veci je jednoduchších v babatkovskom čase, ale neskôr keď sú väčšie a hádajú sa a bijú (ak je menší vekový rozdiel hlavne) tak je to o držku. Aspoň u nás platí že jedno dieťa = žiadne dieťa...
Pridám svoju skúsenosť a svoj názor.
Tehotenstvo som zo začiatku prezvracala, schudla som na 42kg (normalne 47kg), cele dni som prespala, noci som bola hore, nemohla som dokopy nič zjest. Od 5.teho mesiaca to preslo, ale zasa mi často tvrdlo brucho a mala som sa šetriť (ked som v pohode tak neviem len sediet a lezat). Pôrod bol fajn, aj keď vtedy som si povedala, ze uz nikdy viac. Syna som ľúbila, veľmi, ALE prvý polrok po jeho narodeni bol hrozny (bola som neznesitelna). Pol roka som sa citila neschopná, škaredá, menejcennosti, moje sebavedomie kleslo niekde na mínus milion, cítila som sa tak, ze mi každý ubližuje, ze mi každý krivdi, ze ma nikto nemá rád, často som plakavala, atď. Pri každom synovom zaplakani, pomrncani, nepokoji som bola vystresovana, co sa deje, ako mu mam pomôcť a ze mu nerozumiem. Snazila som sa o nho starat na 100%. Toto boli moje pocity prvý polrok a s odstupom času si myslím, že som prekonala nejakú formu poporodnej depresie. Manžel to mal so mnou naozaj ťažké a pritom pomáhal s čím sa dalo. Psychicky ma podporovali aj moji rodicia, ale tiez som to vtedy nechapala. Po polroku to nejak samé preslo. Takto nejak som to mala ja. Od začiatku sme s manželom boli nastavení na 1 dieta. No po tomto, čím som si prešla a čím si prešiel on pri mne (😄 ) sme sa utvrdili v tom, že ostaneme naozaj pri 1 dietati. Utvrdzujeme sa v tom dodnes, ze takto nám to skvele vyhovuje (syn má 6rokov). Možno sme príliš sebecki, ale uz by som si tým prechádzať nechcela. Hlavne človek nikdy nevie, aké bude tehotenstvo, aky bude pôrod, bojíme sa o zdravie dieťaťa, no a na začiatku strach, že či to vlastne všetko vide.
Ak by som si prešla tým, čím ty, nad druhým babatkom by som vôbec nerozmyslala. Užívala by som si svoje dieta, keď som konečne stastna a vyrovnaná. Pri rozmyslani nad druhym dietatom by som sa bála, čo bude. Ako to zvládnem a ci by sa vo mne znova niečo nezlomilo. A tým pádom by som bola zlomená nie uz len pri jednom dieťati, ale pri dvoch. Ale to je iba môj názor. Vy sa hlavne musíte rozhodnúť s manželom, ci ste ochotní do toho ist znova.
@oskvarka
@koren131
@alex666
@amenoire
@tatisna
@fergiea Tak ako.... Vy ste uzasne kocky. ❤️❤️❤️❤️❤️ Velmi dakujem!
Och, keby som ja vedela, ze existuje aj poporodna dula, 🥺 urcite by som nevolala mamu. Sice laktacnu poradkynu som chcela, ale samozrejme, ze ma odbila mama ze naco. Ved mame umele mlieko, ona tiez nekojila dlho. Potom otec na mna, ci nevidim, ze syncek place z mojho mlieka. Tak som nekojila ani tyzden, presla som na UM. Brutal ma to dusevne bolelo. Nemala som silu bojovat a obhajovat, ze syn potrebuje moje mlieko. Zeny, mohla by som knihu pisat. Fakt! 🤦🏻♀️
Pri druhom (po 2 rokoch cca) urcite asi mesiac nebudem chciet vidiet nikoho okrem manzela a poporodnej duly ❤️🙏🏼. Uz budem prisna. Uz viem, co chcem. 🙏🏼
Vies najlahsie ke plcuvat rady typu, ty to zvladnes, ty na to mas, ale predstav si vecer, ze jedno dieta zaspi, druhe zacne vrieskat, tu zobudi aj to prve, ty po celom dni co na ne budes sama bude sna dne... No ja by som nespekulovala. Zivot nie je len o tom starat sa stale o niekoho.. Mozno niekoho to naplna, kto porodi prve dieta v 35 ale ja som mala dieta este ked som sama bola decko... Talze moja jedina tuzba nenaplnena je, sadnut si na teraz a pit caj a starat sa len sama o seba... Ale to nie je odpoved na tvoju otazku😀😀😀😀🤦casu mas kopu... Aj 45 rocne rodia.