Frustrácia z materstva
Ahojte, nemám sa komu zdôveriť ani sa na koho obrátiť. Máme vystužené bábätko, no mam pocit, že to nezvládam. Niektorý deň je lepšie, no keď je zle, tak by som najradšej nechala doma balenie Nutrilonu a ušla, kým je manžel s dieťaťom na prechádzke. A vôbec to nie je vtip. Mam pocit, že som hrozná... Náš malý má tri mesiace, kojím ho a ľúbim najviac ako sa dá. Mal obdobie keď spával len na mne, alebo na manželovi, výhradne na rukách v nosiči nechcel. Teraz už akceptuje aj nosič, no strašne plače., teda skôr kričí.. Aj pred spánkom, aj keď sa zobudí. Vôbec ho neviem položiť, lebo začne mrncat. Kým idem ja wcko je v hojde tak ze na mňa vidí. Chvíľu tam vydrží, no nič viac neviem urobiť. Náš byt vyzerá ako keby tu žili asocialu a ja som fakt zrelá na psychiatriu. Nemám kamošky, lebo sme sa presťahovali a ťažko nadväzujem nové kontakty. Keď som mala problém s dojčením, šli sme za laktacnou, za kým ísť, keď nezvládam materstvo? Muž už týždne len mlčí... Raz som mu naznačila, že mi to prerastá cez hlavu, no podporu som nedostala. Naopak mam pocit, že som ešte viac klesla v jeho očiach. Máte niekto nejakú radu, podporu...? Možno vlastnú skúsenosť?
Ani nevieš ako veľmi ti rozumieme.. viaceré. Mne pomohlo tato stranka, plus otvorene o tom rozprávam, aké to naozaj je, resp. vie byť . Ak ťa to trošku uteší: môj syn mal tri roky koncom decembra a teraz je to už tak veľmi iné, že všetko čo popisujes už vnímam ako nejaký film, ktorý som videla... pritom som to prežívala rovnako a bolo to naozaj prepáčte všetci za výraz, ale často na pi*u. Asi tým musíme viaceré prejsť. Ale ono to naozaj prejde. Môj bol skôr menej kontaktný typ, za to rád reval, naozaj som sa cítila ako s bábikou baby born bez návodu na obsluhu. Čisté zufalstvo. Teraz sa túúúli a objíma ostošesť a ja si to tak veľmi veľmi užívam, lebo ešte chvíľu to tak bude a potom už nie, vyrastie, zmení sa. Bude to iné, bude to dobré, ale už nie takéto. Čiže sa netráp, lebo je to dočasne. Zrazu nebudeš kojiť, či umývať fľaše, kupovať cumle a prebaľovať a kocikovat, kupovať či vyvárať prikrmy, pritom sa to teraz zdá tak, akoby to tak už malo byť stále a večne.. pritom to tak naozaj nie je.
Kde je absolútna zodpovednosť, sú aj pochybnosti. Ak je niečo pre nás navyše nové a nepoznané, tak o to viac. Je preto samozrejme, ze máš pochybnosti či spochybnia ťa iní. Rodičovstvo je (aj) také. A bude to tak vždy, nielen na začiatku. Áno, stane sa, že iba tebe bude plakať, a muzovi zaspí skôr. Že tebe bude nepríčetne vrieskať pri odsávani sopľov, a brániť sa aj končatinami, ktoré fyziologický nemá, ale babke, ktorá mu to možno urobi raz bude pekne ticho poslušne sedieť a vydrží (čerstvý zážitok... 😅) a ešte ti jemne babka naznačí, že JEJ neplače... Ale si povedz, NO A? Práveže super, že zaspal, mohol by si prosím prevziať malého, tebe tak dobre a rýchlo zaspí a ja si oddýchnem.. super, že sa naučil neplakať pri odsávani, lebo bolo to zvukovo pomaly na Sociálku... Atď. Atď. Ale TY si mama. V závere dňa si ty tá, ktorá môže povedať: ale JA som mama. A si dobrá mama. Pre tvoje dieťa ta najlepšia mama. Čiže vydrž. Oddychuj, keď sa dá. Domácnosť ries minimálne. Staraj sa o seba, o svoj pokoj. Lebo vieš, ako hovoria: spokojná mama.... Otrepané, staré, ale pravdivé. Nič netrvá večne. Prvý rok s babatkom je naozaj casto kategória "ja neviem, ako a kedy to prešlo a čo sa dialo a sa stalo, ale nejak sme prežili".pre mňa su neuveriteľne aj fotky, že toto som naozaj ja s bábätkom a fakt bol taký malý a že to sa naozaj stalo??? 😃 Bude dobre. Drž sa 🍀 a keby bolo zle, kľudne napíš 😉
Nečítala som všetko. Ale, je to normálne, úplne rozumiem tej frustrácii, keď iba po myslíš na niečo iné ako dieťa a ono hneď kričí... Mam 3 😁
Je to iba obdobie. Nájsť si niečo čo ti pomôže sa vyventilovat, psychohygienu. Keď spí čítať knižku, keď nechce v posteli, do nosiča a upratovať v pohybe aj variť, ísť si zabehať na 20 minút alebo zacvičiť. Momentálne len minas zdroj energie, potrebuješ aj doplniť nejako. Pospi si aj s ním aspoň pol hodinu až hodinu, únava je sviňa, pomôže to trochu. Kým je malý dá sa to nezavadzia v tom ešte. Jednoducho je ešte veľmi malý potrebuje sa každú chvíľu ubezpečiť, že si určite niekde blízko pri ňom.
To že mu nerozumieš, je normálne, však iba plače. Ja tiež nerozlišujem rôzne druhy plaču. Naši revali vždy rovnako.
Pamätaj že maly je malinky iba raz. Všetko pretečie pomedzi prsty, ber to tak ako to je. Zbytočne robíš sama sebe starosť, proste tá potrebuje cítiť, miluje tá nadovšetko a chce byt s tebou. Si jeho bezpečie a zjavne inde sa bezpečne necíti. Ver mi, utečie to rýchlejšie ako si myslis, môj má zachvíľku 2 roky a netuším kedy to ušlo. Tiež nás byt vyzeral ako bomba, ale nezaujímala som sa. Potreboval má tak som bola s nim, muž upratal večer, navaril, postaral sa o nás. Opora v muzovi je to najdôležitejšie čo v tejto chvíli potrebuješ, ste jeho obaja rodičia a ty si jeho žena, ktorá robí tu najväčšiu vec pre neho, vychovávas jeho dieťa. Držím palce