Mám dilemu, či chcem druhé dieťa
Ahojte, potrebujem nadhľad nad moju situáciu. Mám 7 ročnú dcéru, odmalička je dosť náročná, tvrdohlavá, vzdorovitá a ja pri nej nie som takou kľudnou mamou akou by som chcela byť. Proste prvé roky boli tak náročne fyzicky aj psychicky, že som si povedala, že druhé určite nechcem. Som s ňou sama od jej 2 rokov. Teraz som však dva a pol roka vo vzťahu s novým priateľom, on je po 40tke, vlastné dieťa nemá a už viac krát povedal, že by chcel. Má rád aj moju dcéru, má dokonca lepšiu trpezlivosť ako ja a vraj ho rodičovstvo baví. Aj malá ho má rada a vedia sa spolu pekne zahrať a zároveň ich môžem nechať doma kým som v práci a viem, že sa o všetko postará. Priateľ je však s nami len cez víkendy a prázdniny- býva a pracuje 120 km. od mesta kde žijem ja. Takže aj keby sme chceli začať žiť spolu a mať dieťa, tak by sme fungovali ako rodina len cez víkendy a väčšinu času by bolo všetko na mne. A ja mam teraz dilemu čo robiť. Vo veľa veciach si sedíme a klape nám to a naozaj ho ľúbim a a viem, že aj on nás. Uvedomujem si však, že mu utekajú roky a ak svoj názor na dieťa nezmením, bude časom nešťastný. Ja by som možno trošku druhé aj chcela, ale strašne sa bojím toho, ako by som to všetko zvládla. Zároveň si však neviem predstaviť sa s ním rozísť a len tak mu povedať, aby si našiel takú, ktorá mu dieťa porodí.
@anonym_autor prepac, ale si hlupa. s jednym deckom si ostala sama a koledujes si o to, ze budes sama s 2 detmi. ty nemas 2 a pol roka partnera, ty mas 2 a pol roka trtkaca. vy spolu realne nezijete, neriesite problemy, skutocny zivot. prazdniny a vikendy su nic, to nie je skutocny zivot, preto si presvedcena o tom, ze je idealny a vsetko vam funguje. ak chce on dieta, nech sa k vam prestahuje, zite normalne ako rodina 24/7 so vsetkym, co k tomu patri a po roku, ak to bude vsetko ok, uvazuj o dietati. pri takom sposobe zivota ako mate teraz, na dieta ani nepomysli. ak chce on dieta, nech vytvori podmienky, nech sa prestahuje, nech ukaze a dokaze, ze mu za to stojis. ak mu za prestahovanie nestojis, dieta uplne vypusti.
@anonym_e70747 on si je tou svojou ženou tak neskuticne istý ,a ešte aj napísal ,že decko na prsníku ,kde by šla
@anonym_autor Najprv si vyrieste byvanie a zladte predstavy, ako fungovat, az potom dieta. Treba sa dohodnut, kde budete byvat. Inak do toho neist. Nie tak, ze on bude chodit nadalej len cez vikendy.
V prvom rade začnite riešiť spoločné bývanie, financie a manželstvo a potom rozmýšlaj nad dieťaťom
Aby som to upresnila. V našom vzťahu som skôr ja tá, ktorá doteraz odmietala spoločné bývanie aj akékoľvek debaty o svadbe. S bývalým manželom sme boli spolu 11 rokov a napriek tomu sme skončili rozvodom a ja sama s malým dieťaťom. Proste akosi neverím, že svadba by nás držala pokope ak by sme vo vzťahu neboli šťastní. Takže svadbu nechcem, nevidím v tom zmysel. Aj keď on sa vyjadril, už viac krát, že by si ma vzal za ženu, no vie, aký mam postoj tak nato netlačí. Taktiež navrhoval spoločné bývanie. Buď presťahovanie k nemu ( čo nechcem, pretože nechcem dcéru odtrhnúť od biologického otca) alebo že by kúpil väčší byť v meste kde som ja a budeme žiť spolu ako rodina. Môj byt by som dala do prenájmu, takže zadné vrátka by som mala. Problémom však je, že sa nevie zariadiť tak aby nechodil na týždňovky. Má dobre zarábajúcu prácu a vo svojej profesii by si určite v našom malom meste prácu nezohnal. Takže by sme museli aj do budúcna fungovať takto. Doteraz mi tento náš vzťah vyhovoval, som rada aj sama a vôbec mi neprekáža, že sme spolu len cez vikendy, sviatky a predlžené dovolenky. Ak by sme však mali spoločné dieťa, tak by mi vadilo, že si všetko to náročné okolo starostlivosti a výchovy mám odkrútiť sama. Začínajú však na nás tlačiť rodičia z oboch strán, že ak to spolu myslíme vážne, bolo by sa vzhľadom na náš vek rozhýbať a mať spoločné dieťa, kým sa ešte dá. Nemyslím si, že by náš vzťah nebol vážny, nemáme 20 rokov, že by sme spolu boli len kvôli sexu, preskákali sme si za tie viac ako dva roky celkom dosť, takže náš vzťah neberiem len ako víkendové randenie a myslím, že ani on nie. Stojím však na rázcestí a viem, že naše rodiny majú pravdu. Nedá sa takto fungovať navždy. On dieťa nemá a je prirodzené, že po ňom túži. Ja však nie som ten typ ženy, ktorá berie dieťa ako jediný zmysel života a ktorá je zo starostlivosti o deti celá paf. Aj keď jeho rodičia sľúbili pomoc ( bolo by to ich prvé vnúča a bývajú pár kilometrov odo mňa) strach je oveľa silnejší. Proste ja som už tak poznačená rozvodom a tým, že som v živote riešila strašne veľa ťažkých vecí, na ktoré som bola sama, že neviem 100% veriť nikomu inému len sebe. Pre mňa nie je prijateľný asi žiaden scenár. Ani rozchod, ani spoločné dieťa tak že on bude na týždňovkách a dokonca si neviem predstaviť ani spoločné bývanie a fungovanie ako rodina, tak že by sme boli denne spolu, pretože som typ človeka, ktorý potrebuje mať aj svoj priestor, kľud a občas aj samotu. Takže ani neviem čo chcem od vás počuť :D Nie som blbá, že by som si hneď robila dieťa s nejakou víkendovou známosťou. S partnerom sa naše rodiny poznajú už roky a teda aj my dvaja sa roky poznáme. A ako to tu niekoľko krát odznelo, najviac sa bojím toho, že by som skončila sama s dvomi deťmi. Mám síce 3 izbový byť, žiadne dlhy a fajn prácu, finančne sa viem o svoje dieťa postarať , takže nie som odkázaná na chlapa. Ale keby som mala byť na dve deti sama, museli by sme s dcérkou znížiť svoj štandard (dovolenky, výlety ) a najmä mala by som menej času na seba a bola by som nervóznejšia a bojím sa, že aj vyhorená. Takže normálne rozmýšľam, či by nebolo lepšie sa s priateľom rozísť, poplakať si a uvedomiť si, že asi nie som zrovna typ ženy do vážneho vzťahu, keďže mi je dobre aj samej a bojím sa spoločných záväzkov. Otázne však je, či by časom každému chlapovi nevadilo, že ja sa vlastne bojím spoločného bývania aj spoločných detí...A kvôli dcérke nechcem spraviť ani to, že by som teraz skúšala a hľadala, kým taký nepríde. Nechcem aby si každé dva roky musela zvykať na iného "nevlastného otca" . Vyrastala som tak ja, a bolo to hrozné, určite jej to spraviť nechcem...Ako to tak po sebe čítam, tak mám pocit, že to je už na psychológa :D Takže kľudne mi naložte, možno sa mi otvoria oči :D
Aby som to upresnila. V našom vzťahu som skôr ja tá, ktorá doteraz odmietala spoločné bývanie aj akékoľvek debaty o svadbe. S bývalým manželom sme boli spolu 11 rokov a napriek tomu sme skončili rozvodom a ja sama s malým dieťaťom. Proste akosi neverím, že svadba by nás držala pokope ak by sme vo vzťahu neboli šťastní. Takže svadbu nechcem, nevidím v tom zmysel. Aj keď on sa vyjadril, už viac krát, že by si ma vzal za ženu, no vie, aký mam postoj tak nato netlačí. Taktiež navrhoval spoločné bývanie. Buď presťahovanie k nemu ( čo nechcem, pretože nechcem dcéru odtrhnúť od biologického otca) alebo že by kúpil väčší byť v meste kde som ja a budeme žiť spolu ako rodina. Môj byt by som dala do prenájmu, takže zadné vrátka by som mala. Problémom však je, že sa nevie zariadiť tak aby nechodil na týždňovky. Má dobre zarábajúcu prácu a vo svojej profesii by si určite v našom malom meste prácu nezohnal. Takže by sme museli aj do budúcna fungovať takto. Doteraz mi tento náš vzťah vyhovoval, som rada aj sama a vôbec mi neprekáža, že sme spolu len cez vikendy, sviatky a predlžené dovolenky. Ak by sme však mali spoločné dieťa, tak by mi vadilo, že si všetko to náročné okolo starostlivosti a výchovy mám odkrútiť sama. Začínajú však na nás tlačiť rodičia z oboch strán, že ak to spolu myslíme vážne, bolo by sa vzhľadom na náš vek rozhýbať a mať spoločné dieťa, kým sa ešte dá. Nemyslím si, že by náš vzťah nebol vážny, nemáme 20 rokov, že by sme spolu boli len kvôli sexu, preskákali sme si za tie viac ako dva roky celkom dosť, takže náš vzťah neberiem len ako víkendové randenie a myslím, že ani on nie. Stojím však na rázcestí a viem, že naše rodiny majú pravdu. Nedá sa takto fungovať navždy. On dieťa nemá a je prirodzené, že po ňom túži. Ja však nie som ten typ ženy, ktorá berie dieťa ako jediný zmysel života a ktorá je zo starostlivosti o deti celá paf. Aj keď jeho rodičia sľúbili pomoc ( bolo by to ich prvé vnúča a bývajú pár kilometrov odo mňa) strach je oveľa silnejší. Proste ja som už tak poznačená rozvodom a tým, že som v živote riešila strašne veľa ťažkých vecí, na ktoré som bola sama, že neviem 100% veriť nikomu inému len sebe. Pre mňa nie je prijateľný asi žiaden scenár. Ani rozchod, ani spoločné dieťa tak že on bude na týždňovkách a dokonca si neviem predstaviť ani spoločné bývanie a fungovanie ako rodina, tak že by sme boli denne spolu, pretože som typ človeka, ktorý potrebuje mať aj svoj priestor, kľud a občas aj samotu. Takže ani neviem čo chcem od vás počuť :D Nie som blbá, že by som si hneď robila dieťa s nejakou víkendovou známosťou. S partnerom sa naše rodiny poznajú už roky a teda aj my dvaja sa roky poznáme. A ako to tu niekoľko krát odznelo, najviac sa bojím toho, že by som skončila sama s dvomi deťmi. Mám síce 3 izbový byť, žiadne dlhy a fajn prácu, finančne sa viem o svoje dieťa postarať , takže nie som odkázaná na chlapa. Ale keby som mala byť na dve deti sama, museli by sme s dcérkou znížiť svoj štandard (dovolenky, výlety ) a najmä mala by som menej času na seba a bola by som nervóznejšia a bojím sa, že aj vyhorená. Takže normálne rozmýšľam, či by nebolo lepšie sa s priateľom rozísť, poplakať si a uvedomiť si, že asi nie som zrovna typ ženy do vážneho vzťahu, keďže mi je dobre aj samej a bojím sa spoločných záväzkov. Otázne však je, či by časom každému chlapovi nevadilo, že ja sa vlastne bojím spoločného bývania aj spoločných detí...A kvôli dcérke nechcem spraviť ani to, že by som teraz skúšala a hľadala, kým taký nepríde. Nechcem aby si každé dva roky musela zvykať na iného "nevlastného otca" . Vyrastala som tak ja, a bolo to hrozné, určite jej to spraviť nechcem...Ako to tak po sebe čítam, tak mám pocit, že to je už na psychológa :D Takže kľudne mi naložte, možno sa mi otvoria oči :D
@anonym_autor Zbytočne to to obhajuješ, si rozhodnutá. Podľa mňa skončíš ako slobodná matka s 2 deťmi od 2 rôznych otcov. Šikovný chlap si nájde prácu hocikde, to sú drísty, že nie. Ak sa chceš starať skoro sama o 2 deti, tvoj chlap nie je schopný znížiť standard a nájsť si hocijakú prácu blízko vás, týmto ti ukazuje dosť podstatnú časť seba, pokojne ju ignoruj a obhajuj, ja ani nikto na ňu nedoplatí, len ty a 2 deti...
Ja nikdy nepochopim toto kafranie od rodicov (rodiny, whatever) v style "no, uz je cas na dieta". Co koho do toho?
Ja nikdy nepochopim toto kafranie od rodicov (rodiny, whatever) v style "no, uz je cas na dieta". Co koho do toho?
@luccys Lebo veď rodina aj neprítomný partner sa o dieťa budú starať 24/7 a 365 dní, preto do toho kecali...jedna baba tu dobre napísala, keby boli spolu aspoň rok 24/7, žiadne odchody, nech uvažuje, inak nie...doplatí na to len ona.
"Začínajú však na nás tlačiť rodičia z oboch strán, že ak to spolu myslíme vážne, bolo by sa vzhľadom na náš vek rozhýbať a mať spoločné dieťa"
No ty brdo. Zila som cely zivot v nevedomosti. Netusila som, ze vaznost vztahu sa meria spolocnym dietatom. A uz vobec nie v meritku cudzich osob. Cim dalej tym viac som presvedcena ze cele druhe dieta je tu uplne absurdny otaznik...
"normálne rozmýšľam, či by nebolo lepšie sa s priateľom rozísť, poplakať si a uvedomiť si, že asi nie som zrovna typ ženy do vážneho vzťahu, keďže mi je dobre aj samej a bojím sa spoločných záväzkov."
Toto si este raz po sebe precitaj a sama sebe zodpovedz, ci toto je nastavenie ist do dietata s frajerom a navyse inde byvajucim.
Hlavne ze stari rodicia su blizko a slubili sa postarat, lebo to bude ich jedine vnuca 🤦 mozno skor ako porodis, bude sa treba postarat o nich. Len detail.
Aby som to upresnila. V našom vzťahu som skôr ja tá, ktorá doteraz odmietala spoločné bývanie aj akékoľvek debaty o svadbe. S bývalým manželom sme boli spolu 11 rokov a napriek tomu sme skončili rozvodom a ja sama s malým dieťaťom. Proste akosi neverím, že svadba by nás držala pokope ak by sme vo vzťahu neboli šťastní. Takže svadbu nechcem, nevidím v tom zmysel. Aj keď on sa vyjadril, už viac krát, že by si ma vzal za ženu, no vie, aký mam postoj tak nato netlačí. Taktiež navrhoval spoločné bývanie. Buď presťahovanie k nemu ( čo nechcem, pretože nechcem dcéru odtrhnúť od biologického otca) alebo že by kúpil väčší byť v meste kde som ja a budeme žiť spolu ako rodina. Môj byt by som dala do prenájmu, takže zadné vrátka by som mala. Problémom však je, že sa nevie zariadiť tak aby nechodil na týždňovky. Má dobre zarábajúcu prácu a vo svojej profesii by si určite v našom malom meste prácu nezohnal. Takže by sme museli aj do budúcna fungovať takto. Doteraz mi tento náš vzťah vyhovoval, som rada aj sama a vôbec mi neprekáža, že sme spolu len cez vikendy, sviatky a predlžené dovolenky. Ak by sme však mali spoločné dieťa, tak by mi vadilo, že si všetko to náročné okolo starostlivosti a výchovy mám odkrútiť sama. Začínajú však na nás tlačiť rodičia z oboch strán, že ak to spolu myslíme vážne, bolo by sa vzhľadom na náš vek rozhýbať a mať spoločné dieťa, kým sa ešte dá. Nemyslím si, že by náš vzťah nebol vážny, nemáme 20 rokov, že by sme spolu boli len kvôli sexu, preskákali sme si za tie viac ako dva roky celkom dosť, takže náš vzťah neberiem len ako víkendové randenie a myslím, že ani on nie. Stojím však na rázcestí a viem, že naše rodiny majú pravdu. Nedá sa takto fungovať navždy. On dieťa nemá a je prirodzené, že po ňom túži. Ja však nie som ten typ ženy, ktorá berie dieťa ako jediný zmysel života a ktorá je zo starostlivosti o deti celá paf. Aj keď jeho rodičia sľúbili pomoc ( bolo by to ich prvé vnúča a bývajú pár kilometrov odo mňa) strach je oveľa silnejší. Proste ja som už tak poznačená rozvodom a tým, že som v živote riešila strašne veľa ťažkých vecí, na ktoré som bola sama, že neviem 100% veriť nikomu inému len sebe. Pre mňa nie je prijateľný asi žiaden scenár. Ani rozchod, ani spoločné dieťa tak že on bude na týždňovkách a dokonca si neviem predstaviť ani spoločné bývanie a fungovanie ako rodina, tak že by sme boli denne spolu, pretože som typ človeka, ktorý potrebuje mať aj svoj priestor, kľud a občas aj samotu. Takže ani neviem čo chcem od vás počuť :D Nie som blbá, že by som si hneď robila dieťa s nejakou víkendovou známosťou. S partnerom sa naše rodiny poznajú už roky a teda aj my dvaja sa roky poznáme. A ako to tu niekoľko krát odznelo, najviac sa bojím toho, že by som skončila sama s dvomi deťmi. Mám síce 3 izbový byť, žiadne dlhy a fajn prácu, finančne sa viem o svoje dieťa postarať , takže nie som odkázaná na chlapa. Ale keby som mala byť na dve deti sama, museli by sme s dcérkou znížiť svoj štandard (dovolenky, výlety ) a najmä mala by som menej času na seba a bola by som nervóznejšia a bojím sa, že aj vyhorená. Takže normálne rozmýšľam, či by nebolo lepšie sa s priateľom rozísť, poplakať si a uvedomiť si, že asi nie som zrovna typ ženy do vážneho vzťahu, keďže mi je dobre aj samej a bojím sa spoločných záväzkov. Otázne však je, či by časom každému chlapovi nevadilo, že ja sa vlastne bojím spoločného bývania aj spoločných detí...A kvôli dcérke nechcem spraviť ani to, že by som teraz skúšala a hľadala, kým taký nepríde. Nechcem aby si každé dva roky musela zvykať na iného "nevlastného otca" . Vyrastala som tak ja, a bolo to hrozné, určite jej to spraviť nechcem...Ako to tak po sebe čítam, tak mám pocit, že to je už na psychológa :D Takže kľudne mi naložte, možno sa mi otvoria oči :D
@anonym_autor daj tot tomu chlapovi prečítať ,nech vie na čom je
@anonym_autor
Akoze on bude nestastny?
Je drzi ako opica navrhnut ti dieta a vobec ta neziada aby si bola aj jeho zenou. Frajerka mu porodi, postara sa.
Realita - ako chce 120 km od dietata a teba zvladat domacnost a starostlivost o dieta?
Prosim ta, v dobrom, nebud sprosta. Najprv musite mat vy dvaja spolocny zivot, vy dvaja rodinu (cize vy dvaja sa musite stat rodinou) a AZ POTOM DIETA.