Nebaví ma byť mamou

Hned nas odpoved na tvoj problem sama pises ze potrebujes niekomu sa vyrozpravat no ked nie je tam kamoska je tam psycholog ...cudzi clovek to vidi z uplne ineho uhla a nebude ti kecat ze vsak tvoje dieta je anjel.ja som chodila k psychologicke ( sice kvoli inemu) a neskutocne mi to pomohlo.za skusku nic nedas ...mozno uz aj to ti pomoze ze si napisala sem.uvidis...moja dcera ma 15 mes. a poviem ti teraz si to brutalne uzivam.uz chodi uz vie par slov je snou sranda vela sa smejeme je neskutocna vtipkarka uz teraz☺ ja by som na tvojom mieste vyskusala terapiu ..nikdy nehovor nikdy😊

Podľa mňa si extrem, no neviem ani co si o tom myslieť, za mňa chuda dieťa, ak by bol takýto otec, tak by bol odsúdený už dávno, že co je to za otca😔

s tou energiou mi napadlo, nemáš problém so štítnou žľazou? alebo nejaký iný zdravotný problém?
možno to tak iba máš.
a možno je to obranný mechanizmus, obranná reakcia tvojho tela/mysle, ktoré ťa chránia.

@danielahamar ja si to tiež neviem predstaviť. Ja moje dieťa milujem! Je to to najkrajšie čo mi život dal, neviem si predstaviť mat také pocity 😣

Mozno otazka: Aky si mala vztah s rodicmi? Moji rodicia nikdy nedavali najako prehnane najavo city, ani take to mojkanie, boli dost narocmi a kriticki, musim ale povedat, ze sa nam venovali, zaujem vzdy bol, len to nebolo take prehnane citove. Sama sa povazujem ze velmi racionalneho cloveka, nemyslim, ze som chladna (resp. ako v com), ale nejake tie velke citove prejavy mi skor prekazaju. Myslim, ze to ciastocne suvisi s takou trosku chladnou vychovou. Pre mna bolo podstatne, ze vzdy sa na nich dalo spolahnut. A to vyslovenie vzdy. Mna napriklad nebavi sa hrat s detmi doma, radsej ideme na vylet, je to uplne ine. Preto ti odporucam, i ked pises, ze si introvert (ja tiez), skus chodit co najviac von, najdi si jednu kamosku, s ktorou si ozaj rozumies. Ja som si taku nasla, ked mala dcera 4 a vkuse sme na vyletoch, decka sa spolu hraju, vzdy daco vymyslime. Rozumiem si s nou aj ludsky, vzdy sa nasmejeme. Porod pre mna bolo vzdy nieco - nech to mam za sebou - nikdy som nechapala zeny, pre ktore je to zazitok zivota a maju to do detailov naplanovane. Nemyslim si, ze som preto horsia. Uprimne, mne skor prekazaju take tie preafketovane prejavy: lasenka, aky si mal dnes dnik? Moj nazor je, ze sa to casom zmeni, ked bude starsi.

Ahoj, myslím, že vieš, kde je problém. Proste nie si sama. Ja to tiež mám tak. Svoje dieťa milujem viac potom, keď som chvíľu sama. Aj sa lepšie zahrám. Ak nie, tak často iba tak som. Sama som raz za mesuac polhodinu cestou do obchodu. Takže...

@danielahamar
@ariannazara zeny verte mi, aj ja by som bola radsej, keby som takyto vnutorny boj nemusela v sebe trpiet. Tiez z toho nemam radost, zial taketo komentare nikomu nepomozu.

@mircalla dakujem ti velmi pekne za tvoje rady aj skusenosti. Vztah s rodicmi mam pekny, som jedinacik cize sa o mna starali so svetkou pozornostou. Co sa tyka prejavov lasky, neboli nijak vyhortene, objali, pohladkali, pofukali boliestky v 5 aj 25 rokoch. Ale ziadne srdcervuce prejavy sa nekonali. S tou kamoskou mas uplnu pravdu aj s tymi vyletmi. tiez je nam (alebo aspon mne) lepsie ked sme niekde von, aj ten cas zbehne, aj nie je stereotyp, aj maly je taky veselsi ked vidi aj inu tvar ako moju. Budem dufat, ze sa to casom zlepsi, ako bude rast, aj tie aktivity uz budu ine a tak. Dakujem ti este raz!

Uplne normalne pocity, len v dnesnej spolocnosti stale tabuizovane. Rovnako ako su zeny, ktore materstvo bavi, tak su aj take, co ich to nebavi a nikdy bavit nebude. Verim tomu, ze vacsina je niekde v strede, ale priamo neprizna nikto, ze to nieje take najlepsie na svete ako nam do hlavy spolocnost vtlka. Nic si nevycitaj, robis co mozes a si dobra mama.

tak toto, co si teraz opisala v tom poslednom komente mi pride uplne normalne.. kazda by sme si s kamoskou chceli vyjst bez deti a mat cas povedat si aspon jednu suvislu vetu.. ;) podla mna by si sa tym mala prestat suzovat, lebo si to mozno viac vsugerujes ako je pravda 🙂 ja som tiez introvert, tiez chcem byt obcas sama, tiez to moj muz najskor nechapal.. nastastie si dospela a vies si povedat, co potrebujes, tak si to dopraj a uvidis, ze vsetci budu spokojni.. len si nevsimaj mudre reci ludi, co o tom prd vedia ;)

Asi otázka hormónov. Mám kolegyňu, čo robí na dietatko ňu ňu a pritom je toxický rodič. Nenávidí otca dietata, jeho rodičov a všetkých okolo za svoj nevydarený život. Nevie hospodáriť, neprimerane sa zadlžuje, je nezodpovedá a celkovo tomu dieťaťu deformuje charakter. Takže neviem, snáď to Vaše dieťa milujú babičky a robia s nim všetko, čo bežne robievajú matky.

Všetko, čo si napísala, je Ok. Od každej ženy sa očakáva, ze bude matkou, ktorá je plná elánu a optimizmu, na 200% sa venuje a obetuje. Je výborné, ze si priznala, ze u teba to tak nie je a možno si tým pomohla aj iným, ani nevieš ako.

Dopraj si cas. Dieta máš také, lebo Panboh vie, že ine by si nezvládla. Dostala si také, ake zvládneš. Nebuď na seba náročná a priznaj svoje pocity, venuj sa svojim záľubam a ver, že rok čo rok to bude lepšie!😌

Jeeej strašne je toho veľa nechce sa mi to čítať, podľa mňa je začiatok najdôležitejší.
Tak ti napíšem poznatok z neho.
Tak podľa mňa že si sa tešila na toto tamto bol začiatok. Pretože pripravená nemôžeš byť. Nevieš totiž do čoho ideš.
Nemáš šajnu čo je dieťa, o ktoré sa musíš ty postarať. 24/7
Moja prvá dcéra mala koliky celých dlhých 7 týždňov. Zaspávala o pol druhej v noci alebo o jednej tak cca.
Veľakrát mi skoro v lahu spadla z rúk čo som bola unavená na konečnú.
Zvyknutá zaspávať o pol desiatej pekne v posteli.
A ten krik a neustále chodenie s dieťaťom na rukách hodiny, skúšať čo chce aby bolo lepšie nejdem ani opisovať. Muž zmenil robotu chodil o pol ôsmej domov.
Nepomohol mi ani minútu po príchode z pôrodnice. Ja som plakala a plakala. Všetko som stíhala ale on tu nebol.
Dcéra plakala v kočíku, vajíčku ináč bola ok, len ten večer a dojčenie sa dalo.
Ale nebolo to ideálne nakoľko som si ho pokazila cumlom. To je jedno, ty nedojčiš. Časom ako skončili zo dňa na deň koliky sa mi akoby zlepšila nálada aj som si dala pohár vína, zapla hudbu už tak nevadilo, že tu muž neni.
Čo tým chcem povedať, že som mala určite depresiu, lebo ten plač som nevedela ovládať.
Tebe to trvá a potrebuješ liečbu. Možno ak bude viac času prečítam zajtra tvoj celý príspevok.
Ale to bude problém u teba.
to že si bola pripravena možno niečo odštartovalo kto vie čo a pritom si vôbec pripravená nebola. Zidealizovala si si to
Ale všetko prešlo

@sono2 Ja si tiez myslim. Boli tam iste ocakavania ovplyvnene internetom, kamoskami. Pocit euforie (ocakavany) sa ale nedostavil. S tym potom suvisi to ostatne - vycitky, nechut (sama napisala, ze sa musi nutit), mozno prekvapenie a sok....nasledna snaha akoby ujst od tychto povinnosti, nezaujem. Nie som psycholog, ale urcite tam je nejaky blok....zidelizovanie je asi pravy vyraz...

To čo cítime dosť ovplyvňuje ako sa k nám správali rodicia a co nám vstepovali. Podľa mňa pravidelne sedenia u spravnej psychologicky by pomohli. Co sa týka pôrodu pisala si, že bol ok. Bohužiaľ od pôrodu závisí, ako budete prežívať prvé mesiace života a dojčenie. Ci ste mali bonding hneď po pôrode a pod. Ja som mala prvý ťažký pôrod a veľmi náročné prvé mesiace a dlhšie som si k malému hľadala cestu. Druhý pôrod bol už oveľa lepsie a všetko bolo lepšie. Ďalšia vec, že ja som v živote nechodila tak rada do školy ako keď som bola na materskej(robila dom si exterme vysku). Lebo som bola bez dieťaťa aspoň pár hodín, ale to neznamená, že ho nemám rada. Potom som začala cvičiť a pod. Osobne si myslím, že keď ti na tom záleží tak to treba riešiť s odborníkom, psychologickou. Nájsť takú, ktorá bude vedieť pomôcť.

Autorka, ak chceš, môžeš mi napísať, mám to podobne, možno si pomôžeme. 😉😊

@mircalla stopercentne
Neni toto normálne sa takto vyjadrovať skrz riadky čo prežívala/tým neodsudzujem/
Určite tam nastala depresia.
Pôrod totiž neni len o nastaveni atd ale o páde hormónov, ktoré nejde ovplyvniť.
Ja som začala revať už keď zvoní telefón a počula som muža. Ten zúril prečo zase plačem a ja som to nedokázala ovládať. Ale odišlo to prirodzene.
Ona ma problém. Pritom som mala naďalej tip top v byte žiadna troska navarene atd ale nebola som ok.
A ona keď povie čo som čítala na začiatku a dieťa chcela, tým myslím že júj som tehotná mam 20 že čo teraz. Čiže vedela. Takže niečo sa tam stalo. A nezmeni to ani káva s kamarátkou celé pocity sa jej vrátia ako príde domov. To je to zle.
Hovorím nečítala som to celé. Ale neni psychicky ok. Neni

Joooj, vieš koľko tu takých je 😁. Ani ti radšej nepíšem aké som mala ja pocity a myšlienky keď som si spomenula na deti. By ma tu všetci ukameňovali. Ale aj to je život. A viem že to bolo vyhorením, tetaniou vela zmenami a prišiel pad na samé dno. Och taký bordel čo som mala v hlave nikomu nikdy neprajem. Do toho aj fyzické prejavy, no otrasne obdobie. Ber to tak že to dočasne. Dieťa sa mení, ty sa menis aj naše pocity sú každú chvíľu iné. A hlavne sa neobvinuj. Dieťa netyras, je o neho postarané a to je hlavné. Každá matka má takú chvíľku, chvílu alebo aj obdobie. No po búrke vždy vyjde ☀️

@kleyta49 ja som napríklad absolútne vyrovnaný človek. Pôrod dlhý bolestivý ale klasika ako podľa knihy žiadne komplikácie. Dieťa hneď na mne všetko, rodila som v zahraničí a predsa ma depresia na krátky čas navštívila. Asi pár dní po pôrode ale prešlo to samé.

@ndrag uplne s tebou suhlasim😊

Neporovnavaj sa s nikym a nicim, tvoje dietatko si ta z nejakeho dovodu vybralo ako tu najlepsiu mamu pre seba, hladaj to, co teba robi stastnou a naplna, tu cerpaj energiu, niekto pozrebuje byt sam niekto ludi niekto pracu niekto spanok...hladaj co ti nabija baterky a tam stavaj, nie kazdy den je nedela, ale s istotou viem, ze raz do tyzdna urcite😊takze aj ked mam vela priemernych dni, niekde bude aj ten vydareny, tam nacerpam s idem dalej

@mircalla Ahoj, odpovedala si za mňa na autorku, niečo podobné som jej išla napísať, trafila si sa aj s tými rodičmi, u mňa je to presne tak 🙂

Autorka, chcem ťa trošku povzbudiť..minule som sa pristihla, že v poslednom čase je svetlým bodom môjho dňa čas, keď moje dieťa konečne spí - či už cez deň alebo večer. Tak som si položila otázku, že čo som to za matku, ak toto je to najlepšie, čo s dieťaťom prežívam??? Ale zistila som, že som normálna žena.. človek.. ktorý má všelijaké stavy.. horšie aj lepšie dni..

Tiež som nastúpila do práce (polovičný úväzok home office), keď mal malý 1 rok, lebo som sa potrebovala realizovať aj ináč.. je to masaker, teraz už nemám ani trošku voľného času, robím aj do noci, aby som všetko stihla, ale keby som to nerobila, asi scvoknem.. Byť doma na materskej je meganáročné, ľúbim malého, ale jednoducho nie som typ ženy, ktorá vie byť tri roky doma a byť iba mamou. Správne si to vystihla, nie vždy ma to "baví". Samozrejme sa práca nabaľuje a ja prestávam byť dobrou manželkou, gazdinou, kuchárkou, zamestnankyňou a mamou. Lebo všetko sa nedá robiť naraz a ja nestíham. Ja som to vyriešila, teda riešim pomalým návratom do práce na full time, malý má 16 mesiacov, chcela by som byť tri dni v práci, dva dni home office ak sa bude dať a ak malý bude zvládať jasličky, tak bude v jasličkách tie tri dni týždenne. Vidím na ňom, že potrebuje ďalšie podnety a ja tiež, navyše mám prácu, ktorá nemôže tri roky počkať... a ruku na srdce, keby u nás rodičák dávali 2 roky, tak by tu všetci tvrdili, že najdôležitejšie sú prvé dva roky dieťaťa...

Nie si zlá mama... očakávaš nejaké silné pudové emócie, a keď nie sú, tak si myslíš, že malého nemáš tak rada, ako by si to zaslúžil.. ale nie je to tak.. si taká povaha, aká si, malého miluješ svojim spôsobom. O mne sa raz moja mama vyjadrila, že som ako Dr. "Kosť" Brenanová zo seriálu Kosti :D Myslím si, že to zbytočne rozoberáš, trápiš sa, k tomu kojeniu: nie náhodu sa hovorí aj ľudovo, že žene "udiera mlieko na mozog". Hormóny po pôrode sú svine, aj ja som mala tú česť... Môj gynekológ sa k tomu rovno vyjadril tak, že ak žene "preskakuje" po pôrode z kojenia, treba s tým prestať a laktáciu zastaviť. Ja som nekojila, lebo malý sa neprisal, ale mala som hrozné pocity počas odsávania.. také čudné, nepríjemné, neviem, ako to označiť.. mužovi som povedala vtedy, že takéto je, keď sa na teba pricucne dementor :D (z Harryho Pottera). Toto bolo najvýstižnejšie, čomu som mohla svoje pocity prirovnať.. keď som s tým prestala, akoby sa všetko okolo mňa rozjasnilo, cítila som sa oveľa oveľa lepšie a vedela som sa sústrediť na malého.

Myslím si, že ak sa vrátiš do práce, mohlo by to byť dobré.. najmä pre teba. Lebo aj TY si dôležitá. A keď ty budeš v pohode, bude v pohode aj malý. Držím prsty, nebičuj sa, nie si sama s podobnými pocitmi, prešli sme si tým väčšina, len sa o tom nezvykne nahlas hovoriť..

@sonnenshein
@heleninamama a autorka... Veľmi ďakujem za to, čo ste napísali 🙂 ďalej som už nečítala. Máme syna v pestúnskej starostlivosti a na stretnutiach náhradných rodičov vždy hovoria mamy o tom, ako sú konečne šťastné a naplnené a nič im nechýba. My sme boli s manželom šťastní a naplnení predtým, než sme syna prijali (preto sme sa aj rozhodli do toho ísť, je nám dobre a chceme tu byť ešte pre niekoho ďalšieho) a naopak potom nám chýbalo množstvo veci (od kultúry cez čas pre seba po cestovanie, keďže sme s ním nemohli skoro rok za hranice - kým neprebehlo súd) a so synom sa nanovo učíme byť šťastní. Prišiel 9 mesačný, sám nevydržal ani chvíľu, prvý polrok sme ho nenechali s nikým bez nás, tak nám odporúčali kvôli pripútaný sa. Bolo to totálne na nervy a z mojej strany žiadna láska na prvý pohľad. Ale ani do môjho manžela som sa nezalubila na prvý pohľad a máme úžasný vzťah 🙂 Teraz je u nás skoro dva roky a v mnohom je to už lepšie. Ja som vedela už vopred, že nie som taký typ že ňuňu deti... Že to bude potrebovať čas, veľa času. Stále mi často príde, že ho neľúbim. Ale napríklad minule sme šli sami s manželom v snehu cez horský prechod za lekárom a mne vtedy napadlo, že naozaj dúfam, že sa nám nič nestane, lebo čo by bolo so synom a aké hrozne by to pre neho bolo, že by sme sa nevrátili. Pre mňa to bol dôkaz, že hoci to tak necítim, milujem ho. Lebo predtým som vždy chcela raz zomrieť spolu s manželom, aby sa ani jeden z nás netrápil. Teraz som videla, že som ochotná trpieť, len aby nemusel syn. Viem, že je to teoreticky iné, lebo u teba ide o biologické dieťa. Ale aj tak za 1.si ma veľmi povzbudila, že nie som sama, kto sa podobne cíti a za 2.ti chcem povedať, že podľa mňa máš len privysoké nároky na seba. Neporovnavaj sa s tým, čo si myslíš, ako by sa matka mala cítiť. To je kravina. Ty si ty. Z toho, čo píšeš, som mala pocit, že ti ani nie je tak hrozne z materstva, ako z toho, že si myslíš, že je to cele zle. Blbosť. Mám napríklad kamošku, skvelá mama dvoch už väčších chalanov, ale proste šla do práce aj školy hádam po polroku, potrebovala to pre seba aj pre ich vzťah. Dovoľ si cítiť sa dobre vo vlastných pocitoch. Z toho, čo si napísala, že cítiš, mi nič nepríde, že je to zlé. Isto nepríjemné. Ale nie je to prejav že zlyhávaš. Ak by si nebola u psychiatra, tiež by som ti to odporučila, aby si zistila, či tie nepríjemné pocity nemajú koreň hlbšie (ale nie to, že nekrochkáš blahom pri starostlivosti o dieťa, ale to, ako sa tým sama tyras, až ti napadlo odísť od nich). Možno by ti psychológ mohol pomôcť prijať seba ako mamu takú aká si. Ja napríklad tiež chodím už dlho, ešte pred svadbou. A veľa som riešila s ňou aj materstvo. A ešte ku kojeniu - som teraz 7.mesiac tehotenstva a predstava kojenia mi príde nepríjemná. Vôbec mi nevadí vidieť to, keď niekto koji, to mi naopak príde krásne. Ale príde mi fyzicky nepríjemna predstava, že zo mňa vyteká mlieko. Keď som bola malá, napínalo má pri slove šľacha. Neskôr som videla dokument o lymfodrenáž nej masáži a odvtedy ma napína ak je niekde záber na masáž. A predstava mlieka je pre mňa v tej istej kategorii. Som fakt zvedavá, ako to bude. Ešte raz vďaka 🙂 A na dieťa sa teším, ale aj sa bojím, že ako to budem prežívať. Aj preto ti ďakujem za to, čo si napísala - cítim sa teraz slobodnejšie.

Keby si vedela koľko nás je! Nie si v tom sama, ani náhodou. Ja napríklad tým že som sa stala mamou ešte som neprestala byť sama sebou. Nezahodila som svoje predmaterske ja, ani náhodou. Materstvo beriem nie ako naplnenie svojho života ale ako doplnok. Svoje deti ľúbim ale ľúbim aj svojho muža a aj seba. Teraz si plním svoje sny ( vysoká škola, dve zamestnania, z toho jedno ako hobby) tiež nie som z tých, ktoré by omdlievali z detských dupaciek a topanociek. Z rečí typu " kojila som do 4 rokov" a " už chodí? Nie? A prečo nie? "mi je zle. Ja sa teším až moje dve baby vyrastú s budeme spolu nakupovať a rozprávať sa ako rozumné tvory a nie o tom akú rozprávku si dnes pustíme. Mám mnoho názorov a vlastností, z ktorých by bolo biomatkam asi na umretie ale napriek tomu ma moje deti každý deň objímajú, bozkávajú a tulia sa ku mne. Čiže asi to nebude také zlé.

Úprimne,ja som bola zdesená keď som si prečítala príspevok,ale teraz keď som si prečítala celú diskusiu som oveľa oveľa viac.Kolko matiek len trpelo svoje deti preboha ?Ja som oboch svojich synov milovala od prvej chvíle ako som ich uvidela ešte takých fialových pokrčených,a každým božím dňom,každou minútou ich milujem viac a viac.💙💙
A k autorke len toľko,že určite to rieš!To dieťatko sa na svet samo nepýtalo...A každé jedno dieťa z tej matky cíti tú lásku alebo naopak tu ignoráciu, ľahostajnosť.Je mi ho úprimne ľúto, napíšem to tak ako to je.Snad sa dáš čím skôr do poriadku, držím palce 😕

@ndrag mňa by zaujímalo ako ty vieš že je dobrá mama. Žena, ktorá uvažuje že si odíde zo dňa na deň preč od syna a prenechá ho nejakej cudzej tete.Toto mi hlava neberie 🤦 chudák chlapček

Treba ti ísť do práce. Manžel na MD, ty do prace, synovi keď ste takí šikovný o pár mesiacov rok vieš aj super jasle nájsť,. Ak by bol problém ze ocko nechce byť doma 2 roky... Ja som tiež doma nesedela, dcéru som niesla ako 1,5r do jasiel, aj keď obaja doma máme voľnú pracovnú dobu, čiže nemusela som. Bolo to najlepšie rozhodnutie. Ja som si v kľude spravila prácu, chlap tiež, odreagovani, v práci nik neriešil plienky, nik neriešil pre mňa nezmysli ako kamošky z ihriska (ako muž konci o 16tej a 16:30 nie je doma, podvádza ie, hmotnosť, nechty a vlasy... A samozrejme kto koľko naspi a kto je menej chory a kto sa. Dlhšie dojci, kto chodí na viac kruzkov s dieťaťom co ani nechodí, nerozpráva...), lebo mne to tiez išlo na nervy... Ja napr najhoršia som bola z toho ze ničomu som sa nevedela 100%venovat, odbiehať od prace, od malej, od varenia a dookola, tskto som mala čas na všetko. Plnohodnotný čas po jasliach sme boli spolu, plnohodnotné som doobedie strávila, aj nákup, varenie atď. Čiže o mnoho väčšia pohoda, keď nerátam choroby 😂Ty podľa mňa nie, ze nemáš rada syna, proste na ten stereotyp okolo dieťaťa nemáš bunky, ak teda lekári všetko vylúčili. Správne. Mne sa to ale celkom nezdá, sedieť pozerať na maleho ako reve, negatívne pocity ku všetkému , nechuť uvariť, dokonca odchod (!) .... To proste mi nepríde že je to len povahou a nedostatok materinskej lásky, nie som odborník, ale teda neviem ako mohli všetko vylúčiť lekári ... Predtým si domácnosť a varenie neriešila? Ci to nie je len to, že sa ti to nechce. Radšej by si bola v práci. Vonku. Iné robila. No v každom prípade, isla by som do práce...
Inak mne sa do dnes nechce s malou hrať. Nikdy sa mi nechcelo 🙈

Ja sa opytam - robil ti niekto hormonalny profil? Mas toto v poriadku? Ja teda nemám pocity ako ty, ale velmi na sebe vnimam, ako porody zamavali mojimi hormonmi - ako som bola stastna, led bol starsi sam a malinky, potom ked boli dvaja mali, totalne besna, poatupne pomalicky sa to ukludnilo
Ale pride pms a ja sa nespoznavam a je mi jasne, ze su to hormony. Mam pocity, ako opisujes, trvaju mozno den dva ale ja nemam sil s tym nieco robit, nerozumiem, nebavi ma nic, som o 180 stupnov iny clovek.. potom obrat, som v klude a zas milujuca mama.. a verim, ze je to hormonmi

ja Ťa chápem, lebo to čo prežívaš ty, ja prežívam ale o 180° naopak.

Ja svoje deti extrémne milujem a mám o nich extrémny strach. Veľakrát sa zapozerám na jedno alebo druhé moje dieťa a nerozumiem, ako toto dokázalo moje telo. keď zaspia chodím sa pozerať, či su v poriadku, keď mi niečo rozprávajú počúvam, ako si štebocú a aké otázky sa ma pýtaju a ja nechápem, ako som niečo tak dokonalé dokázala ako vynosiť a priviesť na svet dve osobité užasné bytosti.
táto láska ale prináša strach, že sa im niečo stane. dosť často ma zomknú myšlienky že čo ak ma niekedy budú potrebovať, budú v úzkych a ja nebudem na blízku.
akože v praxi nemajú byť kedy 😀 zatiaľ sú malí, ale myslím aj dobudúcna, keď vyrastú.
moje kamošky mi tiež hovoria, že to preháňam že sa nemôžem nechať takto radikálne uniesť láskou k deťom, lenže u mňa to prepojenie bolo od tehotenstva dodnes strašne silné. pri druhom dieťatku som mala popôrodnú depresiu, takže tam tá láska nenabehla hneď, ale po čase keď odznela depka sa to veľmi rýchlo otočilo na extremnu lásku.

Lenže ja Ťa naozaj chápem. neviem síce, ako sa cítiš, ale obe máme spoločné to, že tieto pocity nevieme ovplyvniť.