Nemám rada vlastnú dcéru?

Zdravím,

potrebujem sa už zúfalo vyžalovať, pretože už mám pocit, že strácam zdravý úsudok…mám mali dcéru, ktorá od narodenia poriadne nespí.
Proste nedá mi spať v noci, nedá mi spať cez deň, proste nespala som ani počas tehotenstva s ňou, keďže som mala obrovské bolesti nôh, trpli mi, nemohla som preto spať, ani magnezium mi nepomohlo.
Ide o to, že cely svoj život som túžila po dcére a keď ju vďakabohu mám, začínam si myslieť, že ju nemám rada a ani ona mna. Som pri nej a z nej strašne nervózna, pretože som nevyspatá, unavená, podráždená, nervózna.
V noci sa zobudí na najmenšie pohnutie na posteli, na najjemnejší zvuk, ktorý by nikoho nezobudil, no ona sa zobudí na úplne všetko. Chodíme ako po špičkách, ale aj tak sa zobudí.
Kričím na ňu doslova, zatrasiem ňou niekedy dokonca, pretože už to naozaj psychicky nedávam od tej únavy. Ona potom plače, ja plačem s ňou, ráno, na obed, večer, v noci, proste stále. Okrem nej mám ešte škôlkara, ktorý plače od začiatku nástupu v škôlke, že tam nechce byť, odmieta tam jesť, spať, proste, mame doma šialený dom a ja už nevladzem. Muž mi trocha pomáha, ale deti ho viacmenej nechcú, stále len mamka.
Nevládzem už, najradšej by som nikdy deti nemala, a pritom ich nadovšetko milujem a nedokážem bez nich žiť, pretože keď sú odo mna preč, je mi smutno a chýbajú mi.
Rodina mi taktiež, samozrejme, pomáha, ako sa len dá.
So synom mám silne puto od narodenia, bol úžasne dieťa, no dcera je nespac, neposedí ani chvíľku, je mrzutá, zlosti sa veľa…proste ona to asi odo mna cíti…ja s ňou chcem mat tiež taký vzťah ako so synom, ale to, aká som z nej vyčerpaná, mi v tom bráni. Zažili ste niekto niečo podobne?
Prejde to? Zlepší sa to? Pretože už naozaj nevladzem.