Odkedy som mama, tak mám zlý vzťah so svojou mamou
Dlho som premýšľala, či mám vôbec túto tému rozoberať na diskusnom fóre a s cudzími ľuďmi, ale verím, že podobný problém má nejedna z Vás a možno mi niečo poradíte, prípadne získam iný pohľad na celú vec. Takže v skratke asi toľko, že ako som porodila-rok a pol dozadu, môj vzťah s mamou by som zrazu nazvala neskutočne blízky, pomáhala mi, zrazu nás spájala tá rovnaká životná rola matky-bola som vďačná, že je pri mne, že mi pomôže, poradí, keď som nevedela čo robiť, vzali nám malého, aby sme si mohli pospať, nevynechala žiadne večerné kúpanie atď.."Ohovárali" sme spolu svokru, že sa nezaujíma, že jediné, čo od nej počúvam sú múdre rady a názory, ako a čo oni robili, keď mali deti a prečo to nám nie je dobré a prečo mu nechcem dať jesť toto a toto, veď je už veľký a bla bla.. doma sme s mamou riešili ako sa čo najlepšie vyhnúť návštevám u svokry..a neviem ako, ani kedy sa zrazu stalo, že som si uvedomila, že moja mama začala robiť to isté, ale v omnoho intenzívnejšej miere. Začala som sa spoločným chvíľam vyhýbať, dala som rodičom radšej malého a išla si domov upratať atď. Ale aj tých pár minút denne, keď sa stretnutiu vyhnúť nedá, je plný poučovania v zmysle-prečo nemá papučky, je tu zima, od nožičiek môže najskôr nachladnúť-ja jej nato každýkrát odpoviem rovnako-lebo mal papučky dopotené-sušia sa, dala som mu troje ponožky, neboj sa, nie je mu zima, alebo-prečo mu nedáš ešte svetrík, veď ochorie-ja jej nato-lebo má dva dlhé rukávy a kúrime, neprechladne. Alebo - prečo mu nenatrieš tváričku, má ju suchú-ja jej nato, lebo som mu ju natierala pred pol hodinou. Alebo-prečo si mu už nenavarila obed-ja jej nato, lebo ho budem variť až o 10 spolu s našim obedom..a týchto poučovaní by som tu mohla písať donekonečna!!! A stáááále dookola je to to isté, samé poučovania, kázania, postrehy, poznámky atď..Už som sa s ňou opakovane o tom rozprávala, už som jej povedala aj že je horšia ako moja svokra, nech sa trošku krotí a uvedomí si, že nemám 25 a nepotrebujem jej rady, keď ani nevie, respektíve sa ma neopýta a hneď ma z niečoho - nazvime to "obviní". Proste je to stále dookola to isté, deň, dva je ok a na ďalší deň akoby sme sa ani nerozprávali, zase mám to isté. Akoby som mala 15 a bývala u nich a oni mi riadili život, absolútne žiaden rešpekt predtým, že mám svoju domácnosť-ok, to ešte pochopím, ale už som ju upozornila, že môj muž si všimol, že nás komanduje (a to podotýkam, ja mám super mamu-nikdy nemala tendenciu komandovať-aj keď sa niekedy zastarala, ale nikdy to neprekročilo isté medzu), ale už jej aj sestra a môj otec párkrát dohovárali, že to preháňa, ale zase po pár dňoch tá istá pesnička. Som z toho už na nervy!!!!!!! Neviem čo mám robiť a uvedomujem si, že už som vo vzťahu k nej v takom stave, že mi ide na nervy už aj keď vidím, že ide domov, lebo viem, čo zas príde... A strašne ma to mrzí, lebo je to moja mama a už teraz chápem, aký silný by mal byť tento vzťah a čo by pre mňa mama mala znamenať..Hanbím sa za tento postoj, ale skutočne už nevládzem dookola jej vysvetlovať veci ako malému dieťaťu, čo už je moc a čo by a kedy prekračuje hranice mojej aj mužovej trpezlivosti..Tá z Vás, ktorá prežíva to isté a trápi ju to ma vie určite pochopiť. Nejde už ani tak o mamu, lebo ju už asi nezmením, ale mrzí ma svoj postoj k nej zato, ako sa ku mne správa, že mám chuť sa jej vyhýbať, nestretávať sa s ňou, čo je v mojom prípade nemožné, lebo sme susedia...
@bocianka123 budeme takými maminami, akými chceme byť, vôbec nemusíme robiť to isté, máme hádam svoju vôľu nie? Aj keď mne sa to ľahko píše, ani moja mama, ani moja svokra nikdy nekomentovali, či je malý oblečený málo, alebo veľa, čo má kedy jesť a obidve plne rešpektovali náš spôsob výchovy. Je pravdou, že by som im to ani nedovolila 😎 , pri prvom pokuse, by som im povedala, že si vážim ich záujem, ale od vtedy ako mali deti oni ubehla zopár rokov, toto dieťa je naše a my ho budeme vychovávať podľa toho, ako uznáme za vhodné. Takže akékolvek ich aj keď možno dobre mienené rady sú zbytočné, lebo si aj tak urobíme po svojom. Keby sme od nich bývali 500km, tak by ani nevedeli, čo má oblečené, čo a koľko jedol a pod. Ak budeme potrebovať radu, spýtame sa sami.
@vandaebie ty nemusíš nikomu vysvetľovať, prečo robíš niečo tak, ako to robíš. Som jeho matka, viem najlepšie, ako s ním zaobchádzať . to by bola odpoveď na každú otázku. Prípadne - vy ste si vychovali svoje dieťa, aj si vychovám svoje. Ak by napriek tomu nerešpektovala to, čo robím a do všetkého mi kecala, tak obmedzím návštevy na minimum, aj by som jej to oznámila, prečo to robím. Radšej by som oželela stráženie, ale do výchovy by som si kecať nedala.
@timea7 ved ja sa tak aj snazim robit, ale je fakt, ze chcem mat dobre rodinne vztahy a chcem, aby maly vyrastal so starymi rodicmi, stale som totiz v stave, ze to chcem urovnat a chcem aby mama pochopila presne to, co hovoris, ze som jeho matka a vychova je na mne, ci uz spravim preslapy alebo nie. Problem mojej mami je, ze nevidi svoj podiel viny, mali sme strasnu hadku, ked ma obvinila, ze som malemu nedala jest, lebo u nich otvoril smetiak a vybral si chleba-jej vysvetlenie, bol chudacik tak hladny, ze lasoval v kosi..no mne viac nebolo treba, chytila som taky amok, ze som ju vyhodila z bytu..strasne ma to mrzelo, ale bohuzial si nedala vysvetlit, ze maly mi odmieta jest, ma svoje oblubene jedla a ja mu skusam davat aj ine, v procese toho si ho boli vziat a on videl, ako otec do kosa hodil chleba a nakolko je chleba jedno z jeho oblubenych jedal-dvojrocne dieta nerozmysla v zmysle, ze berie nieco z kontajnera-proste ho videl a chcel ho zjest..ale to jej nevysvetlis, proste som v jej ociach v tej chvili bola zla mater, co nedala najest vlastnemu decku a takto to u nas graduje dalej..uz som presla do stavu, ze som u nich radsej ticho, aby som nepovedala nieco, z toho vznikne hadka, tak zase je zle, lebo im nemam ani co povedat..nechcem s nasimi prerusit styky, su to moji rodicia, ale uz vazne neviem, co mam robit..
Moj syn bude mat o mesiac 3 roky. Nasich jedine vnuca - otec ho videl raz, s matkou sa od dvoch tyzdnoch po porode nerozpravame. Zaujem o vnuca je neexistujuci. Podobne ako vela prispevkov co je vela to je vela, mam pocit ze si neuvedomili ze ja aj manzel sme dospeli ludia a mali sancu na prezitie pri nas ma. Aj ked mi povedali ze mi zomrie na zapal pluc ked mal 3 tyzdne lebo ze mu je zima... Vela stastia vam vsetkym uprimne aby ste svoje vztahy prezili lepsie ako my 🙂
tak sa pridavam k neposlusnym dceram, lebo uz nevladzem z mojho vztahu s rodicmi. Ano, mozno to zbytocne riesim, ale to preto, lebo ma cela situacia stve. Prave teraz riesim to, ako sme "dopadli"... Su Vianoce, sme s manzelom a nasimi 2 deckami (6,3) u nasich na 3 dni a to len preto, aby boli decka s babkou a dedkom, ktori byvaju od nas cca 300 km. Nie preto, ze by sme chceli, ale ze to obcas treba. Nas vztah je tak naruseny, ze sa len obchadzame, nikto sa na nic nespyta a to preto, ze ho ten druhy ani nezaujima. Ja som predsa v ich ociach ta, ktorej nie je nic dobre, chce mat vsetko po svojom a hlavne si neda v nicom povedat. Hoci mam 38, cakaju poslusnost maleho decka. Nikto nie je podla nich dobry, ani ja, ani moj manzel. Zboznuju vnucky, ale to je koniec. Samozrejme, ze som padnuta na hlavu, ked som zrusila dcere poistku, ktoru jej urobila babka u jednej spolocnosti, ale na moje meno, s "mojim" podpisom (!) a s viazanostou na 16 rokov! Teda, ze tie roky sa bude platit. Ano, ze ona, no ma 62 r.! Tak sme sa strasne pohadali, ze to chcem zrusit. Ked po tyzdni neopravila poistku, zrusila som to. Samozrejme, nevie mi to odpustit. Ale je tam aj milion dalsich veci. Mam byt ticho, ked mi dovedie dceru spat po tyzdni bez osprchovania? Alebo vycitky, ze nevolavam ocovi? Alebo ocove vycitky, ze nechceme dat pokrstit deti... ze nezvyknem automaticky brat od nich veci, jedlo, kompoty, peniaze, nie som taka... ja sa nezvyknem stazovat, nehovorim, co nam chyba. Jednoducho len si chceme zit svoj zivot a nenechat si do neho kecat. Vieme sa sami postarat o deti a nepotrebujeme k tomu mudre reci, pri ktorych mama potrasie hlavou, ze nie sme normalni.. Ale po precitani tychto prispevkov mi je jasne, ze viacero z nas ma podobny problem. Asi je pravda, ze najlepsie je to neriesit, proste sa netrapit a ist radsej domov. A zamerat sa radsej na vlastne deti a nerobit rovnaku chybu ako nasi rodicia.
Cele detstvo nas ucia sa kontrolovat, ovladat. A ked to od nich vyzadujeme, tak uz to neplati :D hlasim sa medzi vas s rovnakym problemom. Vidim to tak, ze mi mama nedoveruje, ked stale ma pocit, ze vsetko musi po mne kontrolovat a na vsetko ma upozornovat. Chyba jej sebaovladanie, je strasne urazliva (neda sa to s nou vydiskutovat, lebo zjavne sa so mnou bavi uz iba kvoli malemu). Takze my sme zvolili odstup a navstevujeme ich tak dva tri krat do mesiaca. Otec je uplne v pohode, tak akurat tak doplatil na mamine spravanie, ze nemoze byt s malym castejsie. Riesenie je uz asi iba parova terapia matka-dcera :D a celkom to zvazujem :D
@vandaebie Upravil sa vzťah?