Osamelosť matky, ktorá má smrteľne chorú dcérku

Ahojte, dcerka ma vaznu diagnozu, neexistuje liecba a je smrtelna. Odkedy sme ju dostali uplne sa nam s muzom zmenili priority, neriesime milniky, place, prebdene noci, sme vdacny sa kazdy dalsi den s nou. Oslavujeme jej drobne pokroky, riesime kazdy pribudajuci zdravotny problem. Moj problem je, ze zacinam citit osamelost resp. ako keby som nepatrila medzi ostatne mamy. Chodime s dcerkou na ihrisko, sice je leziaca ale s oporou vie sediet a rada za hojda, aj smyka na smykale, aj kope loptu (drzim ju na rukach a pomaham jej kopat), aj sa rada hrabe v piesku, ma zaujem o ine deti. Ja ale neviem ako oslovit ostatne mamy, ako sa k nim pridat, ako vobec najst spolocnu temu? Dcerkinu diagnozu nezatajim, je ocividne ze nie je zdrav. uplne ok, ma aj zastaveny rast. Ani ju zatajovat nechcem ale vysvetlovat zas kazdemu co jej je je pre mna tazke a nemam rada tie rozpacite pohlady co vzdy nasleduju. Som aj dost silny introvert takze celkom prihovorit sa je pre mna stres. Zeny co ste si tym presli alebo prechadzate podarilo sa Vam toto nejak prekonat? Dlhorocne kamaratky mam ale su daleko :(