Po mojom pôrode sa zmenilo správanie našej rodiny

Ahojte mamičky,

nechcem tu rozpisovať celý príbeh, aby sa tu náhodou niekto z rodiny nenašiel. V skratke: pred pôrodom sme mali s celou rodinou, či mojou alebo z manželovej strany perfektné vzťahy. Chceli sme sa presťahovať do iného mesta, to ešte v čase, keď som nebola tehu, no kvôli práce som predsalen ostala. Keď som otehotnela, všetci mi hovorili, že nám tu bude lepšie, lebo budú na blízku, aby pomohli. No a tu je ten zádrhel. Po pôrode nastal obrat o 180 stupňov. Až na moju mamu, ktorá zo začiatku chodila, aj otec mi nákupy nosil, bývali sme ešte v starom byte a s kočíkom sa po schodom nedalo dostať dolu, tak otec mi pomáhal a chodil so mnou na prechádzky. Sťahovali sme sa do nového, keď mala malá mesiac. Tam tiež nám pomohla akurát moja mama, čo bola s malou a švagriná. A chalani, ktorí nosili nábytok. Ale svokra - nič. Dá sa povedať, že svokra mi nepomohla sama od seba ani raz. Akurát tak radami, o ktoré nikto nestál. Ako sme sa presťahovali, aj naši prestali chodiť. Chodia len na vinšovačky. Všetko sa zmenilo. Svokra, keď je tu, pýta sa na malú - ako spí, keď je chorá, čo a ako, zase samé rady - pýta sa a hovorí to mužovi, ja som vzduch. Lebo asi on je na materskej, on k nej vstáva, moja úloha bola ju len asi porodiť. Keď sme u nej, tam schody, tam horiaci kozub, tam sviečky horiace na DOSAH ruky malej, tam kvetina na dosah, tam horúce nápoje na dosah a ona si sadne, vyloží nohy, popíja vínečko, čajík a pozerá telku a - starajte sa. A ešte nechápavo pozerá, na čo okolo nej behám ako splašená. Nevie o malej vôbec nič, kedy je chorá, že chodíme na taký a taký krúžok, rozplýva sa nad jedným slovíčkom, pričom ich malá vie ďalších 10, skrátka, nezaujíma sa. Za to jej neterkina dcérka, o nej vie všetko. Návšteva je najskôr u nej a keď ostane čas, tak u nás, samozrejme večer, keď už malú treba kúpať. A pritom pred pôrodom som ju brala ako mamu. Je mi z toho smutno. Keď vidím, že u susedy si mama so svokrou striedajú kľučky, aby mohli kočíkovať, keď vidím na prechádzke toľkých starých rodičov s deťmi, mám pocit, akoby som bývala 200km od rodiny. Teraz ľutujem, že sme sa neodsťahovali. Človek by sa pripravil na to, že ostane na všetko sám. Ale s týmto sa neviem vyrovnať. Nikdy by ma nenapadlo, že sa rodina kk tomu takto postaví. Plánujeme druhé, no bojím sa. Viem, že nemôžem od nikoho nič čakať. Nie som typ, ktorý by sa doprosoval. Vzťahy sú na bode mrazu. A neviem sa s tým vyrovnať.