Veľká zmena
Ahojte, no kde začať... Asi by som najskôr začala s tým ze sme s partnerom chceli veľmi bábätko, podarilo sa hneď na 1x. Vtedy sme riešili hypotéku, bývanie atď.. Bolo to na dobrej ceste, vedela som ze sa všetko stihne kým sa malý narodí. Tak aj bolo. Tehotenstvo bolo bez problémov, pôrod taktiež. Nemohla som dojčiť (to je jedno, zdravotné problémy, tým sa zaoberať nechcem) dali mi preto v pôrodnici tabletky na zastavenie laktacie. Malý bol super, veľmi som sa mu tešila, prišli sme domov, ja 1x do nového bytu. Tu nastal problém, neviem možno to bolo hormónmi, možno nie, nevedela som si zvyknúť. Zrazu nové prostredie, nové dieťa, ja ubolena... Keď som dobrala lieky, až vtedy som si prečítala keď mi moja gynekologička povedala ze ich nemám brat, vedľajšie účinky a veľa z nich som mala. Keď som ich teda dobrala, zrazu sa to zmenilo, už som si aj začala zvykať na byt, malého zrazu mi začal ťažko dýchať v noci. Išli sme do nemocnice, bol z toho zápal pľúc a nejaké vírusy mal v telicku,mal len 10 dní. Skoro 2 a pol týždňa sme boli v nemocnici, kde mi nikto nevedel povedať ci to prežije, bol na tom veľmi zle.. Moja psychika hrôza, veľmi som sa bála po pôrodnej depresie.. Pustili nás domov, s tým ale ze sme museli ísť po 100 vyšetreniach do Bratislavy, kade tade...poslali nás aj na genetiku. Veľmi som sa bála.. So všetkých vyšetrení mal vswrko v poriadku, a na genetiku sme čakali do júna. Každý večer som plakala, bála sa, čo mu zistia.. Našťastie aj tam všetko bolo v poriadku.. Stali sa aj iné veci rodinné, so starkou, starkym.. No hrozný rok zatiaľ. Až na malého, bol tento rok pre mňa strašne ťažký a zlý, smutný.. Povedala som si ze bude jún, všetko bude dobre.. No ja som asi psychicky strašne vyčerpaná, do toho aj mame zle noci, budí sa malý, nechce spať.. Nechuti mi jesť, nemám akoby radosť z ničoho, pričom by som už mala mat.. Všetko je už v poriadku, no mam pocit ze až teraz všetko na mňa odľahlo co sa dalo. Partner je super, stará sa, pomáha, všetko je dobre, tak isto aj mamina mi pomáha, no ja akoby neviem vypnúť hlavu, stále sa niečoho bojím, rozmýšľam... Z malého mam radosť, je veľmi šikovný, je to veľmi dobre dieťa až na ten spánok, ktorý bol do jeho 3 mesiacov úplne super, no pokazilo sa to a ja nemá. Oddych.. Neviem, radu asi nepotrebujem, skôr sa niekomu vyrozprávať..
@denkabemommy bola som u psychologicky, no povedala ze to prejde, že toho na mňa bolo veľa, že mám myslieť pozitívne 🤦♀️🤣 akože, ja niesom smutna nonstop, z dňa som viac stasna ako smutná, no cítim akoby ťažobu, taky tlak stsle na hrudi, bojím sa co ešte príde.. Co sa tyka syna, nemám vôbec nejaké zle myšlienky, fskt je to jedno úžasné dieťa a to ze nespi, tak na to som bola pripravená.. Skôr ten strach.. V minulosti som mala podľa mňa nábeh na depresiu, no bolo to iné keďže už teraz som mama a niesom tu len ja... Proste ten strach a ťazoba..psychologicka mi na to povedala ze si mam dat racionálne dôvody, prečo sa bojím aký mám dôvod.. Ja na to odpovedať neviem.. Prešla som si tento pol rok strašne veľa vecami, bolesťou a akoby sa to teraz spojilo a padlo na mňa.. Úprimne.. Lepšie mi je vyrozprávať sa kamarátke ako psychologické ktorá na mňa pozerá ze si sama vytvravam problémy.. Možno aj áno, keďže je už vsektl v poriadku.. Neviem
Nemusíš mať depresiu.
Ja som raz takto vyhorela, abo ako to nazvať. V jeden rok, bolo tých zmien tak veľa, že som skončila u psychiatra.
Skrátka tá psychika je tiež limitovaná. Už len to sťahovanie a dieťa je záber, nieto ešte ďalšie veci.
Neviem koľko má malý, ale žiť v takom strachu čo oen deň aký si zažila pri ňom, chce nejaký čas na regeneráciu.
Tiež by som pracovala na tvojom mieste na tom ako sa strachu zbaviť. Takého zbytočného, čo ti kazí dni.
Bolo toho na teba vela. Snaz sa teraz co najviac oddychovat a najst si aspon ked maly spi cas na to,co ta bavi (kniha, spanok,film,cvicenie,atd.).Kocikuj vonku,dobi sa slnkom,stretni sa s kamoskami,chodte s maminou a muzom na zmrzlinu...male/velke radosti. Ked tvoje telo a mysel zregeneruju,zacnes sa pomaly viac tesit.Vela sil prajem🍀
@bororka nemyslím si ze ju mam.. Bála som sa ze budem, kvôli tej nemocnici a vsetko, skôr je to také ako píšeš, vyhorenie...všetkého veľa.. Porodila som a o deň na to mi brali starku do nemocnice na jisku, že jej zlyhávajú pľúca, potom v nemocnici s malým.. A teraz je už všetko ôk a ako keby stále čakám co sa ešte stane... Keď rozmýšľam nad tým keď ma ísť malý spať hovorím si ze a aký režim budeme mat ak budeme v nemocnici? A ptom si poviem ze ale my tam. Nejdeme co riesim🤦♀️ proste neviem vypnúť akoby tieto myšlienky
@liliana8 ďakujem ☺️ snažím sa, chodím raz mesačne na mihalnice, vtedy som sama, chodím aj s kamarátkami von sama ze som bez malého a vypadnem.. Mamina mi ho zoberie kocikovat, partner aj uprace, navarí... Ze naozaj je to fajn len ta moja hlava akoby nechce spolupracovať
Ja som si zažila takéto pocity po všetkých ťažkých životných zmenách vo svojom živote. Taky pocit vyhorenia, nočné mory a strach, ktorý bol neopodstatneny. Ono keď je to dlhodobý stres a ty sa do toho dávaš naplno tak je to veľmi náročné potom sa zregenerovať. Cim som, ale staršia, tým to ľahšie zvládam. Ale teda jeden takýto povyhoreny stres trval aj pol roka (ale každým dňom to vždy bolo lepšie a lepsie). Ono niektore veci potrebujú čas, ta regenerácia mozgu a psychiky, potrebujeme otupit spomienky a zabudnúť. Rob čo robíš a ži svoj život, ono to príde, že bude lepšie.
Odporúčam ti túto knihu. Je najmenšia na svete, ale dokonalá. Žiadne zbytočné omáčky, vieš si hneď pomôcť a pochopiť ako z toho von.
Je tam aj kapitola o nepodstatnom strachu.
Nieje to štýl knihy o pozitívnom myslení v roku 2023, skôr reálna pomoc ako sa dostať do reality a prežiť.
https://www.trhknih.cz/kniha/9ffh7kh9
Želám vsetko dobré a veľa síl. Neber to prosím v zlom, píšeš, že sa o tom nechceš baviť, ale predsa ti chcem napísať: ak by si mala v budúcnosti ďalšie dieťatko a bolo by to zdravotne možné, kojenie mne osobne pomohlo so psychikou po pôrode. Pomohlo mi to prijať novú životnú zmenu, budovať si vzťah k dieťaťu, jemu na imunitu, atď.
Drž sa! Všetko dobré! 🍀
@aiana24 ďakujem ☺️ co sa tyka kojenia, žiaľ není to u mňa mozne..mam veľké rozsiahle hrudne popáleniny, operácie za sebou a mne sa mlieko ani nedá tvoriť.. Je mi to ľúto, hlavne kvoli imunite a môjmu dieťaťu, strašne ma to mrzelo a vyčítala som si, že keby kojim neochorie... A
zlepšilo sa to, asi ten spánok robí strašne veľa.. Stále sú dni lepšie/horšie.. No súhlasím ze toho bolo na mňa veľa.. Aj keď syna milujem najviac na svete, už len to. Bola strašná zmena... A nie to všetko co sa ešte stalo, veľa veľa zlého.. Proste som vyhorela.. A psychika sa dava postupne ale určite do poriadku..
To som rada ze sa to dava do poriadku... neviem si ani predstavit cim vsetkym si si presla... vela sily a energie zelam este raz 🌻
Máš depresiu, vyhľadaj odbornú pomoc, bez všetkej hanby smer psychiater, sama sa z toho nedostaneš.
Držím palce