Vzácne chvíle s deťmi: Dokedy ich prežívať?

Neboj sa, dcerenka ta bude potrebovat dlllhooo a budes sa s nou tesit. Potesi ta kazdy jej uspech, ak jej nieco nevyjde ako chcela, bude to tvoje plece, na ktorom sa vyplace. Budes to ty, komu bude predstavovať svojho priatela a ak sa z neho stane manžel, budes to ty, kto im pomoze vzdy ked budu potrebovat. A ked ti privedu vnucata, zistis, ze je to to najlepsie, co sa moze stat rodicovi, odmena za to, ze si vychovala svoje dieta. Pisem z vlastnej skusenosti, my uz sme dokonca prarodicia, a nase tri dcery su stale nase, teraz sa uz ony staraju o nas, pomáhajú nam, rozmaznavaju nas...
Tes sa, toto vsetko ta caka.

U môjho staršieho syna mám od jeho siedmich rokov pocit, že ma už (takmer) nepotrebuje😁My už máme taký vzťah ako matka s dospelým synom. Dôverne sa porozprávame, zverí sa mi s úspechmi i trápením. Som jeho prístav bezpečia, ale už to nie je také ako kedysi, a to som preňho bola niečo ako boh, veľmi radi a veľa sme sa spoku mojkali…. Je medzi nami veľmi silné puto, hoci sa to neprejavuje tak, že jeden na druhom visíme.
Nečakala som, že to príde tak skoro. Ale on bol od malička taký iný ako ostatné deti, neviem to opísať, taký nie detský? Vždy sa radšej hral so staršími deťmi ako s rovesníkmi. Na druhej strane som naňho pyšná, že je rozumný, spoľahlivý a vie si poradiť. Vychovávame ich, aby jedného dňa vyleteli z hniezda, odpútať sa musia nielen oni, ale aj my, tak je to správne, tak to má byť. Takže užívaj si to, lebo príde to možno skôr ako sa nazdáš.

Aj ja som to tak intenzívne cítila a chcela som byť so svojími deťmi.Nieže by som z ních robila modly, ale deti sú úplne zavislé ako malé na rodičoch.
Myslím si, že aj já aj manžel sme si niesli škaredé traumy z detstva a preto som obzvlášť priľnula k deťom.
Tie ma vždy ľúbili a mali na mňa čas a já som si to užívala .Nerozumiem rodičom ,ktorý posielajú deti k starým rodičom alebo hocikde aby mali kľud.Teraz majú dcéry 31,29 a syn 19 a som dokonca už babičkou a sú mojími najlepšími parťákmi . Dievčatá boli vždy kolo mňa ,ale syn bol od malička introvert ako manžel a potreboval byť sám, čo som sa musela naučiť rešpektovať, ale vyrástol z neho veľmi prítulný komunikatívny chalan. Pracujem s chorými deťmi a keď máme nejaké naozaj v ťažkom stave prišla som domov a povedala synovi,ktorý je už len sám s nami doma, že či ho môzem objať, že je zdravý a on ma hneď obíjme.
Chodíme spolu na turistiku, dievčatá sa velmi snažili zladiť svoju prácu, aby sa k nám hoc i len na chvíľu vedeli pripojiť.K dcére pribudol aj manžel ,ktorý sa stal ,,náš, a spolu sme už absolvovali stanovačky, turistiku, člnkovanie ,ked to len trošku vieme skľbiť. Mladým pomáhame teraz opravovať dom,tak sme zas spolu. Voláme si podľa potreby ,niekedy aj velmi veľa až sa manžel hnevá,nech dcéra zloží a ide sa venovať svojmu manželovi, no prosto stále si máme čo povedať.
Neviem či to takto ešte niekto má, ale náš syn,maturant chodí nadšený zo školy a skoro denne nám rozpráva čo práve preberajú na rôzných predmetoch ,učí sa a opakuje si biológiu a já sledujem čo sa na tom za tých 30 rokov zmenilo.Teraz som si rok robila špecializáciu a porovnávali sme si ako si robíme efektívne poznámky ako písať práce......bála som sa ,že keď deti vyrastú, už budú odmerané, mať len svoj svet,ale moje mi ostali ako spriaznené duše.Ak sa u nás čosi deje ,hneď sú všetci traja nablízku.....
Keď sa mi narodil syn a já som mala obavy ako budem vychovávať chlapca jedna staršia známa ,ktorá pekne vychovala troch synov mi povedala, že nieje možné ak ho budem ľúbiť že by z neho nevyrastol dobrý človek. Že tá láska,ktorú im venujeme sa isto nestratí .
Teda viem,že keď sa k deťom od malička pekne správame a sme im nablízku oni sa budú s nami cítiť dobre ostane to tak navždy...
Väčšina ľudí sa v našom živote objaví len na chvíľu , ale deti sú naše vzdy ide len o to aký vzťah si v priebehu času vybudujeme. A je obrovské pozitívum pre deti ak čokoľvek riešia aj uprostred noci môžu zavolať domov....

Ďakujem vam krásne ešte raz za milé odpovede 🙏💪🥰