Život v izolácii po narodení dieťaťa
Odkedy mame dcéru (3,5) cítim sa izolovana ako v bubline. Jasne ze chodíme na výlety, ked sa dá a sú financie tak ideme zoo/parky/farmicky/zahradky/atrakcie v okoli/hernicky, počas MD som snou (keďže som mobilna chvalabohu) navštívila každé ihrisko a podujatia vhodne veku v radiuse 40km viackrát, lebo rada som nachádzala nové pekne miesta, a umrela by som psychicky, keby 3roky chodíme len na toto jedno ihrisko tu za panelákom..začala som chodiť do práce, ona do skolky logicky, chodíme po nu o 16:00 a do tej 19:30 cca, kedy ideme kupanie/večernú rutinu, sa snou vieme prehrať, jest, ist na nákup spolu, nejake prace domácnosti urobiť, a to nám akurat aj tak stačí lebo vôbec niesme typy na hranie s deťmi.. Mňa osobne to dakedy hrozne unavuje a ubíja, som manažérka v korporate, cez deň mam telefonaty v angličtine a riešim veľké sumy peňazí, ale do večera mam fungovať na jednoduchej úrovni, kde sa dcera ešte nevie ani poriadne vykoktst, no proste tento detsky infantilny svet.. Manzel detto.. On sa snou dokáže hrat kus viac ale potom už na nom vidno ze radšej by spal alebo robil niečo zmysluplnejsie pre seba... Víkendy sú pre mňa zabijak.. Jasne ze varim, upratujem, robíme drobné úpravy v domácnosti a často kadeco vyskočí.. Ale spoločensky sme total odrezani, bývame ďaleko od veskerej rodiny, nikto ku nám nechodí, my ku nikomu nechodíme na navstevy, žeby sme sa po zhovárali aj s inými ľuďmi a stravili čas aj inak, ako len v našej 3 clennej bubline... Proste nemáme tu žiadnych kamarátov, s mužom nemame žiadne koníčky, lebo s narodením dieťaťa komplet všetko naše šlo preč, bola náročné dieta a pomoc sme nemali vôbec žiadnu. Nie, pestúnka ci opatrovateľka nieje cesta, platíme vysokú hypo a keby aj peniaze na to boli, nechcem si domov pustiť cudzieho človeka. Strasne sa všetko zmenilo aj vďaka kovidu, narástla izolácia ľudí celkovo, a nám sa v jeho polovici narodilo aj dieťa, co už total pridalo k odrezaniu od vsetkeho.. Mam 33 ale dakedy pocit, ze môj život skončil, uz sa nikdy nezabavim, nikdy si nenájdem priateľov, sme s mužom ako siroty z decaku, pričom moja mama (byva ďaleko a ešte pracuje), a jeho rodičia (bývajú ešte ďalej a pracujú), sú total nepouzitelni. Ano vidime sa ako rodina a dcérka pozná svojich starých rodičov, ale to tak cca 4x za rok. Tam sa nedá hovoriť ani o pomoci, ani o vychove... Je toto fakt zmysel môjho života? Ja som predtým bola strašne veselá, mala som v rodnom meste síce málo ale dobrých priateľov, smiali sme sa od rána do večera (nie alkohol co party), ale proste žila som. Teraz len prežívam a nič si neuzivam, nič nové nezažívam, nic nové nevidim. Môj me time je hodina na nákupe cez víkend...podla mňa toto nieje normálny život a myslím ze keď si nepomozeme sami a nezmeníme to, tak asi navštívim psychológa. Lebo nemame okolo seba nikoho, žiadnu rodinu, žiadne susedstvo, žiadnu komunitu kde by sme vedeli tráviť čas a prežiť život ako spoločenské tvory....
A ako ste to mali premyslené keď ste plánovali dieťa?
A ako ste to mali premyslené keď ste plánovali dieťa?
@buberova ako.. Nijako... Toto sme vôbec neriešili, riešili sme vybavicku, aby bolo všetko materiálne nachystané, aby byt bol prispôsobený, šetrili sme peniaze lebo sme vedeli ze materská je nízka. Vôbec nás ani len nenapadlo, ze raz budeme takto izolovani, ze sa to vôbec dá, ze budeme furt sami len so sebou, ze s tou malou rodinou ktorú mame, sa to až takto utlmi, ze stare mamy sa nebudú takmer vôbec zaujímať o jediné vnúča, a ze až tak stratíme slobodu a prídeme aj o ten najtrivialnejsi sociálny kontakt so svetom... Keby mi niekto povedal, pred 4 rokmi ze " o 4 roky budem žiť takto a úplne ma to zloží, a takto bude vyzerať môj život", tak by som si myslela ze si robí srandu zomna
Úplne ta chápem. Ja som pred detmi tiez “žila” spoločensky, chodili sme na akcie, kamaráti, odkedy mame deti, mám pocit že o nás nikto nezakopne. Úplne odrezaní, a keď aj namáhavo vybavíme že by sme niekam išli aj s kamaratmi, tak jasne že ochorejú a nikam sa nejde. Do prace ešte nechodím, ale už teraz to je len kolobeh okolo deti a ich potreby a na nase nezostáva čas ani energia. Bohužiaľ poradit neviem, ale možno ti pomôže že nie ste v tom sami v tých pocitoch
No teraz si sa troska posťažovala ale riešenie si napísala aj sama. Robte zmeny. Tvoj čas nemusí byt pri nakupovaní. Investuj ho inde. To iste muž. Zistite, aké komunity sú v okoli a zapojte sa. Či spolu, či jednotlivo. 4r dieťa je už spoločník. Nájdite si spoločne hobby. Nadviažte na staré záujmy, ktoré ste mali a rozvíjali. Začnite tiež investovať do vzťahov. Zrušíte niektoré zo zlozvykov, ktoré vás zaberajú čas a sú neužitočne..(také upratovanie sa nieked preháňa, prokrastinacie na internete a pod)
Potrebujete ísť medzi ľudí, možno aj bez seba. Dohodnite sa s mužom, že pôjdete do fitka, skupinové cvičenie - u nás majú chlapi malú ligu vo futbale. Jednoducho hocičo aspoň jedenkrát do týždňa, kým bude jeden preč, druhý bude s malou. A skús sa aj v práci obzrieť - neverím, že tam nie je niekto fajn, s kým sa dá pokecať. Inak aj naším priateľom - nie jedným, sa počas kovidu narodili deti a tie kontakty sme neprerušili, dobré priateľstvo vie vydržať - skús sa ozvať aj starým kamarátom ako sa majú. Tu jednoducho musíte aj vy vyvinúť iniciatívu 🤷
Ahoj, ja si po precitani Tvojho prispevku myslim, ze Tvoje dieta nema nic s vasou izolaciou. Ok, mozno zo zaciatku kedze bola narocna a nemali ste ziadnu pomoc (ano, poznam oboje velmi dobre), ale to co opisujes ako s muzom nemate kamaratov, zaujmy, konicky, nic, podla mna toto s vasim dietatom vobec nesuvisi. Nevidim tam nijaky vazny dovod a najma pri 3,5 rocnej dcerke chodiacej do skolky, jedinom dietati, aby vam nejakym vyraznym sposobom "branila" "spolocenskejsie" zit.
A na covid by som to tiez nehadzala, ok, ak niektori skrz covidu naozaj padli do "izolacie", ale teda zijem v normalnom svete - praci - medzi ludmi, a taketo extremy nevidam.
My sme prve dieta teda tiez mali extra narocne, pomoc absolutne ziadnu, boli sme nanho sami ( = sama, lebo muz v praci) do roka dalsie dieta... To boli zaciatky. A aj ked sme mozno niekedy sli na obmedzenom ci nudzovom rezime, neskoncili sme bez kamaratov, zalub a nejakeho "nasho" zivota, aj popri detoch...
Trosku sa musite nastartovat a upravit si zivotny "system" 🙃
Škoda, že si čas na MD a RD nevyužila na vytvorenie nového okruhu známych a kamarátov.
Ja som mala rychlo po sebe 2 deti žijem na sidlisku s cca 1200 obyvatelmi a chodila som práve na tie dve ihriska. Za tie 4 roky som poznala možno 20 zien, v meste kde som nepoznala ani živu dušu. 3-4 sa stali naozaj kámoškami. Rodinu mam daleko, starke nefunguju.
Máš naozaj velmi zvláštne uvazovanie (siroty z decaku?) a vela vyhovoriek, co nejde. Ten psycholog by snad mohol pomoct.
Nikto vás v tej bubline doma nedrží len vy sami. Keď chceš mať známych musíš pre to aj niečo urobiť nie sa len umárať doma.
Priznam sa, ze pre mna je nepochopitelne, ked niekto napise, ako je kvoli malemu dietatu izolovany a ako kvoli dietatu nema priatelov. my sme si aj pred rokmi pri prvej dcere vdaka skolke nasli novych kamosov a aj teraz, pri druhej rovnako. ved prihovorim sa mamicke v skolke raz, 2x, 5x, pozvem ich k nam, potom pozvu oni nas k nim a mame partakov. deti si rozumeju a vyhraju sa, my si rozumieme, pokecame, pogrilujeme. dnes sme boli takto partia 3 rodiny zo skolky na celodennom vylete v zadieli. nepotrebujes psychologa, otvor usta, usmej sa a prihovor sa niekomu a priatelia sa najdu.
Nejak nechápem...to žijete na lazoch? Či prečo ste až tak izolovaní? Nemáte v okolí žiadnych ľudí, s ktorými by ste sa dali do reči? Počas materskej a po nástupe dieťaťa do škôlky sme sa zoznámili s veľkým počtom ľudí, zväčša samozrejme rodičmi detí zo škôlky alebo ihriska a teraz je z nás veľmi dobrá partia. Skúste sa prihovoriť k niekomu keď ste s dieťaťom napríklad na ihrisku.
Tvoje kolegine v práci, mužovi kolegovia.
Daj si 2* do týždňa dve hodiny pre seba, choď do posilky, u nás máme ženskú a vždy tam pokecáme s cudzími babami....
A daj ten priestor aj partnerovi, keď nemôžete ísť spolu....
Ufff, Nemas depresiu? Toto su dost silne slova. Napriklad "Teraz len prežívam a nič si neuzivam, nič nové nezažívam, nic nové nevidim. To aj prve kroky, prve "mama", prvy den v skolke bol pre teba nic?
Mas moznost sa realizovat v praci a napriek tomu ta prevalcuje 3.5 hodin co si s rodinou.
Vacsinou ked sa vyhorene mamy stazuju na zivot, vzdy stale napisu ze svoje dieta nadovsetko miluju. Ty si o svojom napisala akurat to ze sa nevie ani vykoktat.
"Nikto ku nam nechodi a my k nikomu nejdeme"... Preco?
Prosím ťa, kde žijete? Niekde na samote? Nám práve naše deti priniesli nových kamarátov do života a sú to naozaj fajn ľudia. Ako je možné, že kým si bola s malou doma, s nikým ste sa neskamarátili?
Obnovte koníčky alebo si nájdite nové a cez ne sa socializujte.
V jednom súhlasím, s babkami je to dnes oveľa horšie ako keď sme boli my deti.
To dieťa ste chceli alebo vás k tomu niekto dotlačil?
Máte seba. Manželia navzájom by mali zdieľať medzi sebou všetko. A dieťa? Všetci sme tak vyrastali. Unavuje to niekedy. Ale nič sa nedá robiť. Dcére kamošku na hodinku,dve domov treba.
Ja mám opačný problém. Plno ľudí okolo mňa a veľmi často je človek v podstate sám.
A máš depku asi. Niečo s tým treba robiť.
Skús začať s kontaktami zo škôlky. Urobte malej oslavu s jej kamaratmi so škôlky pozvite aj rodicov. Možno si s niekym sadnete..lebo tieto skolkarske kamarátstva su milé a velakrat pokračujú aj na ZŠ. Co si o tom myslíš?
Najdi si priatelov, to sa da aj v dospelosti, alebo sa prestahujte blizsie, ak je to mozne.