Obsedantno-kompulzívna porucha u 9 ročného dieťaťa
Ahojte, mate niekto dieta s obsedantno-kompulzivnou poruchou? Mam na nu podozrenie u mojho 9 rocneho syna. Jeho vnutorny hlas mu vraj hovori, ze si ma napr. umyt kazdu chvilu ruky, ze ma nieco robit na parny pocet, ze sa niecoho musi dotknut alebo nesmie, lebo inak sa nieco stane apod. Casto nam dava otazky typu, ci nevadi, ked sa dotkol ustami niecoho (pritom sa nedotkol, ale jeho vnutorny hlas mu hovori, ze ano), ci nevadi, ked si poskrabal zub (pritom mu hovorime, ze preco si ho poskrabal a on na to, ze asi neposkrabal, ale zas ten vnutorny hlas) atd. Skratka, potrebuje sa uistovat, ze to nevadi a nic sa nestane.
Vcera som si nieco k tomu precitala na nete, tak som sa s nim o tom snazila porozpravat s tym, ze mne predsa moze povedat vsetko, tak sa az rozplakal ako ho to trapi...
Ja to pripisujem aj tomu, ze skoly su zatvorene, nema pohybove kruzky, ja pracujem na home office, muz je v praci, dalsie dieta nemame, tak ma privela casu na rozne myslienky.
A tiez ta korona do toho - vie, ze si nema ruky davat vonku do oci, ust, nosa, tak ho to asi vsetko mata. Pyta sa ma, ze ci este ziadne dieta neumrelo na koronu, musim ho uistit, ze nie, ze sa nemusi obavat. Je skratka taky uzkostlivy...
Mate s tym niekto skusenosti ako sa to da realne riesit? Bez nejakych liekov. Ja mu hovorim, ze vnutorny hlas ma kazdy a ked nieco zvlastne mu povie, nech mi o tom povie a porozpravame sa o tom a uvidi, ze to bude nejaka blbost a ze sa nic nestane, ked nieco nenapravi alebo neurobi tak ako mu ten vnutorny hlas navrava a treba myslienky upriamit inam. Ani von sa mu velmi nechce ist s muzom si neskor popoludni zasportovat, ale sme sa dnes porozpravali, ake je to dolezite, ist sa vyvetrat, ze bude veselsi, lebo sa vyplavia hormony stastia, lebo ked je clovek iba doma zavrety, tak potom ma vselijake zvlastne myslienky.
Dnes si stiahol aj appku na cvicenie a zacal cvicit. On bol inak vzdy velky sportovec, ale toto obdobie ho nejako akoby menilo, ubijalo... pritom bol rad, ze do skoly nenastupili, ze jemu je vraj doma dobre, ale tak to maju aj ini jeho spoluziaci, co som sa bavila s ich maminami. Ale myslim, ze je to skor o zvyku, ako si zvykol byt doma, tak si zas zvykne na skolu, aj ked niekedy je toho vela a ledva stihame pracu, skolu, ulohy, pripadne kruzky, ale to asi pozna kazdy pracujuci rodic.
@katkami123 lebo som to predtym tak neriesila, teraz to zacalo byt castejsie... a chcela som poznat aj osobnu skusenost niekoho. ked ho zoberiem k psychologovi, tak zas bude riesit , ci ma nejaku chorobu a vsetko okolo toho...
@sofiasuf hmm neviem sice, ako casto mava taketo otazky, ale aj moja dcera sa ma pytala, ci covid ohrozuje aj deti, ci ho moze dostat, ci moze zomriet, a obcas ma tiez aj otazku nejaku ohladne svojho tela, ze sa skrabla, co sa jej moze stat a take pre nas hlupucke otazky, ale nehladam za tym ziadnu poruchu, len je vo veku, kedy si uz zacina viac veci uvedomovat, aj v okoli, vo svete, sama na sebe a nema o tom este dostatok informacii. Inak tiez ma 9 r, resp. bude mat teraz v marci. Som rada, ze sa ma na to opyta a ze sa mozeme o hocicom porozpravat. Mozno je len zmateny z toho mnozstva informacii z telky a internetu a nevie to este dobre spracovat. Vela sa rozpravajte, podla mna to je najlepsie - trpezlivy a pocuvajuci rodic, ktory pokojne a vludne zodpovie vsetky otazky a neda najavo svoje obavy ci neistotu, lebo to sa na dieta hned prenesie, oni su moc inteligentne a vnimave ;)
@sofiasuf ale on ma chorobu, to nie je on, je dobre aby rozlisoval, co je on a co je OCD a vy ako rodicia tiez. To sa nauci na terapii. Aj jemu je to asi neprijemne, tak sa toho bude chciet zbavit. Mam skusenost s rovnako starym dievcatkom a krasne sme to zvladli aj tym oddelenim poruchy od dietata.
@dendulik82 prosim, ak sa da tak v skratke, ako sa to da zvladnut, oddelit?
@sofiasuf to je velmi individualne a tazko sa to v skratke pise. Je to práca na niekolko sedeni a vela zavisi od toho , nakolko spolupracuje dieta. Chvilu trva, kym sa vytvori dovera a potom sa spisuje hierarchia jednotlivych nutkani a pomaly sa vystavuje tym svojim nutkaniam, tak ze ich nevykona. Ale predchadza tomu vela prace a edukacie rodicov i dietata, aby to klient pochopil o co ide, opise sa samotna porucha a on sa tam najde a zisti, ze nie je s tym sam. Tazko sa to opisuje, je to proces dlhsi
@sofiasuf
Psychlogovi nie je nepriateľ a človek, ktorý by hľadal choroby. Ak žiadnu chorobu nemá, tak mu nič ani nenájde. Nemyslite si, ze sa vyžívajú v hľadaní diagnóz. Ale ak nou trpí a vy jeho liečbu idete riadiť radami na modrom konikovi, už teraz mi je chlapca ľúto. Rodič by mal chciet to najlepšie pre dietá a nie myslieť na seba, co druhí povedia, ze chodí ku psychologovi a brat to ako hanbu. Už teraz mi je chlapca s vasim prístupom ľúto. Možno v dospelosti sám vyhľadá odborníka, ktorý mu pomôže, aj keď toto ma byt povinnosťou rodiča. Do vtedy bude zbytocne trpieť. 😕
@sofiasuf presne toto riešim s mojou 15 ročnou dcérou, rituáli ako umývanie rúk, kontrola vecí, kľučiek, vypínačov, ale ešte sa jej pridružilo, že jej veľmi vadia určité zvuky, napr.keď sa príbor dotýka taniera, zvuky pri jedení, pití... Najhoršie je to vtedy, keď si robí tie rituáli a vyrušia ju tie zvuky, to už dostáva záchvat, plače, vyčerpáva ju to. Boli sme u psychologičky na sedení, tak nám poradila ako robiť dychové cvičenia, relaxačné...ale keď sa to nezlepší, tak asi musí na lieky. Bojím sa toho, že je ešte mladá, ale vidím že to niekedy už nezvláda. Aj mi ako rodina to máme ťažké, keď vidíme ako ju to zaťažuje a tiež sa to ešte zhoršilo teraz asi posledné týždne. Máme za sebou ťažké obdobie, v októbri sme boli celá rodina covid pozitívna, manžel a mama 11 dní zo zápalom pľúc v nemocnici, 2 dni pred vianocami som sa ja dozvedela nie najlepšiu diagnózu, v januári operácia, ale našťastie všetko dobre dopadlo. Takže podľa mňa to na ňu bolo po psychickej stránke veľa, preto sa to vystupňovalo. Tiež neviem ako ďalej, čo by bolo pre ňu lepšie. Ináč je výborná žiačka, nadpriemerne inteligentná, teraz je deviatačka, vyberáme si strednú školu, len sa bojím aj toho ako to bude zvládať.
@sofiasuf tak OCD, resp. po slovensky OKP patri medzi uzkostne poruchy a podla toho co pises, tak syncek nou zjavne trpi. Dnes polovica pacientov u psychiatrov trpi prave uzkostnymi poruchami, castokrat vznikaju ako postraumaticka stresova porucha - netreba vsak zufat, ludia s tym ziju normalny zivot. Akurat je nesmierne dolezite mat vo vas podporu, ako u rodicov a podla toho co pises, tak syncek ju aj u vas ma. To dodava istotu,ktora je taka dolezita. Urcite najdi synovi dobreho psychologa, prip. detskeho psychiatra. To vobec neznamena ze syn musi uzivat lieky (na OCD sa uzivaju antidepresiva), ovela ucinnejsie je naucit sa s tym zit a pracovat s tym (tak ako sa to da aj pri panickej poruche, ci inej uzkostnej poruche). Syn je este dieta, teda bude dolezite aby ste sa vy ako rodicia naucili pomoct synovi s pracovat a zit normalny zivot. Pogoogli dobrych odbornikov, pozri literaturu (velmi odporucam knihy od MUDr. Jan Prasko - vyborny odbornik na uzkostne poruchy), su knihy aj priamo na uzkosti u deti.
@katkami123 haaalloooo, kde som napisala, ze odmietam psychologa? to su vase dohady.. dovolim si tvrdit, ze je moja vec, ze som chcela najst mamicku, ktora si mozno prechadza niecim podobnym. je to uplne prirodzene a normalne. aj ked mal syn alergie, tak som sa poradila aj s inymi matkami alergickych deti, ale to neznamena, ze sme nesli k alergologicke. napr. som sa vdaka tomu dostala k inhalatoru a liecbe v kupeloch, o com som ani nevedela, ze mame narok, keby mi to ine mamicky nenapisali, kedze dr, ma neinformovala. tak vas poprosim, aby ste trochu miernili slova o mojom pristupe.
pre vase info, pisala som si uz s jednou psychologickou a dala mi typ na nejakych konkretnych odbornikov. moze byt?
Urcite je to OCD mam s tym skusenosti dlhoročne všetci surodenci to maju treba ist k psychologicke kedže si to zachytila skoro nebude mu podla mna vobec treba lieky a dostane sa z toho skoro ale naosaj by som rodila psychologičku.
@123sofia123 a ako sa to prejavuje u nich? zachytili ste to uz v detstve? u teba sa to neprejavuje?
Ano už v detstve a aj ja som to mala brat mal aj lieky zachytilo sa to neskor sice v detstve puberte ale tak 3 roky po tom co sa to prejavilo u mna aj u neho. Obaja sme to vsak terapiami u psychologicky postupnymi krokmi prekonali podla mna ak sa to zachyti takto skoro je to ovela lahsie odstranit je to liečitelne. Takže žiaden strach a treba ale vyhaldat psychologicku takto laicky postupmi z internetu by som to moc neriešila.
@sofiasuf mala to už keď bola malá, ale vtedy jej to nerobilo problémy, potom sa to ukľudnilo, a vrátilo sa to teraz v puberte, no zhoršilo sa to asi pred pár týždňami, psychologička jej poradila ako pracovať s tými myšlienkami, má sa zamestnať niečím, robiť to čo ju baví, keď má nejaké koníčky, aby tak prešla na iné myšlienky, lenže je to ťažké, potrebuje to čas
@sofiasuf
Posala si o tom, ze psychológ by hľadal choroby. Z toho mi vychádza, ze tam nechceš ísť, lebo by ňu našiel nejakú chorobu. Keď však ničím netrpí, tak mu nemá čo nájsť, preto nechápem toto zmýšľanie. A ak ma chorobu, tak ju nájde a pokúsi sa ju vyliečiť.
@whatever1 dostal sa z toho, žije ešte s nami, vedela by som o tom, svoje deti poznám, vychádzme spolu skvele, nedôvera medzi nami nie je..som píslala, že má 30, vtedy to tak nefungovalo, že sa chodilo k psychologičke alebo k psychiatrovi, iba vtedy, keď už viditeĺne bol človek "blázon", sorry za výraz, detská lekárka dodnes skvelá, iba mi dala krém na tie jeho ruky,rozoberali sme to spolu. Ani vtedy nebola taká sieť psychològov, široko ďaleko jedna, aj tá bola šibnutejšia ako ja..keď sem tam naša reakcia bola vtipnejšia poznámka, to neznamená, že sme si z toho robili žarty, ale nepitvali sme sa s ním v tom..celá naša vychova bola taká..netrestali sme ich, nebili, dokonca sa aj priznali, keď niečo vyviedli, lebo vedeli, že môžu..nikdy nedostali tvrdú reakciu, skôr vtipnú. A mi ver, že vyrástli z nich zdraví , normálni , vzdelaní a úspešní ľudia..
@sofiasuf Prežívali sme niečo podobné. Syn mal vtedy 6 rokov, bolo to cez prázdniny, mal nastúpiť do 1. ročníka. Veľmi šikovné, milé, spoločenské, nadpriemerne inteligentné dieťa, hyperlektik, všetko bolo v pohode. Zrazu sa začal vypytovať pri jedle (nebol veľký jedák), "toto sa môže papať?", "túto bodku môžem spapat?", Kontroloval každé jedno sústo, a každé sme mu museli "odobriť" - áno, nič tomu nie je. Obrátky to nabralo, keď bol so starými rodičmi na dovolenke, tak to boli z toho úplne vedľa... "Prosím si druhú vidličku, táto sa dotkla obrusy". Dala som mu do ruky čokoládový bonbóny, a o 5 minút som ho našla, ako ho má stále položený v dlani, roztopený, a on čakal na to, či mu povieme, že ho môže zjesť. Celá rodina bola nešťastná, tak som sa zajednala termín u psychologičky , ktorá ho poznala,(boli sme na odporúčanie zo škôlky, kvôli jeho vyššiemu intelektu, ale o školu pre nadané deti sme nakoniec nezvolil). Termín sme dostali o mesiac, z to už bol začiatok školského roka. Ja som študovala na nete, a hľadala, jasné, prvé čo mi napadlo, bola OCD. A kým sme sa tam dostali, syn nastúpil do školy, a všetko zrazu zmizlo, ako mávnutím prútika. Začala škola, a viac sa neopýtal na žiadnu bodku na zrnku ryže a pod. K psychologičke sme išli, ale už sme jej vyrozprávali iba to, čo bolo.
Vraj to muselo spustiť niečo, čo videl v TV, alebo čítal ( plynule od 4), buď o bakteriách a pod., A hlavne v spojitosti s jeho neistotou "čo bude po škôlke", aj keď sa na školu tešil (a rozhodne sme ho školou nestratili). Jednoducho tak reagoval na zmeny okolo neho, na neistotu, a tak. Tak sme všetci boli happy, "malý" ma dnes 16, druhak na gympli, puberťák , športovec, a podobné správanie sa viac nezopakovalo.
Odborníci ti poradia, ako ďalej. A možno to bude tiež len dočasná reakcia na tento svet okolo, lebo to je "dosť aj na 🐎".
@katkami123 pisala som, ze syn by hned riesil chorobu... dost ich riesi aj bez toho. Len som nadhodila ze by sme mali ist k dr.kvoli tomu a uz bol vyplaseny, ze co a ako a preco....
@sofiasuf a ty ho zatiaľ nechceš brat k odborníkovi z akého dôvodu? Lebo sa bojíš, ze by mu niečo diagnostikoval? Alebo veríš, ze mu to rozhovorom nejak vyliecis? Lebo ja na tvojom mieste už dávno konám.