Práva matky hospitalizovanej s dieťaťom v nemocnici

@sisaka ja nevieeeem.ale keby si zazila zdravotnictvo vo veljej britanii alebo usa tak u nas je to celkom fajn.samozrejme v prvom rade je to ludsky faktor.....ja som vystudovana zdravotna sestra ale moje svedomie mi nedalo dpravat sa zle....samozrejme ze aj ja som mala tazke dni ale neodnasal si to pacient...uz to 20 rokov nerobim...ale keby som to robila zase tak sa spravam opat tak ako som sa spravala....pokual ma sestra svedomie a uz ked odchadzas od postele pacienta a mas pochybnosti je to zleeee.nikdy nemozes vediet kedy to budes potrebovat ty....a ja verim ze vsetko sa cloveku vrati....ja mam doteraz len jednu zlu skusenost s pohotovosti s malym...ale nakolko som psychologicka tak som si to tam rovno vyriesila

@cucoriedkacucoriedka no, keď si ma už vtiahla do starej diskusie. Zažila som zdravotnictvo v UK, síce pred 20 rokmi, ale zažila a tým ma fakt nevystrašiš a už vonkoncom nie americkým, keďže to je na takej úrovni o akej sa väčšine Slovákov ani nesníva a teraz sa nebavíme o dostupnosti, cene a podobne. Ja žijem v Kanade a v zdravotníctve robím, ja viem, ake sú tu štandardy, viem aký je tu prístup k pacientovi a tiež je to neporovnateľne. Aj tu sa nájdu výnimky , ani tu nie je všetko tip-top, ale ide o to, čo je štandard, ake správanie je akceptované či už v zdravotníctve alebo v celej spoločnosti a ake je postavenie pacienta.
U nás je zavedený model, ktorý sa vola patient centered care - čo znamená, že pacient je v centre pozornosti všetkých zamestnancov nemocnice od lekára až po upratovačku, nie je to “diagnoza” ktorú sa snaží lekár vyriešiť a pacient (a jeho rodina) mu stojí v ceste.
Všetci pacienti si zaslúžia úctu a dôstojne zaobchádzanie, nielen ti, ktorí si to vedia, ako si to ty nazvala “vyriešiť”, ale aj ti, ktorí si to z rôznych dôvodov vyriešiť nedokážu (či už koli veku, mental urovni, zdravotnemu stavu atď) Pacient nemá chodiť do nemocnice nabrúsený a pripravený na boj či v strese, ako sa tam s ním bude zaobchádzať a ako sa k nemu budú spravať. To, že sa niekto nedokáže ozvať ešte neznamená, že mu zdravotnícky personál bude odopierať jeho práva, alebo sa k nemu bude arogantne, povýšenecky spravať a pošliapavať jeho dôstojnosť. Na to sú žiaľ na Slovensku zvyknutí nielen pacienti, ale aj lekári, čo je zvlášť smutne, keďže sme 30 rokov po revolucii a posun k lepšiemu v správaní zdrav.personalu k pacientovi je minimálny.
Moja mama ma pomaly 70 rokov je to slušná, vzdelaná osoba a aj napriek tomu sa k nej správajú mnohí lekári a sestry drzo, arogantne, zvyšujú na nu hlas, jej pripomienky neberú v úvahy, ignorujú jej sťažnosti, nepodávajú vysvetlenia atď. Je toto normálny prístup? V krajine, kde žijem veru nie, na Slovensku štandard. O svojich zážitkoch zo slovenského zdravotníctva sa rozpisovať nejdem, keďže sú už veľmi veľmi dávne. Našťastie časy, keď som sa musela na návštevu lekára patrične “vyzbrojiť” mám za sebou.