Prečo sú znaky autizmu často zveličované?
Ahojte, posledné týždne som trávila na konikovi dosť času, čítala som príspevky, v ktorých sa mamičky či oteckovia pýtali, na rôzne veci ohľadom autizmu, či sú tieto a tieto veci príznakmi, či je to v poriadku. Patrím medzi tých rodičov, mám pocit, že mi po pôrode ostala istá forma úzkosti, kompenzovala som si to neustálim hľadaním čo je na synovi zvláštne, či mu niečo nie je. Našťastie nám to známa (špeciálna pedagogička) zvrhla zo stola, že moje dieťa okolo autizmu ani nešlo.
Zaujimalo by ma, ako nastal ten zlom, že hádam každá piata mamička si myslí, že jej dieťa má autizmus. Nie sú na tie deti pokladané veľké nároky? Všade čítam, že môj 18 mesačný, 2 ročný syn/dcéra nerozpráva, nehraje sa so mnou, neukazuje. Len mne to príde bežné? Čo si pamätám detičky z okolia, až na jednu výnimku žiadne neukazovalo na príkaz, ani veľmi keď ho niečo zaujalo, nereagovali na meno keď ich rodičia volali (raz za čas sa otočili), nerozprávali aj do nástupu do škôlky a sú to zdravé deti.
@autorka jednoducho tak,ako sa niektori prehnane pozoruju a svohe deti,prestan aj ty analyzovat inych,pozorovat a hodnotit.bude sa ti lahsie dychat.hlavne ak sa ta tato tema netyka
@deti95060810 tento stat robi zial malo aj pre pracujuci lud, pistihnute a autisticke deti nie su pre stat ziadny prinos do buducna (nezarabaju neplatia dane iba tento stat stoja nemale peniaze) kruto povedane ale zial je to tak 😭
“dieta 2x zacuva a uz je to autizmus” - je uplne rovnako zly pristup, ako ignorovat znaky.
netreba to prehanat a riesit kazdy pohyb ruckou, ale ani zanedbat.
ale skor ako zanedbat nieco, vidim dnes skor problem v prehnanom analyzovani a skumani.
jednak su u pediatricky pravidelne kontroly, kde pediatricke treba spomenut, ked sa matke nieco nezda a zaroven, dohladat si odbornikov, dnes na nete dokaze kazdy. na fb. je niekolko skupin kde sa riesi autizmus, odbornici, aj ceske skupiny,..
to ze sa ti zda, ze je toho “vela”, je kombinacia pretlaku informacii, v podstate o takmer kazdom autistovi vie cely fb (nadnesene povedane) a zaroven, ano, stupa celkovo pocet diagnoz/diagnostikovanych deti s neurovyvoj. problemami.
urcite ale ziadny rodic sa nenahana senzacne za diagnozou, vnimas to este o to viac skreslene, ze sa ta to priamo netyka a nevies si predstavit, co ti rodicia riesia (sami v sebe a tiez boj so systemom) nez sa vobec stotoznia s diagnozou, resp. akceptuju ze ano, mame problem a potom, ked treba zacat konat, je toho tolko a je to tak extremne zatazova stresova situacia, ze rodicia doslova nevedia, kde zacat a hladaju VSADE
Neviem, ci pises o cudzom dietati, alebo vlastnom. Ak s niekym nezijes v jednej domacnosti, nemusis mat vsetky potrebne info. Vidis teda iba zlomok, ktory sa ti moze zdat byt prehnany zo strany matky.
Moja mama, az ked videla video s dcerinym 45 minutovym afektom, o ktorom som jej povedala, ze toto som zazivala roky niekolkokrat do tyzdna, tak pochopila, o com cely cas hovorim. Dovtedy to iba pocula z mojho rozpravania, a predstavovala si to po svojom, a to co videla na navstevach, bol casto uz iba slaby odvar z toho vsetkeho. Preto casto hovorila, ze jej sa to nezda...
Moj nazor... Ludia su prehlteni informaciami a maju jednoducho strach. Ja odporucam aj knihu Vysoce citlive deti. Velakrat sa stalo, ze bolo dieta posudene ako autista, resp. hranicny autizmus a pritom bolo len vysoko citlive (temperament).
Ďakujem každému za odpoveď, viem, že rodič dieťaťa s PAS a rodič dieťaťa bez tejto diagnózy sa niekedy nestretnú v názoroch. Chápem, že doba ide dopredu, dostáva sa viac do povedomia rodičov, ľudí, ale mám pocit, že je toho akosi veľa. Ak má dieťa balík “ príznakov” chápem návštevu CVI, prácu s psychologičkou, logopédom atď. Ale z vlastného okolia viem, že vo voľnom case sledujú videa ako príznaky vyzerajú, sú tým priam posadnuté. Dieťa dvakrát zacúva, to je 100% autizmus, obzerá si ruky, už teeba utekať na neurologiu a k špecialistom.
U nás napríklad viem, že reč môže byť dedičná, nakoľko partner začal rozprávať až pri nástupe do škôlky, vtedy sa niečo ako OVR neriešilo. Môj syn je strašný flegmoš, vidím v zrkadle , že sa smeje ako ho volám menom ale ani za svet sa neotočí na mňa len keď chce on, von počúva len keď chce on. Príde mi smutne to, že deti už prestavajú byť deťmi ale začínajú z nich rodičia robiť akési stroje, ktoré majú mať čip a presne keď odbije na hodinkách rok, majú vedieť rozprávať, chodiť, ukazovať prstom.