Nezvládame dvojročného syna

Dobrý deň, hľadám skúsenosti a rady mám a rodičov, ktorí si prešli niečím podobným ako my alebo sa chcem len vykecať, lebo to nedávam. Bude to dlhé. 

Syn má dva roky a dva mesiace. A každý jeden deň je peklom. Od rána, kedy vstane až kým nejde spať na obedný spánok a neskôr na nočný, sa správa veľmi nepríjemne. Začnem tým, čo nás s mužom trápi najviac, a to, že nás otĺka. Pri každom zákaze, príkaze, usmernení, zmene situácie, nás začne búchať rukami. Búcha aj hračkami o steny, stôl, kuchynskú linku,... Silno a zákerne. Doma máme prakticky všetko zničené. Nechce jesť, je prieberčivý, nechce pustiť hračky z rúk, nechce dodržiavať stanovené pravidlá, nechce sa obliekať alebo vyzliekať, prebaľovať, nechce sa kúpať a potom nechce vyjsť z vane, nechce kráčať po parku alebo naopak, nechce sedieť v kočíku. Tieto situácie sú denne.

Po novom začal odmietať muža, svojho otca. Nechce s ním tráviť čas, nechce sa s ním hrať a rituály, ktoré spolu mali, muža už nebavia, lebo sa cíti odstrkovaný. Večer ho vždy kúpal on, pár dní v týždni vždy uspával, robili si chlapské soboty, jazdili autom do umývarky a pod. Ešte ako bábo ho muž pravidelne nosil v nosiči, kŕmil, prebaľoval...všetko ako ja. 

Viem, že deti v tomto veku majú obdobie vzdoru. To jeho začalo okolo 18-tich mesiacov, kedy si pri každom "nie" búchal hlavu o stenu. Veľmi ma to trápilo, tak sme sa objednali na psychologické vyšetrenie. Samozrejme sme na Slovensku, termín sme dostali až o pol roka, čiže keď už mal dva roky. 

Medzičasom si tú zlosť prestal ventilovať búchaním hlavy a zmenil to na búchanie nás rodičov a trieskaním do vecí. Sedenie s psychologičkou ma veľmi nenadchlo, ale máme dohodnutý ďalší termín, aby sme sa pobavili o aktuálnom stave. Povedala, že síce je skoro hodnotiť, ale nemyslí si, že má syn diagnózu ako autizmus. Ďalšie stretnutie bude v januári.

Syn bol veľmi dobré bábätko a do jedného roka bol doslova ukážkový. Z tohto dobrého obdobia mu zostal len kvalitný spánok (fakt dobre spí cez deň a celú noc s jedným zobudením na mlieko) a keď má náladu, tak dobre a pestro je. Veľa si čítame, kreslíme, rozhadzuje a upratuje kuchynské hovadinky (korenie, vykrajovátka...), pomáha mi s praním, rád utiera prach, miluje autíčka a sám sa prehrá vo svojej izbe aj desiatky minút, hovorí mi, ako sa mám hra't s autíčkom a potom to 500x opakujem. Začína si predstavovať situácie a potom sa podľa toho hrá (zápcha aút na ceste, sanitka musí pomôcť inej hračke). Je veľmi všímavý, neunikne mu žiadny detail, má extrémne dobrý sluch. Keď má dobrú náladu, je to veľký pohoďák. Začína prejavovať zmysel pre humor, rád sa smeje a "sranduje", aby sme sa smiali všetci. Prejavuje empatiu, keď ma niečo bolí, tak ma hladká alebo keď počuje na ulici plakať bábätko, tak zosmutnie. 

Čo ma na tom najviac štve je, že ten bordel a krik a hysák nerobí nikde inde a s nikým iným. Pripadám si neschopná. 

Často je so starými rodičmi z oboch strán a s jednými aj druhými je ukážkový. Jedna aj druhá babka ho pravidelne strážia a nemáme problém im ho nechať aj na večer a my máme program. Na dva dni v týždni chodí na doobedie+obed do jaslí. Miluje to tam. Má rád deti, postupne sa zapája aj do aktivít, pekne je a vždy všetko zje a dobre sa na neho nabaľujú nové slová a sociálne zvyklosti. To je hlavný dôvod, prečo sme tie jasle skúsili.  Má to tam rád až tak veľmi, že keď pre neho prídem, nechce ma a nechce ísť domov. Učiteľky mi vraveli, že tam nebúcha seba, druhých a ani hračkami o steny. Proste, tam nerobí nič z toho, čo doma. 
Ja som tak vynervovaná, že s ním už takmer nikam nechodím a trčíme len doma, ledva s kočíkom do potravín alebo raz za týždeň pešo po okolí v našej štvrti. A ja som vždy bola zástancom toho, že dieťa je súčasťou života a sveta a dopĺňa tú rodinu na ceste, kam potrebuje rodina ísť. Od júna sme neboli na dovolenke ani výlete. V kaviarni si nemôžem vziať so sebou kávu. Ísť pokojnejšou ulicou? Kdeže, musíme ísť len cez tie najväčšie križovatky, pretože tam sú autá. Ihrisko? Obľúbený detský kútik? Nie, radšej si ušetrím nervy. (A to sme v lete a ešte na jeseň boli na ihrisku takmer denne.)

Často mi rupnú nervy a kričím a dám mu po zadku. Vždy ma to mrzí a nerada to robím. Ono to vlastne nepomáha. Nedáva to logiku, dám mu po zadku, pretože nechcem aby ma otĺkal? Lenže ani trpezlivé prečkanie hysáku nepomáha. Držať mu ruky, kým ho to prejde, nepomáha. Láskavé vysvetľovanie nepomáha. Okríknutie nepomáha. Odvedenie pozornosti nepomáha. Hravá forma nepomáha. Hľadám, čo pomáha.