Ako riešiť, keď dieťa bije iné deti?
Dievčatá odpustite že anonymne ale nechcem tu preberať svoje dieťa verejne, možno by nás spoznal niekto zo škôlky. Mám dve deti, staršie je citlivé, hanblivé. Mladšie je živšie, ráznejšie. Žiadny postrach ani nevychované, len má občas problém poslúchnuť pokyn učiteľky (aj môj) na 3. aj 4. x. Teraz ako si zvyklo v škôlke (má 3 roky) a prestalo plakať, začalo byť trochu nespratné a vraj vyrýva do detí, čomu verím lebo to robí aj doma súrodencovi. Nevyrýva v zlom, skôr je hravé. Ale problém nastane napr ak niekto siahne na hračku s ktorou sa aktuálne hrá. Je schopné fyzicky napadnúť, capnúť, doma aj uhryzne. Opakovane vysvetľujeme, dookola, ukazujem príkladovo, nastavujem zrkadlo, čítame knižky s touto problematikou, už som capla aj na zadok a po ruke 😔 nič nezaberá, mám pocit že je to čoraz horšie. Viem že má obdobie vzdoru a naozaj sa snažím čo najlepšie ale čo by ste mi ešte poradili? Dieťa je úplne zdravé, šikovné... Ja pracujem na skrátený úväzok takže času na deti mám dosť, s mužom si rozumieme a fungujeme spolu dobre a nakoľko staršie dieťa takéto problémy nerobilo, neviem odkiaľ toto má. Naozaj sa bojím aby niekedy vážnejšie nezbilo iné dieťa
Stručné zhrnutie
- Trojročné deti môžu pri konflikte o hračky fyzicky útočiť (capnúť, uhryznúť, strčiť), pričom riešenia zahŕňajú okamžité upokojenie, sústredenie sa na obeť a nácvik alternatívneho správania.
- Odporúčané postupy v praxi sú dôsledné nastavovanie hraníc, time-out (sedenie na stoličke), odobratie obľúbených vecí na niekoľko dní a kombinácia dôslednosti s nácvikom správnych reakcií cez hru s bábikami.
- Alternatívne techniky zahŕňajú slovné uznanie emócií s vetou typu „Bol si nahnevaný, že ti X zobral hračku. Chápem. Takto to však nerobíme“, nácvik úderu do vankúša/plyšáka a čítanie kníh o emóciách; použitie fyzického trestu je v diskusii sporné.
Q: Prečo trojročné deti bijú alebo uhryznú iné deti?
A: Uvedené príčiny v diskusii sú vývin mozgu a nedostatočné verbálne zručnosti u 3‑ročných, temperament a pudové reakcie, a tiež „mocenské hry“ pri druhorodených deťoch, ktoré hľadajú príležitosti mať navrch.
Q: Ako mám okamžite reagovať, keď moje dieťa udrie iné dieťa v škôlke?
A: Odporúča sa zostať v kľude, upokojiť obe strany, najprv sa postarať o obeť a ospravedlniť sa jej rodičom, potom uznať dieťaťu pocity slovami typu „Bol si nahnevaný, že ti X zobral hračku. Chápem. Takto to však nerobíme“ a následne nácvik alternatívneho správania.
Q: Pomáha fyzický trest (capnutie po zadku) pri zastavení bitky medzi deťmi?
A: V diskusii sú proti názory, že fyzický trest nefunguje a je zlyhaním výchovy (argument uviedla učiteľka so 43‑ročnou praxou), zatiaľ čo niektoré rodičky uviedli osobnú skúsenosť, že jemné recipročné ponaučenie (napr. mierne uhryznutie, ktoré dieťa pocítilo) zastavilo opakovanie správania; ergo názor je rozdelený.
Q: Aké disciplinárne techniky rodičia používali s úspechom?
A: Rodičia v diskusii uviedli time‑outy (sedenie na stoličke), zákaz televízie a sladkostí na „aspoň zo 4 dni“, odobranie hračiek, odmeny pri pochvale učiteliek (napr. lízátko alebo malá Kinder čokoládka) a následné opakovanie správnych reakcií pri hre.
Q: Ako nácvikom a hrou predchádzať fyzickej agresii?
A: Konkrétne techniky sú simulovať konfliktné situácie s bábikami a postavičkami, nácvik verbálnych fráz, učenie úderu do vankúša alebo plyšáka ako alternatívy a opakovaný tréning vhodného správania pri hre.
Q: Kedy treba zvážiť odbornú pomoc kvôli agresivite dieťaťa?
A: Učiteľka so 43‑ročnou praxou v diskusii varovala, že ak „vyrývanie“ pretrváva napriek dôslednej výchove, môže ísť o vážnejší problém (uviedla možnosť psychickej poruchy), a v takom prípade sa odporúča konzultácia s odborníkom; konkrétne signály náhleho zhoršenia alebo opakované závažné údery sú implicitným dôvodom kontaktovať špecialistu.
Závery z diskusie
Zhoda
- Agresívne reakcie u batoľaťa okolo 3 rokov často súvisia s vekom a temperamentom a môžu prejsť s časom.
- Dôsledné nastavovanie hraníc, okamžité usmernenie pri incidente a opakovaný nácvik alternatívnych reakcií (role‑play, vankúš) sú odporúčané postupy.
- Uznanie dieťaťa pociťovaných emócií a následné jasné vysvetlenie neprijateľnosti násilia sa považuje za dôležitú súčasť riešenia.
Sporné názory
- Jedna strana považuje akýkoľvek fyzický trest (capnutie po zadku) za zlyhanie výchovy a neúčinný; druhá strana uvádza osobné skúsenosti, že mierne fyzické „ponaučenie“ zastavilo opakovanie agresie.
- Niektorí tvrdia, že agresia je výsledok výchovného nedostatku, zatiaľ čo iní ju pripisujú prirodzenému temperamentu a krátkodobému štádiu vývinu.
Otvorené otázky
- Kedy presne prestane opakovaná fyzická agresia u jednotlivých detí (presný vek alebo signály zotavenia)?
- Ktoré konkrétne kombinácie techník (dôslednosť vs. odmeny vs. nácvik cez hru) sú najefektívnejšie pri rôznych temperamentoch?
- Kedy a podľa akých kritérií je potrebné vyhľadať odbornú diagnostiku alebo terapiu?
Spomenuté značky a firmy
žiadne
Spomenuté produkty a metódy
sedieť na stoličke (time‑out), zákaz televízie, zákaz sladkostí, lízátko ako odmena, malá Kinder čokoládka, role‑play s bábikami, nácvik úderu do vankúša/plyšáka, čítanie kníh o emóciách, „mocenské hry“ (power games), uznanie pocitov slovami („Bol si nahnevaný…“), fyzické tresty: capnutie po zadku, recipročné ponaučenie (jemné uhryznutie)
Miesta a osoby
žiadne
A zase sa z autorky robí žena,čo bije dieťa.... niektoré by ste naozaj mali viac cvičiť čítanie a naozaj sa snažiť pochopiť ,čo čítate.
@evkatk Prepac, ale hovoris o vychove dietata, ako o vycviku psa na trenazery. Nikde vo svojom prispevku nepises o prejave emocii a pocitoch daneho dietata, resp. pises iba tolko, ze sa maju nastavit hranice (co je samozrejme dolezite...), ale rovnako dolezite je aj to, aby sa dieta naucilo svoje emocie nie utlacat, ale pracovat s nimi. Tvrdit, ze obdobie vzdoru je iba vychovny nedostatok, je prepac, ale velka sprostost a vyvratilo by ti to milion odbornikov. Ak tvoje deti nemali obdobie vzdoru, tak to nie je uplne na chvalu, pravdepodobne boli tak velmi v minulosti potlacane ich emocie, ze sa ich az bali dat najavo a radsej ich potlacali uplne. Asi ani nemusim pisat, k comu speje potlacanie emocii v dospelosti...Odporucam knizku Psychologia milujucich rodicov, myslim, ze by si ostala prekvapena po jej precitani.
Môj ma 5r a neprešlo ho to. On sem tam niekoho strčí alebo capne a 2 roky to vysvetlujume a skúšali sme rôzne veci. Nerobí to často ale už to urobil viackrát. Celkovo je živý neobsedi, tiež niekedy nepočúva ani na 5ty raz. A su takýto v triede viacerí samozrejme to ho neospravedlňuje. Stále s tým bojuje vysvetľujeme, skúšali sme tresty aj motiváciu...
A čo mi poviete na to, ze keď rodič dal dieťaťu aj po zadku a to dieťa v živote nijako fyzicky nazautocilo na druhého??? To sa ako dá vysvetliť, keď tu viacerí píšete, ze keď dieťa dostane, tak automaticky to bude robiť aj ono?? Takto paušalizovat výchovu, názory, činy ..??
Autorka: To co tvoje dieťa robí je časté v jeho veku, prejde to, treba len vysvetľovať.... Vychovavas najlepšie ako vieš. Pekný deň všetkým.
@blackcat8885 Niekoho to prejde skôr, niekoho neskôr. Každé dieťa má svoj vyvoj, hlavne mozog každého dieťaťa sa vyvíja rozne.
@klara351 ale prosim Vas, strasne zo zjednodusujete. Jasne, ze sa nema vysvetlovat “bitkou”, ale ako sa pise vyssie, dieta zrejme caplo uz aj predtym. Je to o povahe dietata. Male deti casto reaguju pudovo, nikto ich k tomu nemusi navadzat, Bud z zoho vyrastie alebo vyrastie a bude temperamentnejsie. Moja mala cape, hryzie od 9 mesiaca, ma uz 2,5r a stale ju to celkom nepreslo. Starsi v zivote necapol. Tak z kadial to ma? My sa doma tiez nebijeme 😁 cize je to proste o povahe…nic len dookola dieta usmernovat punctum
Ak udrie ako sposob obrany tak to nie je agresia, iba nevie ako inac sa branit. V tom veku je to uplne normalne, ale to neznamena ze to treba ignorovat a cakat na to ze to prejde. V ziadnom pripade. Treba mu uznat ze mal pravo sa nahnevat, a potom uz len vysvetlovat ze ked niekto zoberie hracku, nesmie ho duriet, ale nech ide za tebou, za ucitelkou, nech si ju zoberie naspat ale nie bit.
Treba vysvetlit ze ak bude v biti pokracovat, ine deti sa ho budu bat a nebudu sa s nim chciet hrat. Proste vysvetlit aky zly dopad bude mat jeho bitie na nom. Vtedy bude mat motivaciu s tym prestat.
V prvom rade treba vysvetlit tomu dietatu co tu hracku zobralo, ze to robit nesmie.
Nutit do ospravedlnenia nie je dobre ziadne z nich. Ospravedlnenie musi vyjst z nich samych, inak je to len naucena fraza.
Autorka, skus dietatko naucit, ze ked sa hneva a chce do niekoho buchnut/hryznut, nech buchne do vankusa alebo plysovej hracky. "Chapem, ze sa hnevas ale my sa nebijeme lebo to boli, tu mas vakus, mozes sa vymlatit". Celkovo nehovorit 'toto nerob" a hovorit mu "co ma robit", deti nevedia reagovat na zapor, treba im vysvetlit co robit maju. Napr u nas "neskac na gauci, mozes skakat tu na zemi".
Mozno si to casom osvoji a bude si emocie filtrovat inak, skus mu ponuknut sposob ako si ulavit.
Dieťa vychovávame od narodenia. Dávame ho do mantinelov, z ktorých za žiadnu cenu nesmie vybočiť. Nikdy nesmieme prehliadnuť akúkoľvek agresivitu, napr. ak 6 mes. dieťa na rukách začne rúčkami capať dospelého. No, no musí byť myslené vážne, nikdy sa nad takým nesmieme zasmiať, resp. prehliadnuť. Výhovorka, že je to malé dieťa je prvým krokom zanedbanej výchovy. Dôslednosť vo výchove znamená, že vždy to dieťa usmerňujeme, nič neprehliadame. Často sa to stáva u mladších súrodencov. K zanedbanej výchove, resp. vážnemu výchovnému zlyhaniu patrí aj to, ak rodič upozorní staršie dieťa, že je rozumnejšie, staršie, nech ustúpi, dá hračku, ktorú mladšie často chce len preto, že ju má staršie dieťa a pod. Nikdy nesmieme zohľadňovať vek súrodencov, pravidlá platia na každé dieťa v rodine rovnako. Dieťa od 2 rokov už vie čo môže , čo sa smie. V každom prípade musí mu byť už jasné, že ubližovať nesmie nikomu. Ak ubližuje, chybu treba hľadať vo výchove od prvého dňa dieťaťa. Vyrývanie je prejavom už chorobnej agresivity. Tvrdenie, že vyrýva iba hravo, je veľmi trápna výhovorka. Nikdy nesmie vyrývať, ak nemalo zanedbanú výchovu (tým je aj prílišné dovoľovanie a rozmaznávanie od rodičov do 2. roku dieťaťa) alebo nemá psychickú poruchu. Tak isto je trápna aj výhovorka ako obdobie vzdoru. Aj to je výchovný nedostatok. Predsa dieťa musí vedieť čo smie a čo nie, inak následky neskôr sú veľmi ťažké, najmä v škole. Môžem to zodpovedne tvrdiť ako matka 3 detí, 5 vnúčat a ako učiteľka so 43 ročnou praxou na základnej škole. Takéto problémy z predškolského veku sa prenášajú ďalej a potom sú to ťažko riešiteľné problémy. Rodičia ak dobre spolu fungujú, musia zodpovedne a dôsledne pristupovať k výchove mladšieho dieťaťa. To, že je mladšie nemôže byť v ničom ospravedlnením.