Dcéra a jej pocity
Ahojte, chcela by som sa opýtať na vaše deti, lebo mám pocit, že moja dcéra veľmi intenzívne prežíva svoje emócie. V škole má kamošky, je tam obľúbená, učí sa dobre, má priateľa. Už niekoľko rokov vidím u nej, že veľmi prežíva veci a má depresívne ladenie v určitých situáciách. Napríklad na konci prázdnin plače, je smutná. Komunikujem s ňou, pýtam sa, či nechce ísť do školy, či sa neteší, či jej v škole niekto ubližuje. Nie, teší sa do školy, škola je super, aj kamoši, aj spolužiaci, aj učitelia. Len jej je ľúto za letom, za prázdninami, za kamošmi, za tým časom. To isté sa deje, keď je nový rok, normálne upadne ako keby do depresie a plače, lebo je jej ľúto, že končia Vianoce, že sa zase všetko vráti do normálnych koľají. Toto isté sa deje pri dovolenke, posledné dni je smutná a aj si poplače, lebo podľa jej slov je jej ľúto, že dovolenka končí, a že musí ísť domov... pritom doma je rada. Len ako keby ťažko prežívala konce niečoho a tie prechody období. Inak v priebehu roka za bežnej prevádzky je všetko v poriadku.
Zažil niekto niečo podobné?
Ja som presne taká citlivka, neznášam lúčenie a celkovo stačí málo na to, aby mi prišlo ľúto a do plaču… koniec prázdnin či Vianoc, to síce nie je, ale zase sú to možno iné veci, ktoré iným ľudom nedávajú úplne zmysel... nikdy som to nejak neriešila, vypustiť pre mňa emóciu plačom je pre mňa v konečnom dôsledku veľmi upokojujúce a pokiaľ to nie sú nejaké dlhé stavy, nemyslím si, že z toho treba robiť veľkú drámu, za mňa určite lepšie ako keby to potláčala a na silu sa usmievala, aj keď jej je smutno, aj negatívne emócie patria k životu a neznamená to hneď depresiu… ale nechcem to ani zľahčovať, vy si ju poznáte
@anonym_autor Mne to nepride nejake patologicke, len je asi citlivejsia. Moj muz byva tiez smutny z koncov veci, hoci neplace. No a tu sa urcite najde kopec mamiciek, co plakali, ked im koncila materska a dieta nastupovalo do skolky, nam z manzelom sa teraz zase tisnu slzy do oci, ze konci skolka a zacina skola...
V mladšom školskom veku som koniec prázdnin a Vianoc prežívala veľmi podobne, pritom v škole sa mi nič zlé nedialo. Na konci dovolenky mi je do plaču stále :D Inak depresiu ani úzkosti nemám, beriem to tak, že mám proste citlivejšiu, ľútostivejšiu povahu
Tak závisí aj od veku môj syn mával také stavi tak do 11 rokov ale vyrástol z toho a zmierňuje sa to. Ale príde mi to v pohode keď vie povedať čo a je to uveriteľné že to tak je tak je to podľa mňa v pohode.
Ja mám rovnaké pocity a ako si pamätám aj počas školských čias mi bolo ľúto, že končia prázdniny a zase budeme malo ako rodina spolu, rodičia v práci a my skola. Aj som si sama niekdy poplakala. Ja by som z toho nerobila tragédiu a podľa mňa určite nieje potrebný psychológ. Komunikuj s ňou, poskytni objatie a napr. prísľub nejaký spoločný čas aj počas bežných dni…
@anonym_autor ja sa hlásim, toto som mala ako dieťa, presne na chlp. Keď som išla na prázdniny k babke, týždeň som revala za rodičmi a bolo mi smutno. Keď som sa vrátila z prázdnin domov, revala som za babkou, že mi je za ňou smutno. Najhoršie som vnímala tábor (kedysi pioniersky), to som tam trpela ako Jób a nikdy v živote som sa na takúto hrôzu nenechala nahovoriť a to som tam bola s najlepšou kamoškou.
Vyrástla som z toho, dokonca som za svoj život nikdy nebola na žiadnej terapii, takže asi je to len hypersenzitivita, dnes sa o tom oveľa viac píše a hovorí:
https://eduworld.sk/cd/marcela-kozejova-palkech...
A prečo ti to vadí?
Je viac emotívna. Je nás takých veľa a určite nie sme v depresii len preto, že prejavíme svoje pocity. V lete chodíme pravidelne na to isté miesto na dovolenku. Milujem tú pláž. Malá, zastrčená, prírodná, bez zásahu ľudí. Posledný deň stojím na kopci a dívam sa na to čarovné miesto so stiahnutým hrdlom a slzami v očiach. Nechce sa mi odísť. Tiež mi je úzko pri predstave návratu do kolotoča povinností, pritom mám rada náš domov, mám rada moju prácu, deti mám šikovné, školu zvládajú v pohode... Keď je v meste nejaký program a vystupujú tam deti (nie moje), som veľakrát dojatá a tlačia sa mi do očí slzy. Môj syn dnes končí denný tábor a viem, že pri odchode bude plakať. Bude mu to chýbať, obľúbil si lektorku, našiel si kamarátov, mali super program. Čaká nás dovolenka na spomínanej pláži. Teší sa, už sa nevie dočkať. Na ten tábor pôjde aj o rok, napriek tomu sa dnes bude lúčiť s plačom. Je rovnako emotívny ako ja. Nevidím dôvod riešiť to s psychológom. Niekto je tvrďas, niekto mäkkýš. My a tvoja dcéra sme v tej druhej skupine.
@anonym_autor Aj ja to mam takto pri urcitych udalostiach.. odrevem si kazdy navrat z dovolenky, odrevala som si ppstupne nastup deti do skolky, do skoly, na 2.stupen, teraz zas prechod starsieho na strednu. A moja dcera je na tom podobne, tiez urcite situacie zvlada tazko - navrat z dovolenky a tak. Ja som si odrevala aj stahovanie sa od rodicov k priatelovi, s velkym bruchom uz, ale aj tak som revala. Esteze som o tyzden uz rodila a mala.uz krasne povinnosti. Ale nejak to neriesim, lebo zas je to prechodne len.
@anonym_autor mam to podobne od detstva, neznazasam prechody, ale teda revala som tajne, nie som zdielaci typ. Ja som po vyske orevala aj to ze uz nikdy nebudem mat prazdniny. 😀 A velmi zle som znasala akukolvek zmenu napr. narodenie dietata, prestahovanie, nastup na MD, navrat do prace, zaludok ma bolel kazdy zaciatok skolskeho roka aj na konci a je jedno ci sa to tykalo mna alebo mojich deti. Vianoce to iste. Zaciatok dovolenky, koniec dovolenky. Hlavne take zmeny ktore neviem ovplyvnit ze sa bud udeju alebo su naplanovane dopredu.
Mne pomohlo uvedomit si ze s tym mam problem a ze po nejakom case sa to urovna, ze si viem povedat ze tie pocity su len na chvilu. Toto mi vzdy pomoze. To uvedomenie ze sa nedeje nic zle len bude nejaka zmena. Milujem rutinu. Spontanne sa viem rozhodnut aj zmenit program ale ocakavana zmena je pre mna krc v bruchu. Ja teda uz dost dlho pre toto neplacem ale je mi to velmi luto.
Je nostalgicka, tiez to mam a doteraz, ja vela veci nezdielam, nerozpitvavam, ale riesim sama v sebe. Suhlasim, ze to moze byt take uzkostlivo -depresivne ladenie, je asi melancholik. Je to jej nastavenie, pokial neupada do stavu, ze ju nic nebavi, ze nespava, alebo naopak spava vela, ze jej nechuti jest, alebo sa prejeda, ze je apaticka, vtedy by som to asi riesila. Zatial je to take melancholicke, asi by z nej bol dobry umelec. Moze navstivit psychologa, ci je to ok, ja som to nikdy neriesila, vzdy som si povedala, ze som jednoducho taka a hotovo. Normalne pracujem a mam rodinu a vsetkemu sa venujem, som skor pedant, dam si zalezat na estetike svojej, prostredia, detom sa venujem maximalne, a ked nieco nerobim, tak mam vycitk svedomia, cize idem niekedy na 120 percent.
Tak na konci prázdnin sme si si so sestrou poplakali aj my🤣 ,na konci dovolenky je mi smutno doteraz. Ja milujem Vianoce a keď skončia tiež mi je to ľúto . Inak som racionálna osoba.
Ja som taky isty placko, neriesila by som 🙂
Keď má priateľa tak je už dosť stará na to aby ste sa vedeli porozprávať ako to prežíva, či nechce prijať pomoc alebo je v pohode po pár dňoch.
To sú typy ľudí, čo plaču za všetko, som toho živý príklad, keď odchadzam z dovolenky mám slzy, keď dieťa má vystúpenie hneď slzy, rozlúčka zo školou, z prvým stupňom, s učiteľkou všetko mi príde ľúto, nerieš to povahu nezmeníš, a nedá sa to ovládať
asi smer psycholog, je to ako uzkostno-depresivna porucha
@sherynkamalinka netrep somariny!
asi smer psycholog, je to ako uzkostno-depresivna porucha
@sherynkamalinka Veď z jedného príspevku sa nedá stanoviť psychiatrická diagnóza. Koľko rokov máš vyštudovaných a kde si získali titul MUDr.?
Ja som taká ako tvoja dcéra. Úplne do bodky. Vždy som bola taká. Si pamätám, že už v puberte som na Silvestra písala taký nazvime to denník. Tam som opísala celý rok, za čo ďakujem, taký výcuc čo som zažila, čo sa mi nepodarilo, čo by som chcela dosiahnuť v novom roku. Zostalo mi to dodnes (mám 40 rokov), vždy v posledný deň v roku si to poviem v hlave. Keby som mala čas, tak to určite aj napíšem.
Keď odchádzame z dovolenky, smútim. Keď som odchádzala na materskú smútila som, keď som končila rodičovskú smútila som ešte viac. A proste všetko ako opisuješ.
Ja na tom nič patologické nevidím. Podľa mňa je to pekné v tom, že si uvedomujem (aj tvoja dcéra) ten daný okamih. To čo prežila, že to bolo pekné, že to v nej zanechalo nejakú emóciu. Keď niekto odíde z dovolenky s pomaly radosťou a v lietadle či aute si už na žiadnu dovolenku ani nespomenie, podľa mňa je to bezcitné a neváži si to, čo prežil.
Ešte dodám, že z môjho pohľadu je dôležité to, že ten "smútok" trvá maximálne pár dní, neovplyvňuje ju to v bežnom živote (že napr. nemá chuť ani vstať z postele, lebo smúti).
@anonym_autor Podla mna je len emotivnejsia. Nemusi mat rovno depresie. Ak ju ofukujes pri kazdom placi,tak sa z nej mozno stal labilnejsi clovek. Ja som odmalicka vsetko oplakaval presne ako opisujes. Koniec sk.roka som oplakala,koniec prazdnin,navrat z prazdnin od krstnej alebo babky. Som emotivna,ale nie labilna. Beriem to tak,ze emocie treba prezit a nie potlacat. Ale zase nikdy som neplakala nikomu na ramene. Sama som sa v tichosti vylutovala a isla dalej. Pre mna to bolo prirodzene. Ja byt tebou dceru povzbudim,ale velmi by som sa v tom nevrtala a uz vobec jej nevtlkala do hlavy,ze je depresivna. Proste si prezije svoje emocie a ide dalej.
@anonym_autor aj mne tak býva smutno za letom atď. Nový rok to isté, nemusíš to podľa mňa riesit
asi smer psycholog, je to ako uzkostno-depresivna porucha