Cestuje niekto v tomto týždni na Rodos?

Skúsenosť jednej rodiny.

No 22. ráno, v deň synových narodenín sme zbadali dym v okolí hotela a cítiť bol aj smrad. A padal popol. Sedeli sme na terase a popol padal do tanierov, do vlasov, na tvár. To už sme vedeli, že niečo nie je v poriadku,“ spomína Soňa s Jurajom. „Ale stále všetci tvrdili, že žiadna evakuácia, všetko je v poriadku."

„Miliónkrát vypadla elektrina, voda prestala tiecť. Lietali nám tam nad hlavou požiarne helikoptéry a boli bližšie a bližšie k nám. Dym už nebol len dym, ale bol oranžový a to sme vedeli, že to sú už plamene.

Preto keď začala náhla evakuácia na pláž, chaoticky sa tam začalo hrnúť viac ako tisíc ľudí – turistov a turistiek. Chaoticky preto, že časť personálu hotela „zmizla“ a druhá sa síce snažila, ale sami nevedeli, čo robiť.

„Bolo to extrémne podcenené. Evakuácia mala prebehnúť už ráno. Fakt nás nechali v hoteli do poslednej chvíle, kedy už samotný hotel horel a nedalo sa tam dýchať. Len sme zobrali uteráky, namočili ich do vody, aby sme si ich držali na tvári a mohli dýchať.

Na pláži sa podaktorým podarilo dostať na lode, vedľajší hotel pre svojich hostí zabezpečil evakuačný autobus. Tam sa Soni napokon podarilo dostať, hoci chceli jej rodinu rozdeliť a zobrať len „matky s deťmi“. „Vedela som, že keby sa rozdelíme, tak sa už asi nestretneme.“ Jednu z fliaš s vodou darovali rodine s malými deťmi.

Autobusom sa dostali do dedinky Genadion, kde sa „ubytovali“ v základnej škole s upchatým záchodom, bez vody a elektriny.

Spoločne s ďalšími slovenskými rodinami sa napokon pre blížiaci sa oheň rozhodla Soňa s rodinou pochodovať. Ďalej na juh, keďže cesta na sever bola ohňom odrezaná. Do autobusov iných cestovných kancelárií sa nemohli dostať, pretože ich jednoducho nechceli zobrať.

„Recepčná z nášho pôvodného hotela nám odporučila, že „keď nechcete zhorieť, bežte“…. Jediné, čo sme vtedy vedeli, bolo mať oheň za chrbtom.“

A tak podľa Sone začala 15-kilometrová púť. S malými deťmi.

Snažili sme sa šetriť s jedlom, mali sme len dva sendviče, nevedeli sme, čo nás čaká. Celý čas sme išli po hlavnej ceste popri mori, aby sme mohli skočiť do mora, keby nás oheň dobehne.“

Na Rodose sa Sonina rodina najskôr zapísala do zoznamov osôb, ktorých sa podarilo evakuovať. Autobusom sa dostali do ďalšej školy, kde si však radšej ustlali vonku a syn opäť na hodinku a pol zaspal. Na zemi. Obkolesený kuframi.

Dostali totiž konečne užitočnú informáciu od delegátky, že by sa mohli večer dostať na jeden z letov preč z ostrova. „Smrdeli sme. Špinaví sme boli až za ušami, popol všade. A v meste sa nedalo ubytovať. Aj miestni vraveli, že sa ešte nestalo, aby v Rodose nebola ani jedna izba voľná. Delegátka nám zavolala, keď sa mi podarilo nabiť telefóny, nech ideme na letisko a čakáme.“

Na letisku dostala Soňa najskôr ponuku, že by mohla odoslať na Slovensko lietadlom len jedného člena rodiny – syna. Voľné bolo totiž jediné miesto.

https://najmama.aktuality.sk/clanok/qlCsBZm/slo...