„Aj mňa bili a som v poriadku“ - najväčšie klamstvo naších dejín

Predstavte si dieťa, ktoré hľadá bezpečie v objatí, no namiesto neho dostane úder. To dieťa v nás nikam neodišlo. Len sa naučilo mlčať, zatnúť zuby a hovoriť tomu „rešpekt“. Kolektívne sme prijali mýtus, že násilie je liek, ktorý z nás robí chlapov a pevné ženy. Pravdou však je, že násilie z nás robí len dospelých, ktorí nevedia plakať, nevedia milovať bez podmienok a svoje deti trestajú za svoje vlastné nevyriešené traumy.

Nasledujúce riadky nie sú len krutým príbehom. Sú presným opisom toho, ako absurdne znie obhajoba bitky, keď ju preložíme do jazyka fyzického zmrzačenia. Ak vás tento text nahnevá, pýtajte sa sami seba: Hnevá vás tá absurdita, alebo tá pravda?

Obhajujeme násilie svojich rodičov, len aby sme nemuseli priznať, že nám ublížili tí, ktorí nás mali chrániť pretože je ľahšie prijať bolesť ako zaslúžený trest, než priznať, že tí, ktorí nás mali milovať, jednoducho zlyhali.

Keď povieme „buduje to rešpekt“, robíme zo seba víťaza. Ak povieme „ublížil mi“, stávame sa obeťou. Pre mnohých je predstava, že sú zranenou obeťou, neznesiteľná. Radšej si nasadia masku silného človeka, ktorého bolesť zocelila, aby nemuseli cítiť tú hlbokú bezmocnosť, ktorú cítili ako deti.

Priznaním traumy by sa im zrútil obraz o „dobrom detstve“. Je jednoduchšie povedať „zaslúžil som si to“ alebo „urobilo to zo mňa chlapa“, než si priznať pocit bezmocnosti malého dieťaťa.

Keď vidím, koľko ľudí obhajuje detské utrpenie ako „výchovu“, dvíha sa mi žalúdok. Po svete chodia milióny zranených dospelých, ktorí si odmietajú priznať pravdu: že to, čo sa im dialo, nebolo v poriadku. Ich agresívna obhajoba bitky nie je názor, je to ich obranný mechanizmus.

Musia veriť, že tie rany boli potrebné, inak by sa pod váhou tej nespravodlivosti a bezmocnosti psychicky zrútili.

Pripravil som malé zrkadlo ich obhajoby. Čítaj pozorne.

Môj satirický text je zrkadlom tejto absurdity.

......................................
„AJ MŇA BILI A SOM V PORIADKU“
- Prirovnanie k vypichnutému oku -
...…...................…........….

.„Jazva je znakom sily, nie traumy. ​Moji rodičia vedeli, čo robia, keď mi mierili na zrenicu. Chceli len, aby som sa sústredil na podstatné veci a nerozptyľoval sa periférnym videním. Načo sú mi dve oči? Veď aj s jedným trafím domov. Aspoň teraz vidím svet presne taký, aký je: polovičný. Odvtedy sa mi lepšie mieri – vidím svet bez zbytočných príkras a hĺbky. Kto potrebuje obe oči, je len rozmaznaný dobou. Jedno oko stačí na to, aby si videl na cestu. To druhé robí z ľudí slabochov.

Mne oko vypichli a pozrite, aký som úspešný. Keby mi nechali obe, nič v živote by som nedosiahol. Aj môj starý otec bol jednooký, aj môj otec.. buduje sa tým rešpekt.

Keď mi vypichli oko, naučil som sa znášať bolesť. Stal sa zo mňa skutočný muž. Dnes ma už nič nerozhádže. Tí, čo majú obe oči, sa rozplačú pri každom škrabanci. Ľudia s dvoma očami sú precitlivení.

Keď vidím deti s oboma očami, ako sa smejú a pozerajú na motýle, hnevá ma to. Sú rozmaznané svetlom. Akoby ich rodičia vôbec nemilovali! Keby ich milovali, pripravia ich na tmu. Keby ich milovali, vezmú tú ihlu a ukážu im, čo je to skutočný život. Ja svoje deti nenechám v tejto ilúzii videnia. Aj im tie oči poškodím. Nie z nenávisti, ale z úcty k tradícii. Chcem, aby boli úspešní ako ja.

​A najviac ma bavia tí psychológovia, čo hovoria o binokulárnom videní. Vraj je to prirodzené. Vraj je to zdravé. Hlúposti! To sú len moderné výmysly pre slabochov, ktorí neunesú trochu tmy v zrenici. Ja som dôkaz, že to funguje. Pozrite sa na mňa: mám prácu, mám dom, viem si zaviazať šnúrky. Čo na tom, že občas narazím do zárubne dverí? To nie je chyba môjho zraku, to sú len dvere, ktoré mi stoja v ceste.

Prestaň revať! Ešte máš druhé oko, tak čo sa sťažuješ? Buď rád, že som ti nechal aspoň to jedno. Keby ma tvoj starý otec takto rozmaznával, dnes by som bol nikto!

Pozri sa na seba, trasieš sa, si precitlivený. Vypichol som ti ho preto, lebo ťa milujem. Chcem, aby si bol tvrdý. Svet ti nebude utierať slzy, svet ti vrazí päsťou do tváre, tak som ti ju vrazil ja, aby si mal náskok.

Kým ty plačeš nad jedným vypichnutým okom, ja som mal chrbát ako zorané pole od otcovho opasku. A sťažoval som sa? Nie! Každá rana mi pripomínala, že som nažive. Poďakoval som mu za každú modrinu, lebo som vedel, že ma pripravuje na svet, ktorý nepozná milosť. Ty máš teplú posteľ a plný tanier, a ešte máš tú drzosť hovoriť o traume?

Ja v tvojom veku by som si nedovolil ani len pomyslieť na to, že by som otcovi odporoval. Jeho ruka bola zákon a jeho hnev bol môj kompas. Dnešné deti majú práva, majú psychológov, majú hračky... a majú v očiach prázdnotu. Ja som ti tú prázdnotu vyplnil bolesťou, aby si mal v sebe aspoň niečo skutočné. Ak ťa to nebaví, choď sa sťažovať tým tvojim odborníkom.

Keď budeš dospelý, poďakuješ mi. Prídeš za mnou, podáš mi ruku a povieš: ‚Otec, ďakujem, že si mi vzal ten zbytočný luxus vidieť svet v plných farbách. Ďakujem, že si ma naučil, že láska má ostrý hrot.“
..................................................

Vďačnosť za bitku je ako vďačnosť za to, že nás niekto naučil plávať tým, že nás hodil do rozbúreného mora so zviazanými rukami. Možno sme sa neutopili, ale strach z vody si ponesieme navždy.

Možno si poviete: „Ale facka nie je vypichnuté oko.“

Vedzte, že tá bolesť, ten pocit zrady a tá vnútorná tma sú v jadre totožné. Facka je len iný nástroj na to isté emocionálne zmrzačenie.

Veta „Aj mňa bili a som v poriadku“ nie je dôkazom sily, ale najväčším klamstvom v dejinách výchovy. Pod pojmom „v poriadku“ totiž väčšina ľudí vníma len to, že ráno vstanú do práce a nemajú záznam v registri trestov. O ich úzkostiach, neschopnosti prejaviť emócie či nefunkčných vzťahoch sa už mlčí.

Fyzický trest dieťa nenaučí rozlíšiť dobro od zla. Naučí ho len:

- Ako sa nenechať chytiť, ako klamať
- Že problémy sa riešia agresiou.
- Že silnejší má vždy pravdu.

Uzdravenie spoločnosti začína v momente, keď dospelý človek odmietne použiť silu proti niekomu, kto sa nevie brániť.

Skutočná sila nespočíva v tom, že ranu vydržíme, ale v tom, že ju nepodáme ďalej.