Čo pre vás znamená rešpektujúca výchovu v praxi?

@anonym_autor že sa veľa rozprávame, deti môžu beztrestne prejaviť všetky druhy emócii, môžu dokonca aj odvrávať a ja sa nad tým reálne dokážem zamyslieť, či nehovoria pravdu. Snažím sa veci riešiť v pokoji. Nekarhám za zlé známky, skôr dieťa podporím, pomôžem, aby to lepšie zvládalo. A tak ďalej. Samozrejme, musia fungovať pravidlá a hranice. A síce občas kričím, nikdy by som dieťa neudrela.

@a0 zo zvedavosti, necháš deti prejaviť emócie a môžu aj odvravat - teraz čisto teoretická otázka. Tvoje dieťa v prejave emócií hodí piesok do očí inemu dieťaťu, uhdrie ho alebo soti keď mu bere hračku - čisto hypoteticky pravdaže. Ako to ďalej riešis?

no asi tak ako hore napísané… nevedela som ale že sa to nazýva rešpektujúca výchova 😏

@anonym_1d8808 viem že si sa nepýtala mňa - ale akákoľvek výchova začína doma… aj doma má dieťa prejavy emócií, keď už dávno vie že mamu nemá biť, babku, psa, tak ani kamaráta 😏 a btw, to že dieťaťu povieš že niečo nesmie neznamená že ho nerešpektuješ… ale primerane veku by si mu mala vysvetliť prečo toto áno a prečo toto nie…

@anonym_1d8808 máme tri deti, ano jedno nikdy nezdvihlo na iné dieťa ruku. Dokonca sme ich museli učiť, že súhlasíme s tým, aby sa bránili rovnako, k ich niekto udrie. Prvý sa nebi, ale zbiť sa nenechaj. Ja prvá budem vtedy na ich strane.

@anonym_1d8808 to nie je prejav emócii ale hrubý zásah do (zdravia) druhej osoby.

A nemusime sa baviť hypoteticky. Také situácie boli (vo veku 1.5-2r). Ospravedlnila som sa za dieťa, automaticky som ho brala ďalej, kde som počkala, kým sa ukľudní, chcela vedieť prečo situácia nastala a podľa toho som vyvodila dôsledky. Buď sme odišli zo spoločnosti detí (ak bol na chybe môj syn) ak nie, mohol sa vrátiť naspäť do hry, s vysvetlením, ako to má riešiť do budúcna. Našťastie sme chodili vždy na ihrisko, kde sme sa všetky matky poznali navzájom + deti sme mali +/- v rovnakom veku, tak sme dokázali situácie riešiť spoločne . 🙂🙏 ale teda riešili sme situácie, kedy deti brali hračky môjim deťom, lebo tie sa akosi vždy chceli hrať len so svojimi hračkami 😅.

Že nejačím po deťoch, že ich neplieskam, že sa neboja za mnou prísť s čímkoľvek, že sa rozprávame aj o pre nich ťažších témach, ale zároveň majú jasne stanovené hranice. Lebo ak necháš dieťa robiť čokoľvek, tak to nie je rešpektujúca výchova, to nie je žiadna výchova.

Pre mňa to znemená že chápem emócie dieťaťa. Chápem, že takmer 2 ročné dieťa ich nevie spracovať, keď vidí v obchode hračku, ja mu ju nekúpim a ono dostane záchvat. Chápem, že nie je hneď rozmaznané a nenahúkam na neho. To neznamená, že povolím a hračku kúpim. Snažím sa byť v kľude, vysvetlovat a upriamiť pozornosť inde. Keď bude väčšie tak plánujem výchovu typu: pravidlá sú, rešepktujú sa, ak chceš veci inak, vždy prídi a v kľude sa porozprávajme a vyjadri svoj názor, obháj si ho, vždy ťa vypočujeme, dohodneme sa čo nam všetkym bude vyhovovať.
Výchovu mám ale podla seba, čo mne príde fajn. Nie presne každý aspekt rešpektujúcej, to mi nesedí. Napríklad situácia, ked som sedela na wc (čiže som nemohla ísť za dieťaťom) a ono trieskalo do zrkadla. Vysvetlovanie nezaberalo a tak som skríkla. Zabralo. Neskôr som prišla za dieťaťom a v klude vysvetlila situáciu. Takže áno, aj zvyšujem hlas keď je treba a nemyslím si, že som nutne zlá mama. Niekedy na mňa na instagrame vyskočia tieto rešpektujúce mamy a s mnohými rodičovskými postupmi ohľadom tejto výchovy sa absolutne nestotožňujem. Napríklad, že dieťa má právo znižiť svoju hračku alebo ju zahodiť do koša lebo je to jeho hračka. Pardon, toto u nas doma teda aplikovať nebudeme.

@anonym_926113 to s tými príkladmi na konci je už extrém. ok, nechce hračku - nech mi ju vráti, ja nebudem plytvať vecami. má právo na to že ju nechce, nebudem dieťa nútiť - ale ja mám právo rozhodnúť sa inak ako dieťa… také extrémy podľa mňa nie sú dobré…

Pre mňa rešpektujúca výchova je o vnímaní potrieb - potrieb detí a potrieb mojich. Je o tom, byť "prítomná" tu a teraz, lebo len tak môžem tie potreby vnímať a nereagujem nejakým prevzatym stereotypom. A je to o pochopení vývojovej psychológie dieťaťa. Pretože ak viem, že 2 ročné dieťa nemá vyvinuté mechanizmy na zvládanie emócií, tak nebudem predsa vyžadovať, aby "sa ukludnilo", ale musím mu pomôcť "sa ukľudniť".

@a0 ďakujem 🙂 my totižto riesime niečo podobné, a aj keď sa snažím, mám niekedy pocit, že som mizerná v tomto. Veľmi mi to pomohlo

@biba_18 asi tak. ja po takýchto videách mám akurát pocit nátlaku na mňa ako na rodiča. Keď poviem “iba” že je obrázok krásny miesto toho, aby som sa spýtala dieťaťa prečo použilo takéto farby a aby ma previedlo celým týmto procesom. Lebo vyslovením, že je obrázok krásny dávam údajne na dieťa nátlak a bude vždy chcieť iba uspokojiť ľudí svojim výkonom a nie kresliť pre radosť.
Ja chapem pointu toho, ale toto je presne tá časť rešpektujúcej výchovy, vďaka ktorej majú k nej ľudia odpor, žiaľ, vrátane mna. Zoberiem si z nej to dobré a dosť.

@anonym_926113 nemusis povedat, ze obrazok je krasny, ani nemusis zakazdym rozoberat proces tvorby, jasne, ze je to unavne a niekedy mas naladu, niekedy nie. Opat - treba v prvom rade "byt pritomna" a "vnimat" - co dieta realne chce? Pretoze male dieta ti nenosi obrazok pre pochvalu. Ono ho nosi preto, lebo chce pozornost. A deje sa to vacsinou vtedy, ked sa ty stavas nepritomna, dieta ta pride "vyrusit". Pokial si doteraz neodbila prineseny obrazok slovami, "jej, krasne".. tak ti bude fungovat obycajne - "ano, vidim".. To uplne staci. "Jej, krasne" ma to uskalie do buducna, ktore popisujes.. "Ano, vidim" to uskalie nenesie, iba dava dietatu najavo, ze "som pritomna a vnimam".. aj ked zrovna mu nemozem venovat plnu pozornost. Mne toto robili aj deti v skole, ked som ucila. Druhaci za mnou chodili s obrazkami a ja som vobec nevedela, co s tym. Ich predosla ucitelka ich pravdepodobne vzdy chvalila a cast deti si pravdepodobne chodilo po tu pochvalu a cast deti si pytalo pozornost. Takze som vzdy vzala to dieta, venovala mu plnu pozornost a opytala sa ho, co potrebuje. A deti najprv ostali zarazene, ale neskor uz vedeli pomenovat, preco vlastne prisli a postupne prestali nosti obrazky v situaciach, ked to nebolo "o obrazku", ale o inej potrebe, naucili sa vnimat a pomenovat, co potrebuju..Velka zmena to bola..

@anonym_1d8808 piesok hodeny do oci druheho dietata. V prvom rade okamzite stopnem neziaduce konanie - stopnem fyzicky, pretoze 2r. dieta pravdepodobne preziva emociu a naozaj nebude stacit "len" skriknut. Cize chytim ruku, beriem dieta prec, ak to situacia vyzaduje a az potom riesim. Najdolezitejsie je , ze "vnimam" situaciu, cize viem, co jej predchadzalo. Urobilo to to dieta "zo srandy"? Tak mu vysvetlim, ze ak chce hadzat piesok, moze, ale nie do deti. Podla veku mozem dodat vysvetlenie, ale aj nemusim, 1,5 rocnemu decku je sumak, ze moze ublizit druhemu, tak male dieta to nedokaze pobrat. Vacsie samozrejme ano, staci jednoduche vysvetlenie, - chlapceka to bude velmi boliet, ked mu nasypes piesok do oci. Je velmi pravdepodobne, ze vacsie dieta uz zazilo situaciu, ze si ten piesok omylom nasypalo do oci, a chape, co znamena, ked to bolí. Ak ale situacia predtym bola, ze ine dieta mu vzalo z ruky lopatku a to moje dieta sa nahnevalo a v zlosti hodilo piesok - tam potrebujes "osetrit" tu emociu. Cize stopnem konanie plati aj tu. Ale potom to potrebuje byt "osetrene" - staci popisat situaciu - "nastvalo ta, ze ti chlapcek vzal lopatku, je v poriadku, ze sa hnevas, nemal ti ju brat, rozumiem ti". A ked sa trochu upokoji, navrhnem "riesenie" - "nabuduce nechcem, aby si hadzal piesok, moze to ublizit, mozes chlapcekovi velmi nahlas povedat - "neber mi to" a ak ti to vezme, pridi za mnou, vyriesime to spolu"..

@anonym_1d8808 hlavne môj prvorodený bol v tomto extrém, pamätám si ako zhodil chlapca, ktorý si bez opýtania požičal jeho odrážadlo. Takže mám v tomto bohaté skúsenosti. Je to občas veľmi náročné, časom vypozoruješ prvé znaky toho, kedy už bude zle a zakročíš skôr ako k tomu príde. U nás bolo najhoršie, ak prišiel hlad alebo únava. Ale vekom sa to lepšilo a dnes má 8 a konflikty vie riešiť lepšie, než drvivá väčšina dospelých, aj keď má výkyvy, lebo však je dieťa 🙂

@anonym_autor u nás to znamená že sa nevieme zbaviť dudla v 3 rokoch… viem že bez plaču a záchvatov to nepôjde takže to takto odkladáme už rok 🤦‍♀️

@anonym_44a35a ale to co popisujes neni respektujuca vychova ale anarchia.
Respektujuca vyvhova znamena, ze aj dieta respektuje teba a nie len ty dieta.

@anonym_44a35a vies, vy ste dali dietatu "nastroj" ukludnenia /a to neber ako vycitku, tiez som dala svojmu dudel, ale presne s tym vedomim, ze je to "nahrada" a moze z toho byt problem/. Takze teraz potrebujes bud vydrzat, kym to dieta uz tu nahradu potrebovat nebude alebo popracovat prave na situaciach, ked sa k dudlu uchyluje - u vacsiny deti prave emocne rozrusenie a potreba ukludnenia sa..

@anonym_5da4e8 no tak to urcite nie je. Kto dal dietatu dudel? Kvoli comu mu ho dal? Naucime deti najprv ukludnovat sa na "nahrade" a potom, ked nas tlaci okolie kecami "uz je velky na dudel", "to je hanba mat dudel", tak zrazu mu chceme vziat tu barlicku, ktoru sme mu dali? Nie je to od nas pokrytecke?

@akvi ja som môžem v pohode podpísať pod tvoje príspevky. Úplný súhlas, vnímam to presne rovnako!

@akvi ale ona nepise, ze okoliu vadi dudel a tlaci ju do toho aby ho dali prec. To by samozrejme bola ina situacia.
Ja sa bavim o tom, ze neni v poriadku dovolit dietatu cokolvek s cim niesom ja v pohode len preto, aby nevrestalo.

Ešte by som dodala k tomu, čo už bolo spomenute, že je to aj o spôsobe, akým nastavujem deťom hranice. Pretože tie sú dôležité.
O bezpodmienečnom prijatí a pochopení, že moje očakávania sú môj problém.
O spôsobe komunikacie.
O výchove k zodpovednosti, nie poslušnosti.
O tom, že im nedávame žiadne nálepky, ani v pozitívnom ani negat význame (ty si taký dobrý/ zlý a pod./

A určite to NIE o tom, že si deti robia co chcú a že sú u nás na piedestále, svet sa okolo nich netočí.. Ani o tom, že im vyhovujeme všetkom.
Toto je veľmi rozšírený omyl. A častým problémom je, ze rodičia začnú rešpektujúco a skončia pri benevolencii a ofukovani dieťa, čo je dosť dobrý prúser..

@anonym_5da4e8 s dudlom ale ona evidentne v pohode je, kedze mu ho dala. Preco vacsina ludi pride do bodu, ze chce dudel vziat? Aky je motiv?

@akvi ja neviem preco dudel dala a neviem preco ho chce teraz brat.
Ja pisem, ze neni v poriadku sa podriadit dietatu proti svojmu presvedceniu len kvoli tomu, ze dieta bude vrestat. A mozes si tam dosadit dudel, sladkosti, novu hracku,... To nema s respektujucou vychovou nic spolocne.
Ak je pani spokojna, ze jej dieta ma dudel a kludne mu ho necha do 5 rokov ak ho bude potrebovat a nijako ju to nevyrusuje tak potom sa o respektujucej vychove bavime.

@akvi motív je ten že nám to nakazala zubárka, kriví sa jej chrup. Pre mňa za mňa neh ho ma aj do 6. Ale ide o je zdravie

@anonym_44a35a dakujeme za objasnenie 😉

@akvi Tak ak zaroven k tomu ide este aj o zdravie dietata tak trvam na tom, ze je to anarchia a nie respektujuca vychova. Ako to vidis ty?

@anonym_autor rešpektujem, že dieťa má svoj názor a emócie. Ale ja som rodič, ktorý zadáva hranice, ktoré musí dieťa skrátka rešpektovať, aj keď sa mu to nepáči. Môže byť frustrované a nahnevane a ja ho chápem, ale keď rozkazem, že sa ideme obliecť, umyť, upratať a dieťa to nesplní, má smolu, urobiť to musí. Môže si vybrať akej farby chxe tričko, ale nemôže si vybrať, či sa umyje alebo nie. Nevyjednavam s ním. Stanovim hranicu a následok a to dodržiavam bez vyjednávania. Ak sa ráno neumyjes a neoblecies, nemozes sa hrať. Ráno sa obliekame a umývame, nechodíme v pyžame a špinavý.
Môže byť nahnevané alebo plakať. Ale naozaj sa nebude hrať, kým neurobí, čo treba.

Dieťa má právo nepozicat svoju hračku, ale nemá právo brať druhým deťom hračky.

Dieťa nemôže nepozdravit v škôlke či v obchode, lebo sa mu nechce. Zdravime, lebo to je slušné aj keď sa nám nechce.

Dieťa nemôže pri jedle vyrušovať a bláznit sa. Stolujeme slušne. Ak to nedokáže, odchádza od stola a môže sa pridať až keď bude rešpektovať pravidlá stolovania. Tie zadávam ja ako rodič, nie dieťa.

@anonym_5da4e8 este raz, dudel dali rodicia. Ako nahradu. Na ukludnenie. Vacsina rodicov vie, ze dudel ma uskalia. Aj zdravotne. Takze nie, ponechat dudel nie je z mojho pohladu ziadna anarchia. To, ze v istom bode mi zacne nieco vadit a prekracuje to moju hranicu - s tym potrebujem pracovat. Dieta je v tomto celom procese uplne mimo. Takze je na mne, ze bud sa zmierim so situaciou, spracujem si ju - napriklad aj tym, ze popremyslam nad tym, ze ak by na mna netlacila zubarka, ide to fakt cez moju hranicu?, alebo som podlahla tlaku. Pritom nech mi nik nevravi, ze ked daval dudel dietatu, tak nevedel, ze to moze mat zly vplyv na zuby.. Takze ak som podlahla tlaku zubarky, citim strach a nepohodu, tak ok, zacnem to riesit. Ale ja by som urcite nezacala odoberanim dudla dietatu. Ale riesenim situacii, kedy sa k nemu uchyluje. A neda sa to prilis porovnavat s tymi inymi vecami, ako su sladkosti a hracky, pretoze dudel vyplna primarnu potrebu, ktoru malo vyplnat kojnie a naruc mamy..

a ešte čo sa mi oplatilo - naozaj vždy som sa snažila dodržať čo som dieťaťu sľúbila - a naopak som nikdy nesľubovala čo som dodržať z nejakého dôvodu nemienila.
príklad: dieťa otravné ako mečiar že chce niečo a huči a hučí - ak som s tým bola ok, ale presne v tej chvíli sa mi to nehodilo - ok, dorobíme toto (varenie napr.) a potom pôjdeme spolu robiť to tvoje. ak som s tým ok nebola, rovno som to povedala že prečo nie… naučil sa to aj môj muž, aj moja mama - len svokra nie a nie pochopiť - lebo veď on je malý, zabudne že som mu sľúbila… nikdy nezabudol… 😏