Čudné správanie 2-ročnej
Ahojte stretli ste sa niekto s niečím takýmto alebo to mám riešiť s doktormi ? Moja dvojročná dcéra trpí nejakou ,,úchylkou,, alebo ako to nazvať
Zo začiatku to bolo len že nikto okrem mňa sa nemohol chytiť ničoho čo patrí mne. To som si myslela, že je na mňa len naviazaná a časom to prejde. Ale teraz sa všetko začalo stupňovať . Príklad pred tým si napríklad muž nemohol zobrať môj telefón a odfotiť nás lebo jej vadilo, že drží môj mobil. Nemoze držať varechu s ktorou varím lebo je moja patrí mne. Po novom pri.mojej mame robí cirkusi, kvôli tomu že si obula na rýchlo bratove šľapky namiesto tych čo patria jej. Mame zvonil mobil ale zdvihla ho babka lebo tak boli dohodnuté a ako náhle to mala zbadala mala hystériu. A milión ďalších veci. Je to podľa vás normálne správanie alebo mám toto riešiť s doktorom ? Ja som s toho unavená za deň sa takýchto situácii stane milión a ja neviem ako reagovať ale hlavne ma znepokojuje to či je to normal alebo to je nejaká porucha alebo ja už neviem ..
To sú deti, ktoré si z pozorovania okolia nejako vydedukujú, že sú isté "pravidlá", a berú to ako danú vec, že podľa nich sa musí správať každý bez výnimky. Ako reaguje, keď niekto berie niečo jej? Alebo keď ona chce niečo, čo je niekoho druhého? Nevysvetľovali ste jej napríklad, že niektoré veci nesmie brať, lebo to je niekoho iného?
ja by som skúsila sa s ňou hrať, napríklad s plyšákmi, a cez hru vysvetľovať, že si veci požičiame, potom vrátime, že je to tak normálne, že tým robíme druhým radosť. Macko by chcel tvoju kocku, prosí, požičiaš mu ju? požičala si, pozri macko sa teší. Potom macko vráti, poďakuje. Potom to iba aplikovať na realitu, pozri, ocko nemá telefón, požičia si môj, babka si požičia papuče, potom ich vráti. Podľa mňa to časom pochopí, že veci nie sú iba jednej osoby, ale môže ich mať aj niekto iný.
U dvojročnej je to myslim uplne v poriadku..🙂 aj moja 4 ročná ma ešte občas take vrtochy ze sa za hlavu chytám, ale časom je toho menej a menej 🙂
Nasmiala som sa 😀😀 Je to zlate a uplne normalne.Prejde to.
Aj u nás je to tak. Keď si dcéra obula moje šľapky, malý chytil hystericky plač, keď sa ma niekto dotkol, šialene vyvádzali, manžel ma mohol iba pohladkať. Teraz ma 2,5 a stále ma obraňuje ako rytier. Nikto sa na mňa nemôže ani škaredo pozrieť a už vôbec nie mi hlasno niečo povedať. To okamžite zasiahne a bráni ma:” nekrič na maminku”.
Zlatučky je. Všetkých mojich 5 deti to robilo, ale on je uplne najzlatsi ochranárik ❤️ Pobil by sa za mňa ❤️
Je to len toto? Nič iné? Nie je to porucha 🙂
Je to milé 🥰
Ale v žiadnom prípade ju v tom nepodporujte. Skratka žiadne divadlo okolo toho, zbytočne priveľa nevysvetlovat odputat pozornosť a možno cielene trénovať podobne situácie. Ideálne tak, aby si napríklad sestra niečo tvoje požičala a vrátila to skôr, ako stihne spustiť plač. Nech vidí ze ti to nikto neberie. Ak by to neprechadzalo, poradiť sa s odborníkom.