Ako riešiť problémové správanie 6-ročného syna?
Môj syn má takmer 6 rokov. On narodenia uplakane náročné dieťa. Teraz je doma chorý dva týždne a ja už nevládzem z neho. Stále problém. Jeden príklad.
On sa nudí. Kúpili sme lego, to ho baví, ze budeme skladať. On chce skladať sám. Náhodou mu niečo nepasuje, rev. Ja som zlá, blbé lego. Prídem s kľudom, pýtam sa, kde je problém. Nepovie. A plače ďalej.
Plače, keď mu o jeden milimeter (naozaj 1 mm) nalepím nálepku inak ako ma byť.
Fúkať sopeľ nechce, vždy s nervami.
Napiť sa nechce, dá si jeden glg, 20krat za deň mu núkam. Piť musí, ma zapal močových ciest.
So všetkým boj. Tisíckrát za deň mamíí. Snažím sa po dobrom, stále je na mňa za niečo (nezmyselné) ofučany.
To isté je aj keď chodí do MŠ. Ideme z MŠ a už je nahnevaný, nepovie prečo, len tak, lebo chce napríklad nejakú hračku.
Som z neho normálne v strese, ze co zas bude.
Keď poviem normálne, neposluchne. Milión vecí za deň, ja už nevládzem. Takto som si materstvo fakt nepredstavovala.
Je to naše jediné vytúžené dieťa po rokoch, viac detí mať nemôžeme.
Kde je problém? Je rozmaznany? Ako to riešiť?
Ďakujem
Ja som mala tvrdú výchovu a takú som pre dieťa nechcela. Vždy som si myslela, ze keď budem naňho milá, tak sa nejak dohodneme, budeme "kamoši". Ale absolútne to tak nie je a z toho som sklamaná.
Aha, a sme doma. Toto hovorím celý čas, rozmaznala si ho. Musíš to napraviť, ešte to pôjde. Rodič musí určovať hranice.
Autorka - tu ale predsa nejde o to byt "mila" a byt "kamoska". Si stale mama a on je male dieta. To, ze prejavis laskavost, respekt a pod., to neznamena, ze nechas dieta robit si co chce. To je presne ten omyl, ktory si vacsina ludi neuvedomuje, pretoze nerozumeju tomu, o com je respektujuca vychova. Nik nas to totiz neucil, skoro vsetci sme dostavali prave tu "tvrdu" vychovu, lebo bola proste taka doba. Lenze mnoho z nas si uvedomuje, ze to nechceme pre nase deti. Citime, ze aj my sami sme to potrebovali inak a castokrat nevieme, ako to uchopit spravne. To, ze pri prejave emocii prejavis pochopenie, prijatie, vytvoris bezpecny priestor, to neznamena,m ze dietatu za kazdu cenu ustupis. Ak dieta robi nieco, co nie je ziaduce, je v poriadku ho stopnut a je v poriadku mu dovolit aj hnevat sa a plakat. Rozdiel je ten, ze nepopieras jeho frustraciu a hnev, davas mu najavo, ze ano, obcas sa neda vyhoviet a kazdy z nas zaziva pocit frustracie. Dieta to odventiluje placom a hnevom, dospley ho spracuje inak, nepotrebuje vzdy plakat a trieskat do vankusa, lebo uz ma mechanizmy na zvladanie emocii. Dieta to este nedokaze a ty si tam na to, aby si mu tym pomohla. Nie aby si ustupovala a dovolovala vsetko. Ale aby si mu potrvrdila, ze aj zla emocia je ok a ze nie je preto zle dieta. A ze ho prijimas a lubis aj vtedy, ked sa hneva..
citam si este raz to, co pises a predstavujem si tie situacie - kedze vacsinou tam vidim,ze on nechce hovorit, ze co sa stalo, preco place, preco sa hneva, tak mu skus pomoct - on mozno nevie pomenovat situaciu, nevie to dat do slov a uz vobec nie v tej emocii. Skusila by som bud pomenovat to, co si ja myslim, ze sa stalo a preco place a skusila by som, nech mi to aspon potvrdzuje.. ak to nepojde, tak proste by som len konstatovala, co vidim a bola pri nom.. Mam skusenost s mojim dietatom, ze obcas stacilo len byt pritomna. Moj sa x-krat hodil rano o zem, ze nikam nejde. Stacilo si sadnut k nemu a vyjadrit pochopenie. Ak som nedokazala najst slova (lebo ano, aj to sa stane, aj ja som mala casto nervy, mala som chut ho prizabit), mlcala som, ale sedela pri nom. Na 90% to preslo do par minut a dieta vstalo akoby sa nic nedialo a pokracovali sme dalej..
@dobryden Keď vysvetlujes, snazis sa o to, aby ta druhý pochopil, ako situáciu vidíš ty a on zmenil svoj nazor či správanie. Preto si to “presviedčanie” spajas s časovou náročnosťou.
Empatia je viac o postoji, o tom ako premyslas, na čo svoju pozornosť zamerias. Praveze zabudnes na seba, na to, čo chceš povedať ty. Sustredis sa len na toho druhého, na jeho potreby a pocity, snazis sa pochopiť, ako vidi situáciu on, bez toho, aby si to nejako hodnotila, ci je to dobre, zle, správne, nesprávne. Iba vnimas, ze to tak skratka je. Predovšetkým aktivne počúvaš, hovoris a pýtaš sa len, aby si zistila, ci si druhému naozaj dobre porozumela.
Neznamena to ani niekomu pomáhať, radiť, ani že ti je niecoho ľúto, nehodnotis, neschvaľujes, či niekto mal na nieco dôvod (pretože vždy je nejaký dôvod).
Z toho, čo si opísala by to bolo napr. pochopenie, uvedomenie, že dcera nechcela ísť do školy, lebo si ventilovala nejakú frustráciu. Krásne tu empatiu opísala @akvi.
Vysvetľovanie je v poriadku podľa toho, aký cieľ ním sledujes, ak chces odovzdať informácie, niečo niekoho naučiť. V silných emociach to nemá zmysel, vtedy človek nie je schopný sa niečo naučiť a racionalne premyslat. Jedine tvojim pokojným, otvoreným postojom sa môže naučiť či skôr odpozorovať, ze mať aj neprijemne emócie je normálne, niečo ich vyvolalo, oni opäť prejdú, ty stojíš pri ňom…
@tiika ano,lenze 2r tazko pochopí ze co sa mu snažíš vysvetlit,ono ma nejaky diskomfort(moze žiarliť a podobne) najde si nieco napr u nas ze neboli napravené ponozky a revala preto 39’ a prave vzdy ked som musela nieco so sestrami robit.A teraz naprikld ma 8 a tiez ked zacne s týmito nazvem to manierom tak vtedy nema vyznam nic vysvetlivat lebo sa ta spýta 10x preco nema nieco co momentalne nemoze mat,darmo budem pomaly vysvetlivat ze teraz to nie je mozne ale zjtra a podobne,ona vtedy nevhce ani chápať.To je zbytocne ,u nas je najlepsie vtedy nechat ju nech sa vyreve.Ale naprikld je pedant,a som asi aj pochopila ze vtedy ako 2r musela mat vsetko oblecenie oresne na milimeter inak ju vserko tlačilo.
Môže to byť aspergerov syndróm.. presne u nás sa to takto prejavovalo a syn ho ma
@dobryden Píšeš stále o vysvetľovaní a ja o tom, že tu nejde o vysvetľovanie. A vôbec nie o to, aby dieťa niečo pochopilo. Zial neviem už ani ja, ako by som ti to inak mohla napísať, aby si v tom videla rozdiel.
To, ako o danej situacii premyslas, aký máš postoj k dcére, k tomu ako sa správa, co ti beží hlavou, nie je závislé na čase, veku tvojho dieťaťa či tvojom.
@tiika a o mam ju pochopit,noe ale ja ju chapem len co mi to pomoze ked musime ist do skoly a ona prave vtedy vymysla? Za dalsie aj tento chlapec hra s legom,co mu pomoze ked pri nom bude sediet mama a pozerat sa nanho ako prave chyta nervy z toho ze mu nejde nalepiť rovno nálepku.To moze si kludne varit alebo vysávať a on kym sa vyberači ,bude mat upratané a pootm sa mozu porozprávať.
@dobryden práve to, že budeš v tej chvíli, keď dieťa prežíva negatívne emócie pri ňom, to je to najdôležitejšie, čo môžeš spraviť. Kľudne mlč, len tam proste buď, aj keď ti to nedáva zmysel. Ale ono to má veľký význam pre to dieťa, práve takto mu dávaš najavo to, že si tam pre neho, že ho chápeš, že mu poskytuješ bezpečie, aby sa mohlo prejaviť aj v tej negatívnej emócii. A aj ak nedokážeš prejaviť podporu slovne, tak je ok mlčať a len byť prítomná. Vysvetľovanie je v tej chvíli úplne zbytočné a nepomáha zvladnutiu emócie. Ľudia o.i. majú tendenciu pri tom vysvetľovaní vyčítať dieťaťu niečo, resp. dávať mu zodpovednosť za niečo - napr. prídem pozde do práce a budem mať z toho zle a pod. - to je pre dieťa veľká nálož, emočne ho to zaťaží ešte viac a nepomáha to ničomu. Nechať dieťa, nech sa vykúpe v tej emócii bez podpory, to mu nijako nepomôže, bude ešte viac frustrované, pretože tým, že ho necháš nervacit sa a nevyjadris pochopenie, tak mu dávaš najavo, že jeho problémy ťa vlastne nezaujímajú a sú nepodstatné. A opäť ho tým nič nenaucis.
Pamätáš si, aké to je byt niekym úprimne a so záujmom vypocuta a pochopená? Aké to je vyrozprávať sa najlepšej kamarátke, ktorá ta ticho počúva, nič ti neradi, nevysvetľuje, len ti venuje svoju pozornosť? Po istej chvíli pocítiš, akoby ti spadol kameň zo srdca, cítiš ľahkosť a pokoj v duši. Vtedy to vieš niečo take doceniť.
Alebo si predstav inú situáciu. Hadka s manželom, každý si idete svoje. Ty nepocuvas jeho, on nepočúva teba. Ty sa mu snazis všemocne vysvetliť svoj postoj a chceš, aby ta konečne už pochopil a presne o to iste sa snaží i on. Napokon sa vôbec nedohodnete.
Preto to ma veľký význam. Je to povedzme zaklad. Az potom ako sa cíti človek pochopený, dokáže vnímať i druhu stranu, upokojit sa, je teda skor prístupný nejakej dohode, vysvetleniu a nájdeniu vhodného riešenia.
Lenže my sme vo všeobecnosti nastavení ihneď prist s nejakym riešením, čo najrychlejsie zmeniť názor a správanie toho druhého, presvedčiť ho o našej pravde, vysvetľovať a veriť, že to ten druhý konečne pochopi, podať výkon a požadovaný výsledok.
Predstav si, že by si prišla k doktorovi a on ti hneď predpise lieky, pošle ta na operáciu pred tým, než by skutočne poznal tvoj problém, urobil diagnostiku.
Áno, samotná diagnostika tvoj problém nevyrieši. Avšak bez nej je liečba takmer nemožná.
Len tak si niečo pri niekom bez zaujmu odsedieť asi význam nemá. No vžiť sa do neho, načúvať mu, venovať pozornosť a všetko ostatne, ma obrovský zmysel.
@tiika co myslis empatiu?Ako bolo mi jej luto a nevedela som preco tak reaguje,ale tak nebol cas na vysvetľovaciu,porevala si pootm boli ponozky napravené a bolo po rečami,ked bol vatsia uz nol ignor,lebo nemala dovod revat,naor aj dnes fo skoly reve(to sa jej nevhce ist) a vymysla si ze nema dostatocne rozcesane vlsy a ceste si ich 20’lenze to nemoze robit ked uz treba ist.Ale to su jej maniere kt si ventiluje nechuť do skoly alebo ine veci,žiarlivosť a podobne.Ale cas na ponka ie nie je le o to zvatsa robi v tych nevhodných chvíľach.A ked mal tie 2 roky nenohl som si dovolit cakat pol dna lebo vam cakali dve mensie deti.Ale tak jsne ak autorka ma doma jedneho syna moze sa mu venivat aj cely den.I ked si nemyslim ze prave preto z takych deti vyrastu lepsi ludia,sama som zvedava,mozno orave z takych deti kt vyžadovali tu pozornost vyrastu egocentricki ludia lt zneužívajú okolie.Sama som zvedava na tuto vychovu co za generáciu prinesie.Snad to budu lepsi a milší ludia.