Ako si poradiť s neposlušným 4-ročným dieťaťom?

@deedol syn nejedava sladké doma vôbec, na raňajky má jogurt (cez víkend praženica alebo robím lievance s ovocím), desiata ovocie potom polievka pred spaním obed po spaní na olovrant má väčšinou čerstvú zeleninu a na večeru má ako kedy, keď je v škôlke tak na večeru má to čo bolo doma na obed buď polievka alebo hlavne keď je víkend tak cereálie alebo chlebík a niečím 😊 čokoládu a sladké mu nedovoľujem ale keďže sme boli teraz na dovolenke tak som upustila a dala mu voľnejšiu ruku nech si sám vyberie čo chce jesť a keďže nie je zvyknutý na ten cukor tak bol z toho moc akčný

@deedol skúšala som znížiť teraz zo svojich nárokov a nenervovat sa zas nutenim ho do jedla tak že nech si vyberie sám nech sa naje, no nedopadlo to dobre

To ako si a opytala ze preco vecer neposluchal, tak si sa ho v skutocnosti nepytala, ale si mu to vycitala. A tym padom ti on neodpovedal.
Snaz sa pri rozhovore nesudit jeho spravanie, nehodnotit. Skor rozpravaj o sebe, alebo o vasom vzthu. Nieco ako: Janko, mam pocit ze nam to velmi nefunguje pri obliekani. Castokrat ta dlho popohanam a nakoniec to skonci krikom. Je to na figu... Musis tiez upravit svoj ton, aby bol laskavy a chapajuci, alebo bezradny smutny.
Cakaj ci sa chyti a nieco na to povie... Nemusi ani slovami. Deti kludne gestami rozpravaju. Len mu daj cas.

Ved on vôbec nemusí rozprávať, nemusí povedať ani slovo. Ide o to, aby si sa na moment zastavila, zabudla na to, čo chceš ty a sústredila sa na neho. Začala ho vnímať, napojila sa naňho, “načúvala”, snažila sa ho pochopiť.
Napr. preruším činnosť, kľaknem si k dcérke, pozriem na ňu, som ticho, rozmýšľam … (pokial sa vieš vcítiť do druhých ludi, to je ten moment). Napadne mi a poviem” nechceš sa obuvat, lebo si sa chcela ešte chvíľu hrať.? Aha, chápem..”
Mne dlhšie trvalo, kým som ozaj pochopila o com to je.

@akvi Aha, takze v podstate musis obetovat to nieco co si chcela dosiahnut a venovat sa tomu pocitu. Myslim ze najtazsie bude najst odvahu sa pozriet na tu emociu a hladat co je za tym. Myslim ze toto je nieco comu sa ludia podvedome vyhybaju.
Ano, mas pravdu ze vseky tie veci su nieco co ja povazujem za nutne. Mam pocit ze to je nieco co ma robi stastnou. Predstava spinavych ruk ma rozculuje. Myslim ze to nie je nejake extremne cistenie. Obycajne trvam aspon na jednom poriadnom umyti ruk denne. Svoje umyam castejsie, ale jeho som ochotna umyvat menej, ale budem mat problem ich neumyt vobec.
Mas odvahu ze verejne priznas ze si sa milionkraz zosypala pred dietatom.Tohto by sa dalo velmi lahko chytit, ale myslim ze tebe je to jedno a tak ti nevadi ze kto to tu precita.

Ja skôr hovorím, včera si robila to a to, potom to a to. Niečo sa ti nepáčilo? Stalo sa niečo?
Na otázku preco, nemusí dieťa poznať odpoved. Označiť správanie, že neposlúcha je veľmi hodnotiace.

Ak nie si spokojná s výberom jedla, tak na vyber nedávaj. Dávam na vyber (nie vždy) z 2 možnosti. Pokial pride s treťou, ktorá je fajn, Ok. Ak si nevyberie, rozhodnem ja. Môže potom zjesť nieco, čo je na tanieri - praženicu, chlebík, rajčinu, uhorku..
Áno, hladne dieťa ma amoky. Neznamena to nutne neúspech, je to proces učenia. Pokial je nervózna, hovorim jej, že to vidím a že je podľa mna hladná, aby sa trosku najedla. Na to treba byt pripravený, mat niečo po ruke, kľudne i niečo obľúbené. Pokial si da prvé sústo, ostatne ide už ľahko. Keď jedlo odmieta, dam najskôr piť, vzápätí strčím kusok do úst ja, zakecavam, odpútam pozornosť… potom sa k tomu vrátime a rozprávame, ako sa cíti teraz, či je jej už lepšie. Potvrdí. Poviem, bola si hladná.
Určite to chce trpezlivosť, dať tomu čas. Robit to nemusíš, rozhodnutie je na tebe. Ja som vedela, že nútiť do jedla ustavične nechcem, že ma to vyčerpáva, znechucuje, že chcem, aby sama pochopila, čo potrebuje. Teraz sa nie vždy dosť naje, avšak vie, že je hladná a sama si vypýta jedlo neskôr.

Presne autorka, suhlasim s @tiika, ze ten pokus s jedlom netreba brat ako neuspech. Podla mna sa ti to velmi zle cita ked pocuvas rady zien, ktore zneju akoby mali tvoje problemy zvladnute lavou zadnou a potom to skusis ty a je z toho den blbec a pripadas si uplne neschopna. Aj u mna to vzdy dopadne hrozne ked sa snazim riadit radami niekoho ineho. Vzdy si musim najst svoj vlastny sposob. Ani nejde tak o robit veci co ti tu radime, ale nechat sa tym inspirovat a snazit si zmenit postoj k tomu problemu.

@andreatytler no áno, väčšinou musíš "obetovať" to, čo si chcela dosiahnuť, pretože pokiaľ "bojujes", tak ti pravdepodobne nič nepríde, to si veľmi vzdialená od toho, čo cítiš, bojovať je náročné 😅 A verejne priznať zlyhanie mi príde úplne ok, aj keď viem, že to tu niekto môže na mňa vybalit v nejakej úplne inej debate, ale som s tým ok práve preto, že ja som s tým ok, že som sa zosypala, mám to spracovane. A zároveň si myslím, že neexistuje človek, ktorý sa nezosypal. Zosypanie sa má plno podôb, nemusí to byť zrovna, že sedím na zemi a plačem, to je moje zosypanie, tá zem tam má pre mňa symbol, preto sa rada zosypem na zemi 😂😅 Ale niekto to nemusí mať také dramatické.
No a to, že nejaké veci považuješ za dôležité a nevieš ich pustiť, ono zase, nie všetko treba púšťať. Ja svoj príklad uvádzam, ako to mám ja, pretože ja som naozaj musela pustiť všetko. Mne nikdy na dieťa nefungovalo nič z toho, čo ľudia bežne používajú keď "vychovávajú" deti. Ľudia si častokrát vôbec neuvedomujú, že "poslušnosť" dieťaťa je v prvom rade v povahe, to potvrdí každý rodič, ktorému sú dopriate dve rozdielne deti, pričom výchova a podmienky tie isté, ale deti úplne odlišné. A teda moje dieťa je z tých naozaj náročných, svojhlavych, nesmierne autonómnych a od malého malička nemanipulovatelnych. Vieš, aké náročné to pre rodičov je, keď je to takto? Myslíš si chvíľkami o sebe, že si ten najneschopnejsi rodič na svete a máš len pár možností, pretláčať to silou alebo zmenis prístup radikálne. A na naše dieťa tá sila nefungovala. Vieš si predstaviť, že kričíš po decku a ono sa na teba pozerá a vidíš v tej tvári, že vlastne ťa skumavo pozoruje, ako objekt, vôbec to s ním nehne a ty sa cítiš ako posledný blbec, ktorý si nevie dať rady. Hrozne smiešne mi je, keď čítam aj tu na fóre tie rady, že neexistuje, že dieťa neposluchne, keď budeš "tvrdá", dáš trest, vezmeš to, či hento, nedovolis to, či hento a pod. Moje dieťa mi s totalniu ľahostajnosťou bolo ochotné odovzdať akúkoľvek vec, bolo mu to úplne jedno a trest vo forme zákazu mal tiež v paži, on to bral ako svoj výskumný projekt, že čo preboha tá mama/ otec na neho skúšajú a ver, že mal viac trpezlivosti, ako my dokopy. A samozrejme, píšem to teraz s istotou mierou nadsazky 😁

Autorka - púšťať veci je jedna z najťažších vecí, aby ti to fungovalo, musíš to myslieť naozaj. Musíš to tak cítiť. Nestačí, že si sa rozhodla rozumovo, pokiaľ máš stále niekde v tele napätie z toho, tak to proste nebude fungovať. Skús začať púšťať niečo menej podstatne, ako to jedlo. Aj keď je mi jasné, že práve to ťa veľmi zaťažuje a veľmi by si chcela to vyriešiť.

Ešte pomáhalo, keď ocino vymyslel dobrú vílu, ktorá chodí buď každú noc alebo raz za nejaký čas a keď neboli žiadne problémy tak niečo za odmenu priniesla, dal pod vankúš niečo čo má rada alebo 50 centov, doteraz na to verí a niekedy sama od seba povie že mama zajtra ráno pekne vstanem, naranajkujem sa ( vždy večer sa pýtam čo chce jesť na raňajky inak nezje nič 🤦), umyjem sa, oblečiem pomôžem ti z bracekom ( 2,5 roka ), pôjdem pekne do školy a nebudem odvravat ani sa zlostit lebo inak víla nepríde 🤣🤣🤣🤣

@akvi som rada, že si priniesla takýto názor z iného uhla pohľadu a ďakujem👌lebo fakt na to často zabúdame.
Viac riešime deti a pritom zamerať by sme sa mali na seba. Alebo si to aj uvedomíme, chceme na sebe pracovať, len nevieme ako.

@akvi Velmi zaujimave si to mala a velmi usmevne o tom dokazes pisat, ale verim ze to muselo byt na nervy.