Ako zvládať agresívne správanie trojročného dieťaťa?
Už nevládzem...naozaj sa cítim ako týrana žena vlastným trojročným synom. Trvá to už extrémne dlho a naozaj som už bezbranná, v podstate ja aj manžel. Skúšali sme už všetky odporúčané metódy, navštívili detskú psychologičku, absolvovali terapiu, podla ktorej je syn v uplnom poriadku. Je veľmi šikovný, ale veľmi ťažko zvláda svoje negatívne emócie a je extremne temperamentný. Stačí, že sa potkne a udrie a už si to ide vybíjať na mne. Nedá sa ho upokojiť, ak sa ho pokúsim objať alebo zabrániť v tom, aby ma udieral, tak ma začne štípať alebo hrýzť. Je to na dennej báze, pravidelne...stačí maličkosť, ktorá ho vytočí a on sa hneď správa agresívne. O tom ani písať nebudem, aké hysáky spraví, keď mu nevyhovieme (čo samozrejme nie a hranice si napriek tomu držíme pevne!)...ale tieto jeho stavy sú už neúnosné. Vôbec na neho NIČ neplatí, tak rýchlo ho chytí amok, že ani sám neviem prečo to robí, aj keď sa ho spýtam, prečo? Tak väčšinou povie...ja neviem, dokonca sa občas aj dodatočne ospravedlní, vie že je to nespravné, ale nevie to kontrolovať. Snažíme sa vyhýbať situáciam, ktoré vyvolávajú u neho negatívne emócie, ale to sa jednoducho NEDÁ, stači ak mu poviem, že ideme domov a on nechce, tak sa premení na malého diabla alebo ho len požiadám o čokolvek a on jednoducho nechce, stačí ak mu v nejakom momente nevenujem dostatok pozornosti a on si ju ide doslova vydobit, pritom ja sa potrebujem iba prave najest, vybavit telefonat a podobne....Nemôžeme s ním ostať zatvorení v byte! V septembri ho čaká škôlka a mám pocit, že z toho tak či tak nič nebude kvôli jeho výbušnej povahe a ja už skončím na psychiatrií. Ja už vážne pochybujem, že dostanem akukoľvek použiteľnú radu a nie preto, že by to neboli dobre rady a nemala by som zaújem o vyskúšanie, ale už sme všetko s manželom skúsili, naozaj všetko a nič nezaberá. Akurát som aj dočítala ďalšiu výchovnú knižku: Malí ľudia veľké emócie...a úprimne, mám pocit, že je to iba ďalšia literatúra do zbierky, keďže na môjho syna, nič z toho neplatí! Takže za mňa iba výlev...rada si prečítam príspevky od skúsených rodičov s podobným problémom, možno mi doporučíte niečo, čo sa osvedčilo vám, ak máte osobnú skúsenosť, ale reagovať na príspevky od mamičiek, ktoré si týmto neprešli alebo na príspevky, ako sme na plnej čiare ako rodičia zlyhali a naša výchova je uplne skazená od základov a sami si za to môžeme nebudem reagovať, keďže to nám naozaj nepomôže.
Môžem vás uistiť, že si kladieme ako rodičia denne túto otázku, takže ďakujem za pochopenie.
Pekny den vsetkym, rozhodla som sa, ze tu prispejem, aj takto dodatocne, ako sme vo veci postupili a co nam zacalo pomahat, mozno to pomoze nejakej inej mamicke s podobnym problemom, ked si to tu najde a precita. Medzicasom sme teda absolvovali stretnutia s odbornikom aj v ramci Centra vcasnej intervencie. Povedali nam, ze to vyzera na nadanejsie dieta, ktore tazko zvlada svoje emocie, co je v podstate velmi casty jav u deti, ktore su inteligentnejsie...v podstate nam povedali, ze taketo nadanie vie casto potrapit rodicov presne aj takouto agresiou a vybuchmi voci nim. Rovnako nam povedali, ze vidia aj mensie znamky aspergerovho syndromu, toto sa vsak bude sledovat a uvidi sa, ako sa to bude u neho vyvijat. Upokojili nas vsak, ze ak by sa to aj potvrdilo, nebude to ziadna tazka forma, kedze nema naozaj ziadny problem so socialnou interakciou, ba dokonca aj v tomto vynika. Dostali sme par tipov, ako co najlepsie zvladat tieto jeho stavy a hlavne ako sa im snazit vyhnut co najlepsie. Musime sa hlavne naucit a vnimat spustace, nie ze by sme to doteraz nerobili, ale musime to riesit vyrazne v predstihu, tak trocha mat vestecku gulu 😮💨...
Pomohlo nam, ze si napr. pri mnohych cinnostiach nastavujeme casovac. Napr. dopredu oznamime, ze sa pomaly ale isto ide domov z ihriska, aj viackrat pripomeniem v dostatocnom predstihu. Nasledne mu zahlasim, ze idem nastavit casovac na poslednych 5 min. a ked zazvoni, tak nam jasne znaci, ze je cas ist domov bez akejkolvek namietky. Celkom nam to zacalo fungovat pri mnohych aktivitach 👍. Rovnako sa snazime fungovat pri situaciach, ktore vytvaraju amoky sposobom, ze jemu navrhnem moznost rozhodnutia tak, aby vysledny efekt vyhovoval aj nam a na druhej strane aj on mal pocit, ze rozhodol on a to co sa udeje je vysledkom jeho rozhodnuti (vyber z dvoch moznosti) Napr. vidim, ze ide odhodit hracku od zlosti. Nepoviem mu hned, ze "Ked ju odhodis, odkladam ju a uz sa s nou nebudes hrat!", kedze toto iba umocnuje u neho hnev a vzdor, ale poviem "Teraz mas dve moznosti a sam rozhodnes o tom, co sa stane z danou hrackou, bud ju polozis, kym sa upokojis a tak ju neznicis a mozes sa s nou neskor hrat alebo ju das mne, ja ju odlozim na policku a ked sa uz budes citit lepsie, tak ti ju dam naspat a mozes sa s nou znova hrat"....No a vazne to casto zafunguje 😁. Rovnako aj pri udierani, ked som videla, ze ma chce od zurivosti zbit a este sa mi to podarilo podchytit, tak mu poviem, ze ma rovnako dve moznosti, "bud teraz pojde mama do izby a nenecham sa bit tebou a ty sa sam pokusis upokojit alebo pojdes k vankusu na ktorom sa vyzuris a bude ti lepsie, ale mama sa v ziadnom pripade nebije". Samozrejme je to horsie, ked taky uder pride zrazu z nicoho nic alebo hysak vznikne tak rychlo, ze mu tazko zabranit 🫤...mam vsak pocit, ze je to s nim teraz ovela lepsie, resp. uz dlhsiu dobu sme namali taketo pokojnejsie obdobie 🤞, netvrdim, ze je vsetko idealne, ale je to naozaj lepsie. Vraj by si casom mal uvedomit dosledky svojich cinov, ze je vlastne sam zodpovedny za vysledky svojich skutkov. Takze zatial asi takto...uvidime ako dalej, tak drzte palce ☺️, snad to bude uz iba stale lepsie a lepsie.
@zabka79 Prepáč, nechcem rypat, len tomu nerozumiem. Dieťa má do troch rokov ADHD, po nástupe do škôlky je z neho anjelik. Kam sa stratila ADHD?
@evansova ADHD sa nestraca...rozumie iba ten kto to ma doma...ano v skolke ho velmi chvalili v skole uz bohuzial