Som v koncoch zo štvorročného syna
Baby mám taký pocit že ako mama som zlyhala na plnej čiare. Vždy som bola kľudný a vyrovnaný človek vždy som chcela s mojich deti vychovať dobrých ľudí ale neviem či sa my to podarí a som z toho zúfalá. Môj syn ma 4 roky a je neskutočne zlý. Od roka ako začal behať, nikde neobsedel, ja si nepamätám ani jednu chvíľu doteraz kde by 5 minút bol ticho, stále behá, vykrikuje, vyžaduje si pozornosť, je vzdorovity, neposlušný a co je najhoršie bije mna aj deti. V škôlke bol zatiaľ iba pol roka a to som už každý deň chodila s hrôzou co komu zase urobil. Teraz od septembra zase nastupuje a ja už nespávam co sa už dopredu bojím tej hanby. Neviem kde som spravila chybu. Snažila som sa ho viest k láske k ľudom, k zvieratám, v klude som vysvetľovala, bola som trpezlivá, keď som niečo zakázala alebo pohrozila vždy som sľub dodržala, ale ja už nevladzem. Dnes sme boli v meste, chcel hračku, nekúpila som v klude som mu vysvetlila prečo, dostal amok a pred všetkými som schytala po hlave. Strašne ho ľúbim, je to môj syn, vie sa mojkat, vie ma rozveseliť, viem že ma ma rad len už to proste nezvládam. Cítim že sa mením na nervóznu ženu a keď ho už počujem že sa začína jedovat mám už normálne alergiu na to a potom aj ja vybuchnem. Večer zaspinka a ja nad ním cely večer preplacem. Co sa týka otca je to to iste ako so mnou. Proste nás vôbec neberie ako autoritu a robí si co chce. Možno som sa chcela vyrozprávať, možno počuť niečo povzbudivé, že sa to zmení. Aj keď neviem či už nieje neskoro. Hanbím sa sama za seba že nedokážem byt takou mamou akú som mala ja. 🙁
@libawet nemyslim, ze to je pachtenim sa za hmotnymi statkami. zijem v irsku a tu vacsina zien ak pracuje, tak len par hodin do tyzdna na ciastocny uvazok. auta maju vsetci nove, oblecenie vobec neriesia (nie je to tu tak, ze mamicky sa pachtia na svk za znackovymi vecmi, tu to absolutne nikto neriesi), proste je tu uplne ina vychova a podmienky. matky maju na deti viac casu. ale rozlisovala by som problemove deti. jedna skupina su take, co maju fakt problem kvoli nejakej fyzickej pricine, napriklad porucha pozornosti, zmysloveho vnimania, atd. a potom na deti, ktorym bolo vsetko dovolene, lebo rodicia si myslia, ze 2-3 rocne decko sa im rovna inteligenciou aj skusenostami a namiesto ukazania hranic, mu budu argumentovat, mysliac si, ze to pochopi.
@gupka27 ahoj necitala som reakcie predomnou ale poviem ti pravdu viem velmi dobre o com hovoris mam dieta velmi podobne a este ku vsetkemu je to dievcatko takze v ociach spolocnosti rodiny je to este horsie... neviem ake bol babatko ale presne takto rastu do krasy tzv. narocne deti tie co boli neodlozitelne neupokojitelne neuspokojitelne
vela vela som citala a riesila o co tu vlastne ide a su to deti ktore sice nemaju diagnozu ale ich nervova sustava je nesmierne vzrusiva a preto su ich reakcie ovela intenzivnejsie... v prvom rade sa s tym treba zmierit nie je to tvoja chyba ziadna chyba vychovy myslim ze tvoj pristup je uplne v poriadku ... ked uz mas dojem ze tvoja trpezlovost a vsetka energia je prec musis najst este kusok v sebe lebo to je presne to co tieto deti potrebuju
nam velmi pomohlo stanovenie uplne presnych hranic toto sa moze a toto sa nemoze a to co sa moze v tom mu nechat naozajstnu slobodu
neviem odkial si ale ja som malu dala do lesnej skolky a nesmierne jej to pomohlo ona sediet na zadku a za rucicky sa vodit na prechadzku no to si neviem ani predstavit ze by bola v normalnej skolke ....
ale chcem ta hlavne povzbudit ze to bude lepsie a lepsie a z tvojho chlapca vyrastie vynimocna osobnost lebo tieto deti zvacsa presne taketo su velmi bystre a originalne takze pevne nervy a este tak rok dva vydrzat a budete uplne zahojeni 🙂
@libawet už vôbec nepochopí to, že ho mamka "capne". Ako tomu má rozumieť? On nemôže capať, mama musí? Ani ja tomu nerozumiem. Tiež, keď som s prvým synom bývala v koncoch, capla som mu sem-tam aj po zadku. Ale nikdy to nikam neviedlo. Prejavovať sa neprestal, akurát sa do seba uzavrel, nekomunikoval a nevnímal.
Veru, nie na každé dieťa platí, že keď dostane po zadku, prestane vyvádzať. Každé dieťa je iné, napriek tomu neprestávam tvrdiť, že capanie detí po zadku ich niečomu učí. Že bitka je ok.
@mamkabeika ja som písala aj argumentovať, vysvetľovať a až keď to nepomáha, capnúť...dieťa musí vedieť, prečo dostalo a myslím si, že vo väčšine prípadov to veľmi dobre vie aj bez vysvetľovania 🙂 ....keď som bola malá, mama ma občas vylátala s varechou a poviem vám, že som vždy vedela, prečo som dostala a neublížilo mi to 🙂, dokonca som mala už osemnásť, keď som od otca dostala "jednu po hube", bola som na neho drzá a zaslúžila som si, sama by som si ju dala, keď to teraz vidím spätne.
@libawet ako hovorím, deti sú rôzne, tie moje sú asi po mne 😀 Ja, keď som dostala od otca, tiež som sa do seba uzavrela a že som bola drzá si uvedomujem až dnes. Vtedy bol nepriateľ číslo 1 môj otec. U mňa to efekt nemalo. Len mamino vysvetľovanie som si brala k srdcu.
@libawet bitka / ani ziadne vychovne capnutie nie je/ nebolo a ani nebude riesenie... !!!! je kopec inych veci ako to situaciu vyriesit.. suhlasim plne s vysvetlovanim, ak ked to nepomaha a dieta sa nedrzi nastavenych pravidiel , zvolit ine riesienia ako "capnutie".. podla veku dietata.. povedzme 4 rocnemu zakazat vecernicek & rozptavky atd.... len rodic / resp. obaja) musi naozaj ostat pri svojom rozhodnuti a nepovolit...
@libawet na svete neexistuje žiadna univerzálna výchovná rada, výchova musí byť ušitá na mieru našim deťom. Preto aj radím psychológa, dobrý psychológ určite pomôže, keď si nevieme dať rady.
@mamkabeika k tým psychológom...môj syn, keď mal nastúpiť do školy, bolo nám pri zápise do prvej triedy povedané, že ešte by radšej mal mať rok odklad ( mal v sept. toho roku 6,5 roka ), pretože dobre nevyslovoval " š, ž, č" a že by sme mohli navštíviť aj psychológa ( do školy už však bol prijatý, bolo to len akési doporučenie - ísť ešte k psychológovi )Veľmi sa mi to nepozdávalo a snažila som sa veriť svojmu materinskému inštinktu, že môj syn je pripravený do prvej triedy po všetkých stránkach. Radila som sa aj s mojou mamou a v rodine, napokon som po ich radách ( čo za to dáš? to je v pohode, nech skúsi atď...)psychologičku aj so synom navštívila. Jej záver bol, že áno, syn potrebuje odklad. OK, bol a som z toho dosť v tej dobe nešťastná a stále mi čosi vo mne hovorilo, že je to hlúposť ( syn už poznal abecedu, vedel písať svoje meno, sčítaval do desať, všetko do prvej triedy nachystané, veľmi sa tešil ). Nuž, dali sme ho do náhradnej škôlky určenej pre takéto deti. Bol tam len jeden deň ( našťastie ), muž ho zo škôlky bral, syn bol v úplnom šoku, len plakal, nedokázal zo seba dostať jedno jediné slovo, triasol sa...neskôr nám v plači hovoril, že tam ešte boli deti s plienkami, nútili ho spať v postieľke s bočnicami ( on už dávno spával v dosp. posteli ), utrpel normálne traumu. Okamžite sme šli na druhý deň do školy, hovorili sme s riaditeľkou a keďže prijatý už bol, nastúpil na ďalší deň do prvej triedy. Prvú triedu skončil so samými jednotkami ( vtedy ešte boli známkovaní ). Na psychologičku som sa sťažovala, prišla mi odpoveď, že už tam nepracuje a že urobila chybu, lebo ho mala k sebe pozvať ešte raz po prázdninách a tesne pred nástupom do prvej triedy ( syn medzitým cez prázdniny začal už rozprávať pekne a nešušlal ). Do dnešného dňa si to vyčítam, že som vtedy predsa len neverila sebe a svojmu inštinktu a vystavila syna úplne zbytočnej traume. Čo som tým chcela vlastne povedať ? Treba veriť sebe a nie cudzím ľuďom, kt. psychológovia sú. Uznávam, majú na to vzdelanie a sú prípady, ktoré azda psychológa potrebujú, ale vlastná matka je vlastná matka, a tá si pozná najlepšie svoje dieťa, ak je rozumná a nevníma ho cez skreslenú optiku. Psychológ môže len poradiť, doporučiť, no rozhodnutie je aj tak na nás, rodičoch.
@libawet nechápem, keď urobí jeden lekár chybu, druhému človeku neodporučíš vyhľadať lekára?
Aj chápem, čo tým chceš povedať, že vlastná matka, ktorá je s dieťaťom častejšie ako psychológ, by mala svoje dieťa poznať, no žiaľ, často sa stáva, že aj keď matka svoje dieťa pozná, do svojej výchovy bohužiaľ pletie svoje zranenia zo svojho detstva, svoju minulosť, svoje trampoty z práce, je až príliš ovplyvnená výchovou svojich rodičov, atď. Čiže aj keď svoje dieťa veľmi miluje, je to veľmi ťažké sa v každodennej výchove od všetkého odosobniť a byť pre dieťa príkladom a rodičom, akého to dieťa potrebuje.
Keď máme nejaký výchovný problém, ktorý sa nám zdá neriešiteľný, sme až príliš zainteresovaní, problém nevidíme s nadhľadom. Preto nám môže pomôcť názor nestranného odborníka.
Pár capnutí po zadku nevyrieši komplexný problém, je potrebné zmeniť prístup. A to nie je pre niekoho až také jednoduché ako to prezentuješ.
@libawet presne a aj opacne rpiapdy bohuzial su, ked matka je presvedcena o niecom a lekari ju presviedcaju ze to tak ani za nic nie je ...
@mamkabeika nikomu nič neodporúčam, napísala som len svoj príbeh a čo sa stalo mne, svoj pohľad, a v závere som predsa napísala, že sú prípady, kt. možno psychológa potrebujú a rozhodne nič nechcem zjednodušovať, viem, že je to ťažké, mať také dieťa, no psychológ je vždy len akýsi "pohľad zvonka" a môže nám len poradiť, čo ďalej, no všetko ostatné, či sa s tým budeme riadiť alebo nie, ako to prijeme, ako to v sebe dokážeme spracovať v súvislosti s dieťaťom, je na nás. ( nehovorím o prípadoch - autizmus, ADHD, iné ťažké psychické ochorenia..., kde je úzka spolupráca s psychológom...stále sa bavíme na úrovni hyperaktivity a akejsi
"nezvládnuteľnosti "dieťaťa..)
@gupka27 diskusiu som čítala len zbežne. Hlavne sa neobviňuj, že si zlyhala, že si zlá matka, lebo to tak nie je. Vychovávať vlastné deti sa žiadna z nás na nijakej škole neučí, ale za pochodu. Každé dieťa je originál, tak sa nejaký manuál ani naštudovať nedá. Je pravdou, že na všetky deti platia jasné, nemenné pravidlá a more lásky. Aj kedysi žili deti s výchovnými problémami, len im nikto nestanovil žiadnu diagnózu, takže boli nútené aspoň do určitej miery sa správať štandartne. Návštevou odborníka nič nepokazíš. Nie som za to, aby sa s každou somarinou letelo za psychológom a hľadala sa za každú cenu nejaká diagnóza, aby sa zamaskovala nezvládnutá výchova, no toto nie je tvoj prípad. Detský psychológ ťa naučí, ako s dieťaťom zaobchádzať, ako zvládať jeho amoky a najmä ťa upokojí, lebo ty sa začínaš obviňovať a to nie je dobre.
@malabiba na SVK majú všetci jednotky? 🙂 🙂