Ako získať rešpekt?
Doteraz sa stale trapim, co moze byt pricina mojich uzkostnych stavov.
Panicka porucha sa mi zacala objavovat po tom, co som zistila, ze nemam
docenenia v praci, rastol len vo mne vnutorny hnev, zlost voci
nespravodlivosti voci mne. Potom nezhody u svokrovcov, kde uz je to
teraz lepsie, ked uz mame samostatnu domacnost. To boli prostredia, kde
napatie doslova denne rastlo. Lenze teraz som na materskej a coskoro
pojdem do prace a mam z toho obavy, ci zase nebudem voci nadriadenemu
uprimna a poviem, co ma trapi. Lebo po preradeni z ineho pracoviska ma
povazuju za novacika, a pritom mam uz dost velku prax a nedavno ukoncene
dialkovo VSE, tak ako aj ostatnym sa dava vyssie ocenenie, tak som
chcela len to aj ja dosiahnut a dosiahla som pravy opak,symbolickych 5
eur ako odmenu , ci vlastne vysmech. Tak uz som si povedala, ze teraz ,
ked budem v praci, tak budem ticho, splnim si denne, co treba a s nikym
nebudem nic riesit. A ci dostanem vyssie ohodnotenie, ci odmeny necham
sa prekvapit. Lebo doposial vdaka mojej uprimnosti, hoci pravdivej, som
nic nedosiahla, skor ponizenie na plnej ciare. A ked sa tak zamyslam
hlboko do mojej pamate, tak vzdy tie neprijemne stavy od detstva
suvisia, ze sa citim kritizovana nepravom, 5kolom u voza a o to horsie,
ze sa porovnavam a zavidim. Nemala som v zivote priatelku, ktorej by som
povedala vsetko a mohla sa o nu opriet, len kamaratky. V skole ziadna
priatelka, pocas prace tak isto nie. A ked sa nad tym vsetkym zamyslam,
tak zistujem, ze mojim problem je RESPEKT. Nemam ho u inych a ani teraz
u vlastnych detoch. Ako sa da vlastne taky respekt ziskat? Robit presny
opak toho ako som zvyknuta - pocuvat druhych, byt empaticka, nie
sebecka, nechat druheho dohovorit myslienku, nevybuchovat ci uz nadsenim
alebo zlostou a menej rozpravat o sebe a hlavne dovernosti komukolvek,
komu citim doveru hoci, by som ho videla prvykrat. Je to asi tym
nahradzanim priatelky. Hoci , ked som vydata mi ju nahradza manzel
podobne ako v minulosti sestra. Neviem si asi tym, ze nemam respekt
ziskat trvale priatelstvo, len take chvilkove na oko. Jasne, ze chyba je
vo mne, lebo nie som empaticka velmi a neviem druhych pocuvat, len seba
presadzovat recnenim. A ta vyrecnost pritom u mna zacala az po skonceni
skolskych cias, v praci. V skole som bola ticha, hanbliva myska, 5kolo u
voza, co sa vzdy cervenalo pred tabulou a potili sa mu ruky. A potom v
praci drza, uprimna, tvrdohlava, co si ide za svojim riesenim problemu.
Vyrastala som v rodine, mama ucitelka, robila vsetko za otca, ten dostal
po skonceni VS schizofreniu a tym sme si to so sestrou oddniesli v
detstve - nesamostanost, menejcennost, spoliehanie sa na to, ze mama
vsetko urobi, lebo ta je stale akcna. Lenze takato akcna som bola aj ja
po skonceni skoly , ked bolo cokolvek treba vybavit, objednat doma hned
som frcala. Ale teraz som ako zaseknuta vdaka strachovej chorobe zo
seba. Nastastie schizofreniu sme so sestrou nezdedili, ta je dokonca
vseobecnou lekarkou. Len ja tie stresy tazsie zvladam ako ona, hoci tiez
je podobna povahovo vybusna. To mame asi po otcovi. Len ona ma stastie ,
ze ma epatiu a zaujem o druhych, mne to dost chyba. A pritom ma tesi,
ked sa dozvedam o inych nieco, len si ich neviem dlhsie ziskat. Je to
tym chybajucim respektom? Vdaka za vase nazory
@soleilnati ale poradim ti nieco. ked nastupis, vela si zapisuj, aby si s rovnakymi otazkami 5x denne neotravovala cloveka co ta bude zaucat. Pred nadriadenym nenadavaj na system a ani pred kolegami - niektorí donášajú. Svoju robotu si urob, na poradach mozes navrhnut nejake zmeny, na kazdy navrh sefa prikyvuj, snaz sa splnit jeho terminy a usmievaj sa...
@soleilnati pomôže ti návšteva psychológa, si šikovná mladá žena, chýba ti sebavedomie
@soleilnati chápem Tvoj problém tak, že máš úzkostné stavy (z nedostatku ocenenia v práci, doma) a vysvetľuješ si to (ten nedostatok ocenenia, nepochopenia) nedostatkom rešpektu... pochopila som to správne...? nikto si Ťa nebude vážiť a rešpektovať Ťa, ak sa Ty sama nebudeš vážiť a rešpektovať sa... všetko je o Tvojom postoji k sebe samej, od toho sa odvíja aj Tvoje sebavedomie a Tvoje vyžarovanie... a v konečnom dôsledku aj to, ako Ťa budú vidieť ostatní...
k teme ako ziskat priatelov - myslim si, ze je vela ludi, ktori maju vela kamaratov, no ziadnych priatelov. medzi nich sa radim aj ja 😉 podla mna je to fenomen dnesnej doby - ludia sa zdrziavaju skor doma u svojich TV a PC, medzi ludi sa chodi menej, a ak uz aj, tak zo vsetkych stran pocuvame, ze mame byt opatrni a nemame tak doverovat cudzim ludom... a potom samozrejme, zijeme v rychlej dobe, sme radi, ked si najdeme cas na vlastnu rodinu a na ostatnych nam ho uz vela neostava... spravidla, ak si nenajdeme priatela v detstve, tak neskor sa uz hlada len velmi tazko... podla mna je to skor o tom, ci si ochotna pre druhych aj nieco obetovat, pomoct im (bez naroku na protihodnotu)... na Tvojom mieste by som sa na to tak nesustredovala a netrapila sa tym, priatelstvo pride potom aj same, od niekoho, od koho to ani cakat nebudes a v dobe, v ktorej by si to nepredpokladala... 😉
k teme nove zamestnanie - urob si svoju pracu dobre a na cas, zbytocne nevysedavaj v kuchynke na "kave" a inak davam velky suhlas @sisaha.
PS: možno je to od veci, ale odporúčala by som Ti knižku od Louise L. Hayovej: Miluj svoj život. Viem, ten názov znie ako riadna "sračka", ale mne vo veľmi podobnej situácii pomohla. Veď za prečítanie nič nedáš...
ja si myslim, ze strasne vela a zbytocne riesis, a ked veci nejdu podla teba, tak sa ti ruca tvoj svet... skus na par dni neriesit a nechat vsetko tak,aj keby ta mal slak trafit 😀 a pust z hlavy...
@mia551 dik za ozaj trefne a uprimne rady, jedine to vysedavanie na kavicke v robote som nerobila, kedze kavu nepijem 🙂 ale inak vo vsetkom s tebou suhlasim a tu knizku mam doma aj pozitivne slova si omielam, ale moje podvedomie moc na to nechce reagovat, asi ho musim tym denne krmit🙂 A byt hlavne k druhym nezistna, stedra, malovravna, tajomna, velkorysost a pokora je moja slaba stranka, takze skusim na tomto viac popracovat a potom mozno si ma vsetci vsimnu a budu vazit ci doma, ci v praci. Hoci usmev mi na tvari doteraz nechyba, len to bola taka maska na zakrytie vnutorneho napatia.
@sisaha toto bol tiez moj problem pri nesustredenosti, strese, napati, ze viackrat sa pytam na to iste, a to je jasne, ze je otravne, tak dik za radu, kedze pamat nemam dokonalu, tak si to budem musiet zapisovat aspon budem posobit aj serioznejsie, ze rady toho dotycneho plne prijmam a beriem na zodpovednost
@mamavera dik za radu, uz som jednemu psychologovi moj problem pisala a ocenil moje priznanie sebectva a zlych vlastnosti, a odporucil mi riesit opak zavisti - stedrost. So sebavedomim si myslim,ze problem nemam, lebo viem co zvladnem, co nie, priznat si chyby, presadit sa, ocenit sa. Skor mi chybalo uzanie pochvala, od inych ci doma, ci v praci. Lenze je to asi tym, ze aj v detstve nas nas rodicia velmi nechvalili, a preto citim tu potrebu, ze mi to chyba.
@soleilnati dostala si veľa dobrých rad, s ktorými plne súhlasím a presne by som ti tak poradila ako napr.
@sisaha . Ale ja by som ti ešte chcela povedať, že nečakaj na pochvalu, uznanie, ale začni chváliť ty, daj najavo, že si ich vážiš, že je ti s nimi fajn, že im ďakuješ za pomoc, že dobre vyzerajú, stále k tomu pridaj úsmev a ono sa ti to vráti ako bumerang. Koľko zaseješ, toľko zožneš, alebo ako sa to hovorí? 😀 😀 Máš moje uznanie, že si dokázala napísať taký dlhý príspevok. Pre mňa je to veľa aj na čítanie 🙂
@soleilnati kazdy sa na zaciatku vela pyta, je to normalne, ale ja ti poviem na co boli haklive nase baby v praci, ked zaucali. Slecna sedela, pozerala na prsty a pocuvala. Nic si nepisala. O pol hodinu sa spytala na to co jej uz bolo povedane. To by bolo ok, zopakovala jej to znova. Na druhy den, ked skusala pod jej vedenim robit sama, polozila tu istu otazku.. Kolegyna zacala byt nervozna a spytala sa jej, preco si to nezapisovala...a tu zacala taka mala averzia voci dotycnej a nikdy sa to nenapravilo, iba zhorsovalo.
Ja ked som nastupila do noveho zamestnania, tak som ich poprosila, aby mi vytlacali vzdy obrazovku so zmenenymi a doplnenymi udajmi. Tie som si potom vyznacila fixkou, aby som vedela co sa meni a kde a doplnila poznamky kedy. Potom ked som skusala robit sama, tak som sa orientovala v papieroch. Postupne clovek ziska v tom rutinu a uz tie papiere nepotrebuje.
@turkija TAK TO SI TRAFILA KLINEC PO HLAVICKE 🙂) konecne viem, ako na to, fakt, clovek sa nema spoliehat na druhych, ze mu nieco daju, musi najskor on zacat davat, a potom verit, ze sa mu to vrati, casom urcite , ale uz zacinam dospievat do stadia, ze nebudem cakat od kazdeho protihodnotu, hlavne, ze ja budem spokojna so sebou, ze som niekomu nieco zo seba dala a ci to oceni, alebo si ma bude vazit, teda ten respekt , ktory mi stale vrtal doteraz v hlave je len na nom. Rozhodne subjektivne nazory inych su rozhodujucejise ako vseobecne pravidla spravodlivosti ako by to malo byt, takze uz som odpustila sebe, ze som sa tak spravala voci kazdemu, ci doma, ci v praci a hlavne odpustam aj im, za tie uzkostne pocity krivdy, ktorymi som ich protirecenim presla. Odteraz beriem v zivote negativne skusenosti ako skusenost, ktora ma posunula dalej k lepsiemu, lebo budem sa snazit minimalizovat taketo sebecke prejavy a vazit si viac druheho, ze aj kritikou mi vlastne pomaha k vlastnemu zlepsovaniu sa. Doteraz som zila len v krivdach, uzkostiach, strachoch, ze kazdy mi ublizuje a v nikom nemam doveru, ale to bol len pad do hlbsej hlbky, aby som sa z nej mohla teraz odrazit.
musis vystupovat sebavedome...to je cele..ja si tiez dost neverim,ale zapadnut do kolektivu nemam problem...proste sa vela pytaj,vzdy si povedz diplomaticky svoj nazor...