Mám psychické problémy
Ahojte, mám psychické problémy a depresie. Niekedy si myslím, že dostanem schizu a úplne sa scvoknem. Problém je, že nič ma neteší, nič ma nebaví, nemám žiadny zmysel života, nemám sa načo tešiť. Niekedy som mala sny, ktoré som si chcela splniť, plány do budúcna... Neviem sa nijako prinúťiť, keby mi pred dom postaví niekto nové auto, ktoré som vždy chcela, je mi to fuk. Som apatická, a mám problém sa kontrolovať. Keď ma niečo nahnevá, blbosť, že nemám signál na telefone, tak ho hodim o zem ☹. A dostanem hisák, že plačem. Alebo hocikedy, začnem plakať, potom ma to prejde, chvílu som neutrálna, ale nie som šťastná. Muž mi povedal, že si mám niečo nájsť, čo ma bude baviť, šport, jazykovka... lenže ja sa neviem prinúť, mna nič nebaví. Ked si kúpim niečo na seba, neurobí mi to radosť ako niekedy. Nemôžem sa s ním o tom ani rozprávať, lebo on ma nechápe. Tak sa len pretvarujem, keď je doma, že som ok. Ale vnútri sa cítim strašne, mám pocity úzkosti. Občas keď sa pohádame tak sa opijem, a odídem a potom sa bezcielne flákam po meste v noci v krátkom tričku. Uvedomujem si, že moje správanie je na úrovni pubertiačky, čo už dávno nie som ☹, viem, že robím chybu ale neviem to zmeniť, neviem byť proste šťastná. Už som rozmýšľala, že načo som vôbec tu a nevadilo by mi keby tu nie som. Ked som mu povedala, že pôjdem k psychiatrovi, povedal, že sa môžem zbaliť a odísť. Že tabletky zo mna urobia "živú mŕtvolu" a už sa ich nikdy nezbavím ☹. Aj sa bojím ísť k doktorovi, nechcem mať v zdravotnej karte že som psycho ☹. Čo by ste robili vy?
Súhlasím s tým športom,ten mne pomáha neskutočne...Ja mám teraz tiež také blbé obdobie,nič ma neteší, nevidím svoju budúcnosť nejak ružovo, ale snažím sa bojovať 🙂 U mňa je to spôsobené tým že som dlho s deťmi doma, tretia materská ma dorazila úplne, lebo som ju neplánovala. Teraz sa bojím že sa neuplatnim...preto tie depky. Ak by mi bolo horšie určite by som hľadala pomoc u Dr.Držím palce nech ti začne skoro slnko svietiť 🙂
Necitala som celu diskusiu,sle dufam,ze podstatne veci mi neunikli. Verim ricola,ze pomoc si uz medzi casom vyhladala. Tvoje priznaky mi dost pripominaju tie moje pred vyhladanim pomoci. Najtazsie je priznat sama pred sebou,ze mas problem a potrebujes pomoc bez ohladu na presudky inych ludi. Dlho som si to odkladala,mimochodom to je jeden z priznakov psychickej poruchy. Jeden krasny slnecny den sa mi moja porucha predstavila na telesnej urovni,myslela som si,ze dostavam infarkt,alebo mrtvicu,citila som len stiahnute hrdlo,tlak na hrudi,tuhnutie koncatin a strasne krce v celom tele. Tieto bolesti ma paralyzovali a strasne ma bolela dusa. Tieto pocity nezelam zazit nikomu,ale ludia ktory bojuju s psuchickymi poruchami,tieto a mnohe dalsie stavy dovetne poznaju. Nastastie som mala pri sebe spriaznenu dusu ktora ma hned nasmerovala k psychogicke. Zacala som prave terapiami. Psychologicka ma poslala k psychiatrovi ten diagnostikuje chorobu a posudzuje ci su potrebne lieky. Dnes som stastna,ze som kaslala na predsudky a vyhladala pomoc. Mam uzkostnu deptesiu,beriem lieky a terapie. Mozem povedat,ze dakujem za to,ze mi zachranili zivot. Aj ked sa este len stabilizujem-trva to asi rok. Pre ,,mudrcov" ktori tu rozdavaju ,,rady" typu,ze sa treba prechadzat a najst si nrjaku cinnost snad len tolko. Kazda rada dobra,ale pokial ste takuto poruchu nemali netusite,ze to nie je mozne,lebo pre nas je len obliekanie zrovnatelny s vystupom na Himalaje.Je to to iste ako keby ste radili niekomu so zlomeninou nohy,ze to treba len rozchodit. Nskoniec to nsjlepsie. Pre tovu snad len tolko...vdaka bohu za lieky,vdaka nim mozeme zit normalny zivot. Su totiz nato aby sa nam v mozgu tvoril serotonin nie na to aby sme ,,scvokli". Ste mozno len nestastna a nezelam vam aby sme sa niekedy stretli u psychiatra,verte mi nie je lahke bojovat sama so sebou a tiez to,ze ludia v cakarni su ovela psychicky vyrovnanejsi a ohladuplnejsi k sebe ako vonku...tam su ti pravy blazni. My sme si svoj problem priznsli a riesime ho. A co vy? Ja by som nechcela mat deti vo vasej pritomnosti...
Y
ricola Tiež patrím k tým, čo ti držia palce a zaujímam sa, či si išla po pomoc a ako sa máš teraz. Sama som tiež takými vecami úspešne prešla a držím ti palce. Nečítam celú diskusiu, pekne narástla. 🙂
Ahojte, mnohé ste sa pýtali ako sa mi darí. Nakoniec som zašla k obvodnému lekárovi, s tým, že som nemohla už skoro vôbec spávať. Ten mi dal lieky na spanie, ktorými som sa predávkovala a skončila som v nemocnici. Psychiatricku liecbu po natlaku manzela som odmietla. A teraz? Nejak som sa z toho vyhrabala. Chcem žiť, nemám depresie, ale nie som spokojná so svojim zivotom. Neraz si dám pohárik, aj ked si uvedomujem,že to ne je riešenie. :(
Ahoj ricola,velmi som ti drzala paste,sby si to zvladla a stale ti ich drzim. Je to tvoj zivot mozes si s nim nakladat ako sama uznas za vhodne,ale neda mi aby som ti nenapisala par slov. Dufam,ze ked nic ine tak sa aspon zamyslis. V prvom rade psychicka porucha nie je hanba,je to choroba ako kazda ina,moze ti vsak minimalne velmi zneprijemnit zivot. Pokial je vsak clovek pod dohladom lekara specialistu da sa s tym celkom slusne zit,len treba dodrziavat liecbu. Zaciatky vobec nie su prijemne,ale ked zaberu lieky je to omnoho lepsie. Antidepresiva a benzodiazepiny beriem piaty mesiac a mozem povedat,ze je to lepsie aj ked nie este uzasne,ale aj to je pokrok. Beriem vysoke davky nakolko na zaciatku mi bola diagnostikovana uzkostna depresia z ktorej sa vyklula panicka poruchs. Mozno budem brat lieky do konca zivota a mozno nie,aleto nevadi. Chcem zit ako clovek. Obvodny lekar tvoj problem nevyriesi,moze ti dat maximalne tie lieky na spanie,nie je specialista a to je prave ten obavany psychiater. Je to clovek ktory tam je v danej chvili len pre tebs a nie vzdy su potrebne lieky. Niekedy staci len terapia. Tvpj manzel sa mozno len boji co na to povedia ludia. Predsa zijeme v dobe predsudkov tiez som ich mala. Dnes som presvedcena,ze to je to najlepsie co som pre seba urobila. K psychiatrovi sa da ist bez odporucania obvodneho lekara. Pokial nie si spokojna so svojim zivotom a riesis to alkoholom potrebujes pomoc bez ohladu na to,ze nemas depresie. Prajem ti vela uspechov a sily aby si sa z tohto bludneho kruhu dostala 😊
@ricola ahoj.môj 7rocny syn ktorý prekonal vážnu mozgovú chorobu A má poškodený mozog v oblasti psychiky chodí k psychológovy A k psychiatrovy už 2roky, vôbec sa neboj A ani nehambi je ti normálne keď potrebuješ pomoc sused ti nepomôže,neporadi nato sú tu lekári. Možno ti bude stačiť vyrozprávať sa ako si písala v úvode že manžel tá nepočúva lebo ti nerozumie.ale lekár má povinnosť počúvať tá A poradiť nato je študovany.Neboj dá všetko bude ok len to chce čas.
Aj U syna vidím pokroky len to ide pomaly Ale ide to.držím ti palce A nebuď sama,samota je najväčší nepriateľ.
štu
@ricola, neodkladaj vyhľadanie pomoci u odborníka. psychické ochorenia sú mnohokrát vážnejšie ako tie somatické. ich liečba musí byť cielená a dlhodobá. hádam nechceš, aby sa z teba stala nešťastná alkoholička a troska? máš život pred sebou tak zabojuj, prosím . držím silno silno prsty 🙂
Dobrý deň, rada by som Vám dala do pozornosti skupinovú online terapiu pre mladých dospelých.
Nemam cas citat cely priebeh diskusie, ale urcite zajdi za psychologom a zacni terapiu. Bude to mozno stretnutia jedenkrat za tyzden a ktovie ako dlho to bude trvat (na to ti nikto teraz odpoved neda), ale je to zaciatok cesty, na ktoru sa musis dat, aby tvoj zivot nabral lepsi smer. Nie vsetci psychologovia su zazmluvneni s poistovnami, tak si to pozistuj. A ten nech ti povie, ci mas alebo nemas ist za psychiatrom. Urcite si daj poradit. A najdi dobreho psychiatra, ktory nebude len o tom, ze ti za 5 minut predpise lieky a zavrie dvere...lieky su mnohokrat nutne, hlavne na uvod, aby sa clovek takpovediac odrazil od dna...a potom sa to da zvladat aj bez liekov, existuju aj kognitivne behaviorne metody resp. terapie. Je to dlhy proces, ale na svete je urcite par ludi, ktori ta maju radi a budu stastni, ked sa zacnes usmievat. Mala by si to skusit. Nechcem mudrovat, vlastne ani si neviem predstavit ako sa citis, ale mam v okoli blizke osoby, ktore prezivali nieco podobne ako ty a dnes im je uz ooovela lepsie. A urcite sa prinut sportovat, to stopro pomaha. Hlavu hore, zivot nie je lahky, ale oplati sa zit. Drzim vsetky prsty.