Skúsenosti s dlhodobou úzkostnou poruchou
Dobrý večer je tu dakto taký čo má úzkosti paniky 10+rokov? Zaujíma má ako sa cítite či to cítite na tele ten neustály stres. Ďakujem každému
Áno, 23 rokov.
okolo 18tich to začalo a najviac okolo niektorých ludí, ktorí boli milí a v pohode. Dusila som v sebe totiž stres z agresívnych horších ludí roky predtým.
Nechápala som to, volala som to "tréma". až neskôr som si prečítala v časopise, že čo to asi je. úzkosť a panické stavy. Bola som na chate s fajn ludmi a tak som sa triasla , že som sa skryla pod deku v posteli. nedalo sa mi ani plakať. jeden známy, starši ma objal a pekne hovoril až kým som sa nerozplakala a to bola úlava, čo bolo divné. Mávala som to často hlavne v niektorých situáciách a s niektorými ludmi. Potom neskôr aj ako následok, ked som zažila nejakú stratu, šok, stres, tak to prišlo.
Niekedy som mala pocit, že telo je uplne v pohode, aj hlava, a potom to prišlo - z nejakeho spuštaču ale občas som nechápala, že čo presne ten spúšťač vôbec bol.
Myšlienky pritom niekedy zufalé a niekedy aj žiadne len zmatok.
Popritom inokedy aj velká depresia,smutok, zurivosť, najčastejšie na vtedajšie vzťahy.
Na návrh, ako pomoc, som začala som skušat osamote vo velkej miestosti biť okolo seba - dekou do steny , do dlážky, viac a viac, až kým som bola taká zadýchaná a unavená, že som si musela ľahnúť. To pomáhalo - aspon na pár hodin. Telo si zvykalo postupne, že to napatie má kedy dostať zo seba von.
Chodila som plavat, to pomohlo, ale nie tak extremne.
Neskôr mi pomohli antidepresíva, pravidelná psychoterapia, ale trvalo, kým sa mi podarilo nájsť dobrú terapeutku.
A popritom, už celé roky - cvičenia. Napr autogenny tréning, relaxačné všelijaké,
aj pri relaxačných z youtube.
Bola som tu
na konšteláciách a na TRE, to tiež bolo super:
https://www.landan.eu/
Teraz to mávam málokedy a velmi mierne, len ako taká obyčaná tréma. Ked som viac nervozna, alebo citim vačšiu trému, vačšinou
kvôli práci, tak si pekne lahnem a cvičím niečo relaxačné 😇
Antidepresíva stále zatial beriem, už 10 rokov, lebo ked som na pol roka vysadila, zdalo sa mi, že to nejde hladko - to bolo už dávnejšie.
Držim ti palce , isto najdeš pomôcky, čo to dostanú pod kontrolu. Hlavne sa nehnevaj na seba,
každému to ide inak, a vždy to ide tak krivolako, niekedy sa zdá, že sa to nezlepšuje,
ale tak nevzdávame sa, skušame dalej.
@anonym_3a09fb Ake AD ti zabrali?
@anonym_3a09fb Ake AD ti zabrali?
@broncici mne kombinacia citalopram a neurotop/tymonyl(carbamazephin), zo zaciatku malinke davky, ale kamaratke citalopram zase vobec nezaberal, vravela,ze z neho ma nejaku hmlu.
Mne to potom vysvetlila dobra terapeutka - ze lieky zmiernia tu velku bolest a uzkost a tym padom sa mozem pritom lahsie sustredit na cvicenia ktore dostanu telo a mysel a dusu a srdce do kludu. bez nich by to slo tazsie. rada by som povedala ze dnes je to v pohode aj bez nich, ale zatial to este neskusam.
okolo 18tich to začalo a najviac okolo niektorých ludí, ktorí boli milí a v pohode. Dusila som v sebe totiž stres z agresívnych horších ludí roky predtým.
Nechápala som to, volala som to "tréma". až neskôr som si prečítala v časopise, že čo to asi je. úzkosť a panické stavy. Bola som na chate s fajn ludmi a tak som sa triasla , že som sa skryla pod deku v posteli. nedalo sa mi ani plakať. jeden známy, starši ma objal a pekne hovoril až kým som sa nerozplakala a to bola úlava, čo bolo divné. Mávala som to často hlavne v niektorých situáciách a s niektorými ludmi. Potom neskôr aj ako následok, ked som zažila nejakú stratu, šok, stres, tak to prišlo.
Niekedy som mala pocit, že telo je uplne v pohode, aj hlava, a potom to prišlo - z nejakeho spuštaču ale občas som nechápala, že čo presne ten spúšťač vôbec bol.
Myšlienky pritom niekedy zufalé a niekedy aj žiadne len zmatok.
Popritom inokedy aj velká depresia,smutok, zurivosť, najčastejšie na vtedajšie vzťahy.
Na návrh, ako pomoc, som začala som skušat osamote vo velkej miestosti biť okolo seba - dekou do steny , do dlážky, viac a viac, až kým som bola taká zadýchaná a unavená, že som si musela ľahnúť. To pomáhalo - aspon na pár hodin. Telo si zvykalo postupne, že to napatie má kedy dostať zo seba von.
Chodila som plavat, to pomohlo, ale nie tak extremne.
Neskôr mi pomohli antidepresíva, pravidelná psychoterapia, ale trvalo, kým sa mi podarilo nájsť dobrú terapeutku.
A popritom, už celé roky - cvičenia. Napr autogenny tréning, relaxačné všelijaké,
aj pri relaxačných z youtube.
Bola som tu
na konšteláciách a na TRE, to tiež bolo super:
https://www.landan.eu/
Teraz to mávam málokedy a velmi mierne, len ako taká obyčaná tréma. Ked som viac nervozna, alebo citim vačšiu trému, vačšinou
kvôli práci, tak si pekne lahnem a cvičím niečo relaxačné 😇
Antidepresíva stále zatial beriem, už 10 rokov, lebo ked som na pol roka vysadila, zdalo sa mi, že to nejde hladko - to bolo už dávnejšie.
Držim ti palce , isto najdeš pomôcky, čo to dostanú pod kontrolu. Hlavne sa nehnevaj na seba,
každému to ide inak, a vždy to ide tak krivolako, niekedy sa zdá, že sa to nezlepšuje,
ale tak nevzdávame sa, skušame dalej.
@anonym_3a09fb waw, úplne ako keby si o mne písala, úplne! Ja to mám rok a pol. Ale bez AD. Maximálne si dávam bylinky keď je to moc zlé ale skôr som sa naučila dovoliť tým stavom tu byť a keď príde úzkosť, len sledovať čo robí v tele a ona rýchlo odíde keď nedovolím myšlienkam aby sa rozbehli naplno. A tiež ako taká tréma pri ľuďoch, nikdy ma nenapadol takýto výraz. A to TRE je geniálne. Musela som sa naučiť plakať, hnevať, hovoriť nie, veľa si píšem podľa Nicole Sachs. Snažím sa strach vymeniť za vďačnosť, meditujem, učím sa oddychovať to som predtým nikdy nerobila. Ale je to nesmierne ťažké a môj neurológ mi vraví že som veľmi rýchlo na to prišla, že bežne keď sa ľudia dostanú do týchto stavov tak sú to desiatky rokov a ja som po roku a pol na 90% naspäť.
ano, je skvele vediet pamatat, ze iba sledovat co sa deje,
nepadat do toho sama, len pozorovat tie pocity....
to je super, ze sa ti dari. ked pozeram videa ako Bob Marley tancuje - by som prisahala, ze on tam robi TRE na tom podiu... haha.
okolo 18tich to začalo a najviac okolo niektorých ludí, ktorí boli milí a v pohode. Dusila som v sebe totiž stres z agresívnych horších ludí roky predtým.
Nechápala som to, volala som to "tréma". až neskôr som si prečítala v časopise, že čo to asi je. úzkosť a panické stavy. Bola som na chate s fajn ludmi a tak som sa triasla , že som sa skryla pod deku v posteli. nedalo sa mi ani plakať. jeden známy, starši ma objal a pekne hovoril až kým som sa nerozplakala a to bola úlava, čo bolo divné. Mávala som to často hlavne v niektorých situáciách a s niektorými ludmi. Potom neskôr aj ako následok, ked som zažila nejakú stratu, šok, stres, tak to prišlo.
Niekedy som mala pocit, že telo je uplne v pohode, aj hlava, a potom to prišlo - z nejakeho spuštaču ale občas som nechápala, že čo presne ten spúšťač vôbec bol.
Myšlienky pritom niekedy zufalé a niekedy aj žiadne len zmatok.
Popritom inokedy aj velká depresia,smutok, zurivosť, najčastejšie na vtedajšie vzťahy.
Na návrh, ako pomoc, som začala som skušat osamote vo velkej miestosti biť okolo seba - dekou do steny , do dlážky, viac a viac, až kým som bola taká zadýchaná a unavená, že som si musela ľahnúť. To pomáhalo - aspon na pár hodin. Telo si zvykalo postupne, že to napatie má kedy dostať zo seba von.
Chodila som plavat, to pomohlo, ale nie tak extremne.
Neskôr mi pomohli antidepresíva, pravidelná psychoterapia, ale trvalo, kým sa mi podarilo nájsť dobrú terapeutku.
A popritom, už celé roky - cvičenia. Napr autogenny tréning, relaxačné všelijaké,
aj pri relaxačných z youtube.
Bola som tu
na konšteláciách a na TRE, to tiež bolo super:
https://www.landan.eu/
Teraz to mávam málokedy a velmi mierne, len ako taká obyčaná tréma. Ked som viac nervozna, alebo citim vačšiu trému, vačšinou
kvôli práci, tak si pekne lahnem a cvičím niečo relaxačné 😇
Antidepresíva stále zatial beriem, už 10 rokov, lebo ked som na pol roka vysadila, zdalo sa mi, že to nejde hladko - to bolo už dávnejšie.
Držim ti palce , isto najdeš pomôcky, čo to dostanú pod kontrolu. Hlavne sa nehnevaj na seba,
každému to ide inak, a vždy to ide tak krivolako, niekedy sa zdá, že sa to nezlepšuje,
ale tak nevzdávame sa, skušame dalej.