Som nonstop v depresii a v záplave čiernych myšlienok

Ahojte, ani neviem kde začať...Mám hroznú krízu. Som nonstop v depresií a v záplave čiernych myšlienok...K všetkému sa musím premáhať, cítim sa totálne neschopne ako najneschopnejší človek na svete. Všetko čo chytím sa pokazí aj keď sa snažím myslieť pozitívne zakaždým niečo pokašlem. Všetky moje problémy: nízke sebavedomie, pocity menejcennosti, úbohosti pravdepodobne pramenia z detstva. Môj otec ma od malička porovnával so sestrou, dával mi ju za príklad a mne nikdy nezabudol pripomenúť aká som neschopná a nemehlo, z ktorého nikdy nič nebude a vždy mi nezabudol pripomenúť, aby som sa pozrela na moju sestru, ktorá je vo všetko dobrá. Ťahá sa to takto celý môj život na základnej škole aj na strednej som bola šikanovaná za to, že som nudná neviem byť zábavná, nevedela som komunikovať, nevedela som ako sa stými ľuďmi baviť, nech som chcela akokoľvek a tento problém mám do dnes. Keď sa mi napríklad nejaký muž zapáči tak chvíľku sa aj rozprávame,ale potom jednoducho len tak sedíme a nerozprávame, zo mňa nič nelezie a ja tak hrozne chcem ale nikdy ma nič nanapadá. Neznášam cesty autom vtedy zo mňa možno za celú hodinu vylezú tak dve slová. Ja toto nebudem nikdy schopná dokázať, nikdy aj keď sa snažím nadstavím si to v hlave, že áno a nemôžem sa s nikým porovnávať ale aj tak nedarí sa mi to. Myslím, že preto si nemôžem nájsť ani muža, ktorý by ma mal rád.
Keď ideme von s väčšou partiou tak žasnem a závidím ako sa tí ľudia vedia tak bezproblémovo rozprávať, ja mám vtedy pocit aká som úbohá a neinteligentná, keď takáto prirodzená vec je pre mňa utrpením. Tak veľmi by som sa chcela s ľuďmi rozprávať a zabávať, niekedy to ide ale to je naozaj veľmi málinko kedy. Väčšinou je to hrôza, ale ja takto už nechcem fungovať, čítam knihu momentálne o komunikácii ale nijak mi nepomáha, nijak sa v tom nezlepšujem. A to nie je všetko často sa s ľuďmi porovnávam, mám pocit že som ten najmenej zaujímavy, nudný, nekomunikatívny človek. Cítim v sebe hroznu úzkosť, ktorú neviem ovládnuť aj keď sa snažím myslieť pozitívne, čítať knihy a články o pozitívnom myslení, nejde mi to. Tú strašnú úzkosť neviem ovládať, nemám chuť žiť,cítim sa tu taká nepotrebná , ráno sa mi nechce vstať do práce, neznášam ju mám pocit že som úplne hlúpa a neviem nič robiť správne, robím len chyby, jednu za druhou v celom mojom živote. Akoby sa naĺňali slová môjho otca... Ale ja takto už nechcem žiť, nechcem trpieť v týchto úbohých pocitoch, ale neviem ako sa im postaviť neviem robím preto už všetko možné aj nemožné a stále sú tu. Trápim sa s nimi už celé roky a vždy nado mnou zvíťazia. Pred asi piatimi rokmi som navštevovala aj psychológov, ale boli príliš drahí a nepomáhalo mi to, tak som s tým sekla.
Navyše som slobodná matka, s otcom dieťaťa som sa rozišla, pretože veľmi pil. Chcem byť pre svoje dieťa dobrou matkou a nie večne v depresií, podráždená. Toto nechcem už viac, ale neviem si rady neviem ako to docieliť keď cítim takú obrovskú úzkosť, taký strašný tlak na hrudi, že ma bolí každý nádych a každý úsmev. Nechcem prežiť život v neustálom trápení, to teda nie už toho bolo príliš, život je krátky na to aby som sa len trápila, ale bohužiaľ neviem si sama pomôcť, všetko ma to požiera z vnútra. Psychológa si z finančných dôvodov nemôžem dovoliť a neviem naozaj čo robiť, som v koncoch, som sama zo seba zúfalá...