Používame cookies. Viac informácií tu. OK

Strach zo všetkého, sociálna fóbia a nízke sebavedomie

eleonor14
14. nov 2016

Som nešťastná, zúfala, vôbec neviem, čo robiť, kde hľadať pomoc, no môj problém sa zhoršuje a zhoršuje.

Uvažujem, či je príčina môjho problém v detstve, no možné to je. Detstvo som nemala až také zlé, až na to, že mama odišla po pár mesiacoch po mojom narodení do práce, starala sa o mňa stará mama. Nepamatám si na vyslovene zlé veci, len na také detaily, že keď bola u nás návšteva, nemohla som tam byť, lebo sú tam dospelí, nemohla som sa zapájať do diskusii, lebo diskutujú dospelí. Celý život mi bolo opakované, že čo chytím, to pokazím, že nikdy neurobím nič dobré, že každý okolo je proste lepší, šikovnejší...ako ja.

Teraz mám viac ako 30 rokov a ja sa nedokážem zaradiť do normálneho života. Bojím sa snáď všetkého. Najšťastnejšia som vtedy, keď som doma, pri deťoch, rodine, pri svojom počítači, pri všetkom starom zaužívanom. Keď mám niekde ísť medzi ľudí, niečo riešiť, vybavovať, mám krče v žalúdku, je mi na odpadnutie a hľadám milióny spôsobov ako sa danej veci vyhnúť. Keď len tak narýchlo popremýšľam:
- mám strach telefonovať, i z obyčajného objednania sa k zubárke idem zblázniť
- mám strach vôjsť do cudzieho obchodu, nikdy by som nešla sama na benzínku na wc (lebo by som nevedela kde je a pôsobila by som hlúpo, každý by na mňa pozeral). Celkovo by som nedokázala ísť niekde na wc, kde to nepoznám, jedine v doprovode s niekym iným.
- mám strach ísť na úrady
- keď ideme do zoo, na kúpalisko, ...ja osobne nedokážem kupovať lístky, strašne sa bojím. Som nervózna z toho, že budem dlho vyberať peniaze, že budem pôsobiť pomalo, hlúpo, tí za mnou budú pozerať. Dokonca mám problém aj sama nabaliť nákup v supermarkete do tašiek. Radšej to nahádžem a niekde v kľude bez ľudí si to poukladám.
- mám strach komunikovať s ľuďmi - keď máme nejaké stretnutie - napríklad keď čakáme v rade na rodičovské združenie, len stojím a cítim sa trápne, kým ostatné maminy normálne komunikujú, ja to proste nedokážem, strašne by som chcela, no neviem čo mám povedať, bojím sa čo i len otvoriť ústa, a tak len stojím a modlím sa, aby to čo najskôr skončilo
- mám vodičák , no auto som nešoférovala roky, mám strach, že nebudem vedieť skoro reagovať, že niekoho obmedzím, ohrozím, že mi to niekde skape, že sa proste trápnim
- mám strach nakupovať niekde na trhoch, a proste komunikovať s ľuďmi, radšej nekúpim nič
- viem celkom dobre anglicky, no keď treba, radšej sa tvárim, že to neviem
- dokonca keď je u nás návšteva, mám problém čo i len urobiť kávu, mám pocit, že sa na mňa všetci pozerajú, cítim sa strašne nemotorná, pomalá...
- momentálne ma nenapadá nič ďalšie, no bojím sa čohokoľvek, čo súvisí akokoľvek s ďalšími ľuďmi

Na druhej strane však milujem spoločenské udalosti typu svadby, plesy, diskotéky, zábavy, koncerty...tak sa väčšinou čosi vypije a ja som vo svojom živli. Zabávam sa, cítim sa sebavedomo, mám oveľa menšie problémy nadväzovať kontakty. Môj sexuálny život počas mladosti bol tiež dosť pestrý. S tým som problém nemala nikdy.

Som na materskej, čoskoro budem riešiť prácu, no mám strach, že som úplne nepoužiteľná. Že si tú prácu ani nezoženiem, lebo sa budem bá čokoľvek podniknúť a radšej budem len písať a posielať životopisy a nikto sa mi neozve. Zavolať a popýtať sa, či zájsť osobne to je pre mňa niečo priam neuskutočniteľné.

Prosím poradte mi. Máte niektorá aspoň z časti s niečim takýmto skúsenosť? Bola ste za odborníkom? Nad psychológom/psychiatrom uvažujem už roky, no mám strach mu zavolať a celkovo o niečom s ním hovoriť. Cítim sa ako v bludnom kruhu, posledné dni sa snažím trošku prežívať v spoločnosti alkoholu. Nie je to zatiaľ v takej veľkej miere, no bojím sa toho ako to bude smerovat ☹

sardinka336
14. nov 2016

@eleonor14 ak si začala svoj problém riešiť alkoholom si na najlepšej ceste do ešte väčšieho pruseru. Spamätaj sa kým je čas! Máš pre koho zit a bojovat...máš deti - dieta ktore ta potrebuju. Pokial človek trpí psychicky tak, ze nie je schopný fungovat v bezných denných činnostiach, spoločenskom kontakte je najvyšší čas vyhladat odbornu pomoc. Na začiatok ti pomozu antidepresíva aby sa tvoj stav stabilizoval a v kombinácii s terapiou napr. kognitívno behaviorálna - to znamená ze postupne budeš za pomoci terapeuta, psychologa svoje strachy zvládat sa dostaneš do normalu. Ani lieky nemusia byt na cely zivot. Ak sa nevieš rozhýbať sama, tak poprosi o pomoc toho komu doveruješ - manzel, dobrá kamaratka nech ti pomoze kontaktovat psychiatra a nech tam ide s tebou, je to normalne. Kazdopádne to rieš odborne a nie s alkoholom, ten ta uvolní len na chvilu a u ludí so sklonom k psychiatrickým poruchám je velka pravdepodobnost zavislosti.
Posielam ti aj nejake linky aby si mozno pochopila lepšie čo sa s tebou deje.
http://www.lundbeck.com/upload/cz/files/pdf/Bro...
https://www.lundbeck.com/upload/cz/files/pdf/Br...
http://www.lundbeck.com/upload/cz/files/pdf/Bro...

pribinak
14. nov 2016

Urcite naber odvahu a chod za psychológom, aby si bola pozitívny vzor pre svoje deti a sj sa cítila šťastná a sebavedomá
Drzim palce ;)

jeennyv
14. nov 2016

@eleonor14 rodicia predstavuju pre dieta autoritu a aj zavislost, pretoze sa o dieta staraju, ale taktiez v pripade rodicov by oni sami mali brat v uvahu aj nazory a pocity dietata, postupne ho zapajat a zaclenovat do spolocnosti, nakolko ta tvoji rodicia zo spolocnosti dospelych vynechavali atd.. nevies aj napriek veku reagovat spolocnosti a na zaklade toho podla mna mas aj problem si vykomunikovat bezne veci, mas pocit, ze ak od niekoho nieco chces napr. kupit listok, je ti nadradeny a mas obavu s nim komunikovat...mala by si si uvedomit, ze uz si sama dospela a prichadzas do kontaktu s rovnocennymi, obchody, urady..vztahy su vzajomne predavac potrebuje rovnako teba ako ty jeho, postupne si zacni uvedomovat tieto vzajomnosti, ak nezavolas zubarovi tak ty nebudes mat hotove zuby, ale ani on nebude mat financie z pacienta atd...ale urcite by nejake psychologicke usmernenie pomohlo alebo skus pre zaciatko poradnu tu na nete, nemyslim priamo mk...niekde kde sa specializuju zdravotne..drzim palce...

tova
15. nov 2016

@eleonor14 to sa ako da fungovat takto a este aj s detmi? urcite mas pri sebe niekoho kto celu rodinnu komunikaciu robi za teba, muz, mama.... ta osoba by to mala prestart robit. Bud si zavolas sama alebo nepojdes niekde. Uz aj tym ti daju sebavedomie ze ti veria ze si schopna si to vybavit sama. Niektore deti maju aj horsie detstvo, su tyrane tam sa to da pochopit trocha ale to, ze ta mama nechvalila a nezapajala medzi dospelych nema mat velky vplyv. Deti vacsinu casu aj tak travia medzi detmi . Ano ludia po sebe pozeraju a co? ty nepozeras na inych ludi? ja denne vidim starych, mladych, skaredych, peknych negramotnych, postihnutych sikovnych atd. a zojde z oci zojde z mysle. Ved je normalne si vsimat si ludi dookola. Pomala si, zla kava? ked nieco navsetva okomentuje posadim pred nich mineralku. Na rodicovskom nevies co povedat? ohladom deti, o ulohach, vylete, kruzkoch, prides pozdravis sa Ahoj, ja som Jankina mama. Ako sa vola tvoje dieta? ako sa mu paci skola/ trieda/ spoluziaci? Ma surodenca co chodi do tejto skoly? v ktorom je rocniku? ..... hned by som ta naucila, mna pozna cela skola 🙂 ( a to na strednej som sa hambila odoberat domaci telefon) Nemas na vyber, si dospela mas deti budu to mat este horise v dospelosti ako ty. Citaj vela novin, spravy aby si vedela co sa vo svete deje vedela sa zapojit do debaty. Kde aky obchod otvorili, aku novu hracku predavaju, ktora celebrita sa rozviedla, atd.

eleonor14
autor
15. nov 2016

Dakujem za príspevky, skusim popozerat na internete nejakého odborníka a skúsim sa s ním skontaktovať. Ako dokážem fungovať, to sama neviem. Tým, že som na materskej, to ale nie je zložité, celý čas sa starám o domácnosť, deti, idem pešo do obchodu na nákupy, s deťmi na prechádzky, úrady a iné veci rieši manžel, prípadne spoločne. Pred materskou to so mnou nebolo až také zlé, mám vyštudovanú vysokú školu, mala som zamestnanie, ktorého ťažiskom bola komunikácia, keď som musela, odviezla som sa k lekárke, či kde bolo nutné aj autom. V daných situáciach som mala zväčša problémy, no vedela som, že nemám na výber a vždy som to nejak dala. Teraz, keď žijem takto, nemusím nič riešiť, vybavovať,..už len myšlienka na tieto veci mi vyvoláva kŕče. Už len pomyslenie na taký pohovor - mám dobré vzdelanie, prax, sama sa venujem zlepšovaniu cudzieho jazyka a iným oblastiam v obore, no viem, že dané veci pre mňa prínosom nebudú, lebo ich neviem použiť, bojím sa ich použiť. Keď som v práci potrebovala komunikovať v cudzom jazyku, vyhľadala som jazykovku a začala chodiť na súkromné konverzačné hodiny, hneď po prvej hodine mi pani povedala, že tam chodiť nemusím, že hovorím perfektne..no a v práci som sa aj tak nevedela odvážiť. Buď som poprosila nejakú kolegyňu alebo som to riešila mailami či smskami. 😔 Som zo seba deprimovaná, je mi zo seba zle, pričom rodina, známi o ničom nevedia, možno si len myslia, že som trošku viac hambliva. Neviem si predstaviť, že by som sa s tymto zdôverila niekomu blízkemu, asi by moje sebavedomie kleslo ešte nižšie ako je.

kmk11
15. nov 2016

@eleonor14 co pises, nie je iba tvoj problem, ale problem celeho naroda ... bohuzial, keby ludia mohli pomocou skrytej kamery sledovat svoje jednanie, asi by boli sami nad sebou zhrozeni - vo vacsej alebo mensej miere je narod naprogramovany na deptanie toho druheho, predovsetkym deti, nad tymi maju dospeli takmer neobmedzenu moc - a na Slovensku sa bezne castuju prave tym negativnym (chapem, ze bez konkretnych prikladov si nie kazdy dokaze spravne vysvetlit, co som napisala) - a potom si ludia i v dospelosti neveria, podcenuju sa - samozrejme, zalezi to i od genetickej vybavy kazdeho jednotlivca, niekto sa s tym vysporiada lahsie, iny velmi tazko ... u teba je to ten druhy pripad - kedysi som sa cez vyucovanie jazyka prepracovala i k teme "pozitivneho myslenia" - moji ziaci museli kazdu vlastnu, negativne sformulovanu vetu (o tom, aki su blbi) zamenit za jej pozitivnu variantu ... a castokrat boli potom sami prekvapeni, ako su na to negativne nauceni ... ty si najprv potrebujes vybudovat doveru v samu seba ... skusit zacat s niecim, co ludi dovedie ku tebe a nie naopak 😉

alaguema
15. nov 2016

@eleonor14 zažila som to. Tiež by asi nikto neveril, čo sa vo mne odohrávalo. Presne ako píšeš - vzdelanie, jazyky, dobrá práca, to všetko bolo, ale vo vnútri peklo, o ktorom nikto nerušil. Ako sa problém zhoršoval a ja som mala v práci tlmočiť pre skupinu ľudí a ja som sa dostala do štádia, že som nebola schopná a prišlo mi až fyzicky zle, musela som to začať riešiť. Mne sa to nejak podarilo cez rôznu literatúru, tým, že som pochopila, že tie programy z minulosti, z detstva a podobne, nepatria ku mne, ja nie som to, čo niekto niekedy povedal. Začala som sa venovať joge, to mi veľmi, veľmi pomohlo. Dostala som sa z toho úplne pred cca 15 rokmi a odvtedy som v poriadku, dokonca cítim, že som si uzdravila aj mnohé bolestivé veci z minulosti a ten pocit, že som to dokázala sama, mi dodáva veľa sily. Poradím ti - hlavne nestagnuj, donúť sa robiť veci, choď von, funguj, komunikuj, nič nie je také vážne a dôležité, aby si z toho musela mať strach, nikoho názor nie je taký dôležitý. V živote je dôležitých vecí len pár a ty ich všetky máš. Plus nájdi si pre teba vhodný druh terapie. Nemusí to byť len psychológ. Teraz je toho kopec, z čoho si môžeš vyberať. Kľudne sa ozvi, keby si chcela niečo prebrať.

tyelde
15. nov 2016

@eleonor14 uplne sucitim, socialnu fobiu mam odmalicka, aj ked myslim, ze za posledne roky som na tom fakt sa to dost zlepsilo...ak si sama nevies rady tak psychológ je dobra volba, oni sa s tym stretavaju bezne 🙂

eleonor14
autor
15. nov 2016

Strašne ďakujem za reakcie, už len ich prečítanie mi pomáha. Po dlhom čase som sa odhodlala zobrať do rúk mobil a vybaviť istú vec, ktorú som zo strachu odkladala veľmi dlho. A najhoršie na tom bolo to číslo vytočiť, všetko ostatné už šlo ľahko. Síce je to pre niekoho úplne normálna vec, pre mňa je to obrovský úspech a momentálne sa cítim oveľa lepšie.
i keď viem, že keď príde čas telefonovať znova, všetko budem prežívať rovnako ťažko 😒

sarahhh1
18. nov 2016

@eleonor14 ahoj viem presne ako sa cítiš, momentálne si hľadám prácu a každý pohovor je pre mňa utrpením. Včera som vďaka tejto svojej "vade" jeden úplne domrvila. Síce som sa naň pripravovala, bol pre mňa dôležitý, celou cestou tam som si vravela, že všetko bude super no keď som si sadla do miestnosti kde sa konal a dostávala som jednu otázku za otázkou, zostala som úplne zmeravená na hrudi som pocítila obrovskú úzkosť, roztriasla sa a bola som v celkovej nepohode na otázky som odpovedala neisto a celkovo som neurobila dobrý dojem a tak som si v duchu hovorila že sa musim ukludniť no nepomohlo mi to. Nedokážem tieto stavy vôbec ovládať nech robím čo robím. Tiež si myslím že môj problém pramení z detstva, môj otec ma neustále podceňoval a dával mi za príklad súrodencov, vždy boli vo všetkom lepší ako ja, ja som bola len neschopné nemehlo čo v živote nikdy nič nedokáže. Tieto slova mi zostali asi hlboko zaryté v srdi a preto sa tak správa, alebo neviem. Aj keď sa už na neho nehnevám, vďaka motivačnej literatúre som pochopila, že všetko si do života priťahujem sami, ale inak mi tie knihy nepomohli ak áno tak len chvíľkovo. Tie úzkostné stavy sú ako choroba čo ma požiera z vnútra nedokážem ich ovládať aj keď chcem, som v stave že už s nimi nevládzem žiť chcem sa ich zbaviť no nikde nenachádzam východisko...Eleonor týmto príbehom som ti moc nepomohla, len ti chcem ukázať že nie si v tom sama, kto s trápi s podobnými pocitmi.

mamutka
18. nov 2016

@eleonor14 v mnohych veciach, ktore opisujes som sa nasla. Neuvazovala som o navsteve psychologa, myslim si dokonca, ze som uplne normalna 😀 Si na materskej, presne ako pises, dostava ta to, lebo nemusis nikam chodit a nic riesit. Ale ked si nutena fungovat v normalnom kolektive a beznom zivote, tak fungujes, nikto ta za rucicku vodit nebude. Poznam tie stresy co opisujes, az ma brucho rozboli niekedy pri veciach, ktore ini daju lavou zadnou. Lenze z ich pohladu to aj ja dam lavou zadnou, oni nevidia co citim. Ani ja nevidim co citia oni. Raz ma prekvapila jedna zena, pre mna velmi rozhladena, sebavedoma, ked povedala, ze neznasa napr.obchodne centra, lebo nevie kde co je, kde zaparkovala, je tam vela ludi, ma pocit ze chaosi, nevie kam ist.... presne ako sa citim ja. Mozno sa v tych roznych situaciach tak ako ty citi aj kopa inych ludi. Len to nevidis na nich. Ani na tebe to bezne nevidno. Ked prides do obchodu, nejdu vsetky oci na teba. Nefandi si 😀 Ked platis, kasli na to, ci si niekto mysli, ze dlho ratas drobne. Aj oni rataju.... vsimaj si, ze ini ludia robia mnohe veci neistejsie a pomalsie ako ty, nie je pravda, ze si nemotorna, nesikovna, ze to nezvladnes.
Ja tiez neznasam telefonovanie, odkladam to kolko sa len da. Nechapem preco.... ked chcem, vybavim cokolvek, musim, mam taku pracu, proste ficim, nechcem sa triast zivotom ako nejaky rosol, naozaj ma nebude nikto ofukovat.
Mozno tiez daco z dectva je za tym....
A teda svojho syna podporujem, povzbudzujem, aby bol sebavedomy. Samo to nepride, ocividne

Tu začni písať odpoveď...

Odošli