Nezvládame dvojročného syna
Dobrý deň, hľadám skúsenosti a rady mám a rodičov, ktorí si prešli niečím podobným ako my alebo sa chcem len vykecať, lebo to nedávam. Bude to dlhé.
Syn má dva roky a dva mesiace. A každý jeden deň je peklom. Od rána, kedy vstane až kým nejde spať na obedný spánok a neskôr na nočný, sa správa veľmi nepríjemne. Začnem tým, čo nás s mužom trápi najviac, a to, že nás otĺka. Pri každom zákaze, príkaze, usmernení, zmene situácie, nás začne búchať rukami. Búcha aj hračkami o steny, stôl, kuchynskú linku,... Silno a zákerne. Doma máme prakticky všetko zničené. Nechce jesť, je prieberčivý, nechce pustiť hračky z rúk, nechce dodržiavať stanovené pravidlá, nechce sa obliekať alebo vyzliekať, prebaľovať, nechce sa kúpať a potom nechce vyjsť z vane, nechce kráčať po parku alebo naopak, nechce sedieť v kočíku. Tieto situácie sú denne.
Po novom začal odmietať muža, svojho otca. Nechce s ním tráviť čas, nechce sa s ním hrať a rituály, ktoré spolu mali, muža už nebavia, lebo sa cíti odstrkovaný. Večer ho vždy kúpal on, pár dní v týždni vždy uspával, robili si chlapské soboty, jazdili autom do umývarky a pod. Ešte ako bábo ho muž pravidelne nosil v nosiči, kŕmil, prebaľoval...všetko ako ja.
Viem, že deti v tomto veku majú obdobie vzdoru. To jeho začalo okolo 18-tich mesiacov, kedy si pri každom "nie" búchal hlavu o stenu. Veľmi ma to trápilo, tak sme sa objednali na psychologické vyšetrenie. Samozrejme sme na Slovensku, termín sme dostali až o pol roka, čiže keď už mal dva roky.
Medzičasom si tú zlosť prestal ventilovať búchaním hlavy a zmenil to na búchanie nás rodičov a trieskaním do vecí. Sedenie s psychologičkou ma veľmi nenadchlo, ale máme dohodnutý ďalší termín, aby sme sa pobavili o aktuálnom stave. Povedala, že síce je skoro hodnotiť, ale nemyslí si, že má syn diagnózu ako autizmus. Ďalšie stretnutie bude v januári.
Syn bol veľmi dobré bábätko a do jedného roka bol doslova ukážkový. Z tohto dobrého obdobia mu zostal len kvalitný spánok (fakt dobre spí cez deň a celú noc s jedným zobudením na mlieko) a keď má náladu, tak dobre a pestro je. Veľa si čítame, kreslíme, rozhadzuje a upratuje kuchynské hovadinky (korenie, vykrajovátka...), pomáha mi s praním, rád utiera prach, miluje autíčka a sám sa prehrá vo svojej izbe aj desiatky minút, hovorí mi, ako sa mám hra't s autíčkom a potom to 500x opakujem. Začína si predstavovať situácie a potom sa podľa toho hrá (zápcha aút na ceste, sanitka musí pomôcť inej hračke). Je veľmi všímavý, neunikne mu žiadny detail, má extrémne dobrý sluch. Keď má dobrú náladu, je to veľký pohoďák. Začína prejavovať zmysel pre humor, rád sa smeje a "sranduje", aby sme sa smiali všetci. Prejavuje empatiu, keď ma niečo bolí, tak ma hladká alebo keď počuje na ulici plakať bábätko, tak zosmutnie.
Čo ma na tom najviac štve je, že ten bordel a krik a hysák nerobí nikde inde a s nikým iným. Pripadám si neschopná.
Často je so starými rodičmi z oboch strán a s jednými aj druhými je ukážkový. Jedna aj druhá babka ho pravidelne strážia a nemáme problém im ho nechať aj na večer a my máme program. Na dva dni v týždni chodí na doobedie+obed do jaslí. Miluje to tam. Má rád deti, postupne sa zapája aj do aktivít, pekne je a vždy všetko zje a dobre sa na neho nabaľujú nové slová a sociálne zvyklosti. To je hlavný dôvod, prečo sme tie jasle skúsili. Má to tam rád až tak veľmi, že keď pre neho prídem, nechce ma a nechce ísť domov. Učiteľky mi vraveli, že tam nebúcha seba, druhých a ani hračkami o steny. Proste, tam nerobí nič z toho, čo doma.
Ja som tak vynervovaná, že s ním už takmer nikam nechodím a trčíme len doma, ledva s kočíkom do potravín alebo raz za týždeň pešo po okolí v našej štvrti. A ja som vždy bola zástancom toho, že dieťa je súčasťou života a sveta a dopĺňa tú rodinu na ceste, kam potrebuje rodina ísť. Od júna sme neboli na dovolenke ani výlete. V kaviarni si nemôžem vziať so sebou kávu. Ísť pokojnejšou ulicou? Kdeže, musíme ísť len cez tie najväčšie križovatky, pretože tam sú autá. Ihrisko? Obľúbený detský kútik? Nie, radšej si ušetrím nervy. (A to sme v lete a ešte na jeseň boli na ihrisku takmer denne.)
Často mi rupnú nervy a kričím a dám mu po zadku. Vždy ma to mrzí a nerada to robím. Ono to vlastne nepomáha. Nedáva to logiku, dám mu po zadku, pretože nechcem aby ma otĺkal? Lenže ani trpezlivé prečkanie hysáku nepomáha. Držať mu ruky, kým ho to prejde, nepomáha. Láskavé vysvetľovanie nepomáha. Okríknutie nepomáha. Odvedenie pozornosti nepomáha. Hravá forma nepomáha. Hľadám, čo pomáha.
@anonym_autor autorka moja dcérka ma zacala "udierat" po nastupe do skolky v jej takmer 3 rokoch. Akoby sa na mna hnevala, ze zrazu nie som len s nou. V kombinacii s obdobím vzdoru sme riesili vela emocne vypatych situacii. Prestalo to zhruba po 2-3 mesiasoch, kedy som jej stale dokola len opakovala ze nie je spravne niekoho bit, chytila som jej ruky, pripadne od nej odstupila s vysvetlenim, ze si nenecham ublizovat.
Spominas, ze maly chodi do jasli a je aj vela so starymi rodicmi. Nechybate mu velmi ako rodicia, nepotreboval by s vami byt este viac? A takto si vybíja svoj hnev a frustraciu?
@anonym_13f96d hranice stanovujem prakticky odzačiatku. Snažím sa nezakazovať (nešpliechaj tú vodu z vane/nebúchaj ma/nebež), ale skôr pozitívne poukazovať, čo je správne (voda zostáva vo vani/ruky sú na hladkanie/jemné ruky/poď zároveň so mnou).
Sú však situácie, kedy to nefunguje a som veľmi prísna - trieska nástenným zrkadlom, búcha so zarámovanými grafikami. Čo sa týka mojej osoby - tak upozorňujem, že mu nedovolím búchať ma, nepáči sa mi toto a hento, teraz som sa nahnevala. Plus teda často kričím. Niekedy pomôže len jednoslovné heslo ako stop, ale fakt veľmi veľmi málo.
@anonym_e24fa4 S predstavovaním možností som už začala. Také tričko alebo hentaké. Táto čiapnka alebo onaká. Nechceš ani jednu? To nie je možnosť. Na výber si mal dve. Napríklad ho ani nenútim dojesť tanier, v poriadku, doješ neskôr, keď budeš mať chuť. (Toto teraz vôbec nefunguje, proste neje. Alebo keď je mega hladný. Stále má veľa mlieka, je mliekový závislák. )
Čo sa týka muža, to znechutenie je hmatateľné. Včera ho už ani nechcel okúpať. On ako osoba si nenechá skákať po hlave ani v pracovnom ani v osobnom živote a nejako si toto nastavenie berie aj do rodičovstva. Ja s tým súhlasím, len hľadám ako upraviť tú formu. Myslím, že chcem všetko zmanažovať, seba, dieťa, muža... 😀 Aj ja stanovujem hranice, nikdy so mnou nikto nevydžubal, ale hľadám tú láskavosť a prísnosť zároveň.
@anonym_autor tvoj muz by nemal mat odstup, maly je len dieta. On je rodic a vzdy im bude. Musis muzovi povedat, ze maly ho velmi lubi a citi to tiez. Mozno aj ten odstup ma vpliv na maleho a reaguje ako reaguje. Priklad. Moj 3 rocny syn bol zavisliak na tatovi ked mu boli 2. On mna nepocuval, nechcel so mnou vela porobit, spat chcel len tatom, jest s tatom, vsade tata. A aka by som bola matka, keby som si drzala odstup, ako keby moje EGO.matky utrpelo? Nie ja som ho vzdy este extra bozkala a kde sedel tak aj ja. Teraz uz sa ukludnil a berie nas obidva rovnako Este sam hupne ku mne rano do postele. Nehovorim, mala som o sebe pochyby. Ci som mu nejak nechtuac neublizilila citovo, kedze mladsi si vyzadoval viacej pozornosti odo mna. Ale nie, zdravy rozum vyhral a nie emocie, ja som nikdy nerobila rozdiely mezi detmi a ked som bozkala jednoho tak aj druheho a ostatne vetsie deti tiez. To je len ten vek a my rodicia si to nemozeme brat osobne.
A neda sa mu napriklad vysvetlit, ze ked sa tak bude spravat, nebude nikto mat chut s nim byt, ako ocko? Lebo urcite si to aj 2rocny vsimol zmenu jeho spravania k nemu. Vysvetlit pricinu a dosledok. Neviem, ci to moze mat uspech, ale pamatam si, ze obe moje deti v 2r. pochopili napr. ze ma maju nechat spat rano, takze si myslim, ze uz maju urcitu mentalnu kapacitu
@anonym_autor Ja si myslim, ze mas hypersenzitivne dieta. Take deti extremne, ale ze extremne zrkadlia spravanie. So zrkadlenim idu daleko za hranice bezneho zrkadlenia. Kym ty si povzdychnes take dieta si zahundre. Kym ty si pohundres 3 slovami, take dieta ma hundraci monolog atd. To buchanie ma od teba. Nepomoze ti nic len s tym prestat. Take deti potrebuju extra objimat. Iba tak su kludne. (jedno take mam, viem o com pisem)
A k odmietaniu muza. Je to len obdobie. Muz si to nesmie brat osobne lebo to bude este horsie s tym spravanim.
Možno je chlapec vyčerpaný z nestabilného prostredia. Raz je v jasliach, potom doma, s mamou, raz u jedných starkých, raz u druhých, raz v jasliach, raz z otcom, raz s dedkom, raz s mamou, raz v jasliach…. Akože, na jeho mieste by som nahodila tiež taky vzdor, že by sa všetci čudovali. Ved všade sa píše, že dieťa ma mať režim, stabilitu, ale toto dieťa nikdy nevie koľko miest a tvárí za deň vystrieda. Ja chápem, že ma rad aj jasle aj starkých a pod. Ale deti čas vnímajú inak. Batoľa nevie, že utorky a štvrtky si v diári rezervuje na jasle a piatky na babky, lebo rodičia idú von. On len vie, že dni nie sú nikdy rovnaké, stabilne. Vždy odznova prekvapenie kde sa ostihne.
Ale nie som psychológ, ani váš syn. Len som si predstavila čo by toto robilo so mnou. Každý sme iný a niektorým detom môže tento životný štýl naozaj vadiť.
Tieto situácie pekne v mentoringu "Rodičovstvo bez kriku" vysvetľoval a učil zvládať Milan Studnička český psychológ
Trochu mi to pripomina moju neter, doma nezvladnutelne dieťa a na návštevách a v škôlke úplne v pohode. Keď prišli k nám, ako prvé povedala, že nebude poslúchať nikoho iného len mňa. A tak aj bolo. Postupne z toho vyrastá, ale istá neposlušnosť doma stále pretrváva. Bola aj na vyšetreni v 2 rokoch a vraj je zdravé dieťa. Dnes má 8 rokov a doma to majú stále pestré.
Ja ti trosku obratim perspektivu - on si doma mozno ventiluje vsetok stres zo skolky, ktory si tam venilovat nevie. Je este maly a nevie to povedat, nechape co sa mu deje. Ak dieta velmi neposlucha a skuma hranice rodica, ze nech cokolvek vyvedie, ci ho ten rodic este stale lubi, ci ho neopusti. Tak malicke dieta mozme mat v skolke strach z opustenia, ale zaroven to vedia asi prekonat ucky, potlacit zaujimavymi aktivitami, ked prides, ten stres sa mu prinavrati a prejavi ho... lebo u teba sa citi v bezpeci, ze moze. Je to paradox, ktoremu sa tazko veri, dieta sa sprava najhorsie tam, kde sa citi najbezpecnejsie. Tak uz len uniest tie pohlady vsetkych okolo. Ty vies kto si a vies, ze vsetko robis dobre. Ostatnych maj v pazi. Stari rodicia ci skolka, on uz mozno chape ake to tam je a ze to tam vydrzi, ze nie je tam zle, zaroven je ale este malicky a nevie to pomenovat, ze este chce byt v bezpeci maminej sukne. Nevie regulovat emocie inak. Preto vas aj bije alebo tak, lebo on nevie povedat co citi. Predstav si dieta ako on co ti povie: Som frustrovany, ze som bol cely den bez teba, ze vsade jacali a behali deti, som presyteny pocitmi, potrebujem tvoje objatie... asi nerealne, ze? Aj to ze odmieta ocina je presne preto, ze vtahova osoba je jedna silnejsia, ta ktora s dietatom travila najviac casu, zvycajne teda mamina. Pockaj o rok dva sa to obrati a zas bude ignorovat teba, co sa ti zda neuveritelne. Znova to bude o bezbeci a zrelosti, ze uz sa pusti tej maminej sukne a pojde skumat dalej... Naozaj by som tam videla skor este nezrelost na skolku, hoci to tak nevyzera.
necitam komenty, ale nei je to nic nezvycajne, len sa o tom nehovori. doma ma bezpecny priestor, tak zo seba pusta vsetko nahromadene a vy ste jeho ventil. treba tomu aktivne branit, davat hranice, chytat ruky atd., ale nebite ho, to akurat este zhorsite. ak chces, mozes mi napisat sukromnu spravu, napisem ti viac.
Nehladaj rady tu- jedinu radu ktoru potrebujes he najst a riesit tvohe dieta s odbornikom detskym psychologom-,ktory ti da odpovede. Mozno ta odporuci dalej a dostanete diagnizu a mozno mas len tvrdohlave a vybusne dieta a dostanes rady ako nanho. Tu ta mamky krore maju zlaticka a poslusne deticky nikdy nepochopia.
To máte prvé že? Ja mám doma 3 chlapcov, teraz posledný má 2,5 roka…poradím len ,,povoliť”, nemať vysoké nároky, nechať aj dieťa niekedy spraviť čo chce on, nebyť vždy vo všetkom ,,víťaz” nad dieťaťom, nehrotit situáciu - ak vidím že niečo robí čo by ozaj nemal - nezakazovat to vždy striktne a razantne, ale takým veselým tónom napr keď skáče po gauči už príliš, zobrať ho kludne pošteklit, zopakovať aj viackrát…naozaj neskutocne pomaha rátať do 10 a predýchať to pred tým ako zareagujeme.Jasne že už aj ja zvyšim hlas, ale to je situácia kedy už ide takmer o život. Až pri väčšom počte
deti som sa naučila že ak nejde o život, nejde vlastne o nič 🙂 neočakávať že bude počúvať na prvé slovo, nemať prehnane nároky -teraz hneď si sám upraces hračky, teraz sa sám oblečies, teraz hneď sa ides kupat…ja môjho nechám aj veľakrát holeho boseho keď chce, trochu sa s ním pojasim a už potom vysvetlím že stačilo teraz sa už naozaj musí obliect, a vždy sa s ním dohodnem a to podotknem že je fakt najnáročnejší, má veľa energie, je hlučný vecne v pohybe…ale priznávam som rada že nieje moj prvorodeny 😂 och keby som toto všetko co viem teraz, vedela už pri tom prvom, koľko nervov, nekludu, placu som si mohla ušetriť…treba pochopiť, že je to vaše dieťa, vás parťák, nie nepriateľ, alebo niekto kto vám chce vedome ublížiť, treba pochopiť že aj on tak ako my dospelý má rôzne nálady, stavy, už aj názory…ale áno uznávam že je to náročný vek a ešte keď máte prvého..
@anonym_autor tvoj muz by nemal mat odstup, maly je len dieta. On je rodic a vzdy im bude. Musis muzovi povedat, ze maly ho velmi lubi a citi to tiez. Mozno aj ten odstup ma vpliv na maleho a reaguje ako reaguje. Priklad. Moj 3 rocny syn bol zavisliak na tatovi ked mu boli 2. On mna nepocuval, nechcel so mnou vela porobit, spat chcel len tatom, jest s tatom, vsade tata. A aka by som bola matka, keby som si drzala odstup, ako keby moje EGO.matky utrpelo? Nie ja som ho vzdy este extra bozkala a kde sedel tak aj ja. Teraz uz sa ukludnil a berie nas obidva rovnako Este sam hupne ku mne rano do postele. Nehovorim, mala som o sebe pochyby. Ci som mu nejak nechtuac neublizilila citovo, kedze mladsi si vyzadoval viacej pozornosti odo mna. Ale nie, zdravy rozum vyhral a nie emocie, ja som nikdy nerobila rozdiely mezi detmi a ked som bozkala jednoho tak aj druheho a ostatne vetsie deti tiez. To je len ten vek a my rodicia si to nemozeme brat osobne.
@zara3 To si dobre napísala, pekné slová. Ďakujem.
@anonym_autor Ja si myslim, ze mas hypersenzitivne dieta. Take deti extremne, ale ze extremne zrkadlia spravanie. So zrkadlenim idu daleko za hranice bezneho zrkadlenia. Kym ty si povzdychnes take dieta si zahundre. Kym ty si pohundres 3 slovami, take dieta ma hundraci monolog atd. To buchanie ma od teba. Nepomoze ti nic len s tym prestat. Take deti potrebuju extra objimat. Iba tak su kludne. (jedno take mam, viem o com pisem)
A k odmietaniu muza. Je to len obdobie. Muz si to nesmie brat osobne lebo to bude este horsie s tym spravanim.
@beata_k hmmm, o tomto som už niečo čítala a aj počúvala podcasty. Ale bol ešte malinký a hovorila som si, že dobre vedieť do budúcna.
Možno to bude ono.
Ja osobne som výbušná povaha, ufrflaná. Ako som sa stala mamou, robím na tom, aby sa to zlepšilo. Muž je tiež hundroš, ale nevybuchuje, sťahuje sa do seba a dáva ignor.
Čo robíš ty, aby dni fungovali? Ako si si poradila/ako to zvládaš s takým citlivým dieťaťom?
Možno je chlapec vyčerpaný z nestabilného prostredia. Raz je v jasliach, potom doma, s mamou, raz u jedných starkých, raz u druhých, raz v jasliach, raz z otcom, raz s dedkom, raz s mamou, raz v jasliach…. Akože, na jeho mieste by som nahodila tiež taky vzdor, že by sa všetci čudovali. Ved všade sa píše, že dieťa ma mať režim, stabilitu, ale toto dieťa nikdy nevie koľko miest a tvárí za deň vystrieda. Ja chápem, že ma rad aj jasle aj starkých a pod. Ale deti čas vnímajú inak. Batoľa nevie, že utorky a štvrtky si v diári rezervuje na jasle a piatky na babky, lebo rodičia idú von. On len vie, že dni nie sú nikdy rovnaké, stabilne. Vždy odznova prekvapenie kde sa ostihne.
Ale nie som psychológ, ani váš syn. Len som si predstavila čo by toto robilo so mnou. Každý sme iný a niektorým detom môže tento životný štýl naozaj vadiť.
@mamutka Toto mi úprimne nenapadlo. Do roka a pol mal ozaj stabilný režim, hlavne, keď dlho vydržal v kočíku, tak sme fungovali ako hodinky. Ako zostal trošku starší, tak som ho na situácie začala pripravovať - dobré ráno, dnes ideme za detičkami a pod. Ale bola to chyba.
Psychologička mi dala na toto jednu dobrú radu. Nn nie je osoba na pripravovanie, lebo môže cítiť stres už v tej pripravovacej fáze. Takže som ho prestala upozorňovať a len vhupujeme do aktivít alebo len veľmi mierne naznačím, čo sa bude diať.
To máte prvé že? Ja mám doma 3 chlapcov, teraz posledný má 2,5 roka…poradím len ,,povoliť”, nemať vysoké nároky, nechať aj dieťa niekedy spraviť čo chce on, nebyť vždy vo všetkom ,,víťaz” nad dieťaťom, nehrotit situáciu - ak vidím že niečo robí čo by ozaj nemal - nezakazovat to vždy striktne a razantne, ale takým veselým tónom napr keď skáče po gauči už príliš, zobrať ho kludne pošteklit, zopakovať aj viackrát…naozaj neskutocne pomaha rátať do 10 a predýchať to pred tým ako zareagujeme.Jasne že už aj ja zvyšim hlas, ale to je situácia kedy už ide takmer o život. Až pri väčšom počte
deti som sa naučila že ak nejde o život, nejde vlastne o nič 🙂 neočakávať že bude počúvať na prvé slovo, nemať prehnane nároky -teraz hneď si sám upraces hračky, teraz sa sám oblečies, teraz hneď sa ides kupat…ja môjho nechám aj veľakrát holeho boseho keď chce, trochu sa s ním pojasim a už potom vysvetlím že stačilo teraz sa už naozaj musí obliect, a vždy sa s ním dohodnem a to podotknem že je fakt najnáročnejší, má veľa energie, je hlučný vecne v pohybe…ale priznávam som rada že nieje moj prvorodeny 😂 och keby som toto všetko co viem teraz, vedela už pri tom prvom, koľko nervov, nekludu, placu som si mohla ušetriť…treba pochopiť, že je to vaše dieťa, vás parťák, nie nepriateľ, alebo niekto kto vám chce vedome ublížiť, treba pochopiť že aj on tak ako my dospelý má rôzne nálady, stavy, už aj názory…ale áno uznávam že je to náročný vek a ešte keď máte prvého..
@barborka1414 áno, prvé. Ale nechcem sa porovnávať, že kto má viac či menej. Mama s jedným dieťaťom je tiež mama. To, čo píšeš mi však dáva zmysel a akosi to zo seba vyžmýkavam. Nie som extra srandovná alebo nie som také prirodzené trdlo, tak amok na vtip viem premeniť len občas. Ale keď sa mi zadarí, tak to ide. No neviem to robiť stále, nie je to pre mňa prirodzené, stojí ma to veľa energie.
Takže vravíš, že rátať do 10, predýchavať, opakovať si, že tento malý chlapisko nie je môj nepriateľ v boji.
Tieto situácie pekne v mentoringu "Rodičovstvo bez kriku" vysvetľoval a učil zvládať Milan Studnička český psychológ
@janettdamian Ďakujem za odporúčanie.
@anonym_autor nas spominam prvy maval v 2r silny vzdor, bolo to na nervy. Asi to bude povaha, nervova sustava. Ale nas zle spal od mama. Uz je velky a velmi mudry, ale ma svoje "zasady" ktorym nechapeme. Uz v skolke povedal, ze on sa branit nebude 🤦♀️
Inak...nase deti boli pri babke zlatucke...akonahle sme vosli domov, zacali sa jasit, kricat atd....ale citala som, ze to tak byva...pri rodicoch moze uvolnit svoje emocie a byt take dieta ake je.
Mozno nevie inak prejavit emociu len bitkou?...premyslam...nevie prijat to co poviete, tak bije...vas a ked nemoze vas, tak aspon hracky. Keby ste skusili pomenovat co citi v danej chvili...pomenovat pocit.
Ked sa da, dat mu na vyber z 2 moznosti...co si chce obliect...modre teplaky alebo zelene? Bude mat dobry pocit, ze o niecom rozhodol a mozno to zmierni jeho odpor.
Ked ma rad deti a kolektiv, tak nemusi byt vobec autista ci Pas. Ale od psychologicky by som veru na vasom mieste rada pocula konkretne rady co robit s dietatom.
@anonym_518485 nieje to obrovske zlyhanie, ona si to uvedomuje a dat po zadku a bit je jedno a dve. Niektore deti co pluju rodicom do tvare a odvravaju v terajsie dobe by zasluzili nie len po zadku, ale aj facku a hovor si co chces. Ta vychova teraz je az velmi volna. Stredna cesta je najlepsia. Naj z deti vyrastu plnohodnotny ludia, co si vazia vsetkeho a hlavne ludi vokol nich najma rodicov a partnerov.
@zara3 Súhlasím s názorom na strednú cestu. Snažíme sa o zdravé rešpektujúce rodičovstvo, ale nepreháňame to (s podľa mňa blbosťami) ako validácia každého prdu a kartičky emócií. Ja viem, teraz mi za toto niekto strašne naloží. Keď niečo zničí, nie je to v poriadku a nehovorím mu tichučko ako trepot motýlich krídel v magickom lese. Keď vyhodí jedlo, tak v poriadku, nemusí jesť, ale s jednom neplytváme a pod. Berieme aj niečo klasické, čo poznáme z domu, ako to nazvať? Klasika 90. rokov? 😀 Snažíme sa byť aj parťáci, aj vedúci a budovať si jeho rešpekt voči nám. Nie sme generáli ale ani kamaráti. Ale proste to nestačí, niečo asi chýba na mojej strane.
@anonym_autor je normálne, že sa najhoršie správa pri tebe, čiže pri človeku, v ktorom vidí najväčšie bezpečie. Ty mu musíš nastaviť oveľa pevnejšie hranice. Láskavo, s pokojom, bez kriku, ale pevné. Čiže z tvojich pravidiel nepovolis ani keby do robil. Ak sa nechce obliekať, nebude sa ani hrať. Kľudne aj celý deň. On určite bude plakať a protestovat. Plač nie je problém, je to ventil emócií. Ty budeš pri ňom a si pripravená mu pomôcť. Ale ty musíš dodržať svoje pravidlo. Nepovolis. To nie je tvrdosť, to je výchova. Je to veľmi náročné a vyžaduje si to trpezlivosť zo strany rodiča. Je to obdobie vzdoru, intenzívne, ale asi to nebude na diagnózu. Deti toto v tomto veku robia. Deti potrebujú stabilné pravidlá, pravidelný režim, predvídateľnosť. Potrebujú vedieť, že rodič to vedie ale zároveň sa musia cítiť vypočuté AV bezpečí.
@anonym_autor autorka moja dcérka ma zacala "udierat" po nastupe do skolky v jej takmer 3 rokoch. Akoby sa na mna hnevala, ze zrazu nie som len s nou. V kombinacii s obdobím vzdoru sme riesili vela emocne vypatych situacii. Prestalo to zhruba po 2-3 mesiasoch, kedy som jej stale dokola len opakovala ze nie je spravne niekoho bit, chytila som jej ruky, pripadne od nej odstupila s vysvetlenim, ze si nenecham ublizovat.
Spominas, ze maly chodi do jasli a je aj vela so starymi rodicmi. Nechybate mu velmi ako rodicia, nepotreboval by s vami byt este viac? A takto si vybíja svoj hnev a frustraciu?
@anonym_13f96d či mu nechýbame? Podľa mňa áno. Je kontaktná povaha voči blízkym aj rovesníkom. Muž je pracovne vyťažený a cez deň si s ním užije max hodinku a pol. Nevyčítam mu to, živí rodinu, na tradičkom nastavení sme sa dohodli vopred. A ja si zachovávam posledné zvyšky zdravého rozumu svojimi aktivitami. Nemám problém odísť z domu, nemám výčitky. Ale samozrejme, neodchádzam denne a ani tie jasle by som nechcela na každý deň. Vždy, keď sa vrátim domov, tak sa obímame, mojkáme. Syn je veľký mojkáč, aj so mnou spí v posteli. Hladkáme sa, za deň ho poboznách aj 800 krát. Niekedy, keď jeme, tak ma drží za ruku.
@mamutka Toto mi úprimne nenapadlo. Do roka a pol mal ozaj stabilný režim, hlavne, keď dlho vydržal v kočíku, tak sme fungovali ako hodinky. Ako zostal trošku starší, tak som ho na situácie začala pripravovať - dobré ráno, dnes ideme za detičkami a pod. Ale bola to chyba.
Psychologička mi dala na toto jednu dobrú radu. Nn nie je osoba na pripravovanie, lebo môže cítiť stres už v tej pripravovacej fáze. Takže som ho prestala upozorňovať a len vhupujeme do aktivít alebo len veľmi mierne naznačím, čo sa bude diať.
@anonym_autor nezmenilo sa správanie po očkovaní ? Očkovanie môže poškodiť neurologický a imunitný systém u detí, v niektorých prípadoch spôsobili autizmus, niekedy trvá dlhšie kým sa dieťa dostane do normálu.
Nasaďte mu omega3, probiotika na chuť do jedla, detské magnézium...
Vylúčte spracované potraviny s chémiou a kupujte celé potraviny z bio farmy.
Mohla by pomôcť strava pre deti s ADHD, pozri info na nete.
@anonym_autor nezmenilo sa správanie po očkovaní ? Očkovanie môže poškodiť neurologický a imunitný systém u detí, v niektorých prípadoch spôsobili autizmus, niekedy trvá dlhšie kým sa dieťa dostane do normálu.
Nasaďte mu omega3, probiotika na chuť do jedla, detské magnézium...
Vylúčte spracované potraviny s chémiou a kupujte celé potraviny z bio farmy.
Mohla by pomôcť strava pre deti s ADHD, pozri info na nete.
@anonym_e772f2 ahoj, ďakujem za komentár. Ale s týmto názorom na očkovanie absolútne nesúhlasím. V tejto debate nebudem pokračovať.
@anonym_autor je normálne, že sa najhoršie správa pri tebe, čiže pri človeku, v ktorom vidí najväčšie bezpečie. Ty mu musíš nastaviť oveľa pevnejšie hranice. Láskavo, s pokojom, bez kriku, ale pevné. Čiže z tvojich pravidiel nepovolis ani keby do robil. Ak sa nechce obliekať, nebude sa ani hrať. Kľudne aj celý deň. On určite bude plakať a protestovat. Plač nie je problém, je to ventil emócií. Ty budeš pri ňom a si pripravená mu pomôcť. Ale ty musíš dodržať svoje pravidlo. Nepovolis. To nie je tvrdosť, to je výchova. Je to veľmi náročné a vyžaduje si to trpezlivosť zo strany rodiča. Je to obdobie vzdoru, intenzívne, ale asi to nebude na diagnózu. Deti toto v tomto veku robia. Deti potrebujú stabilné pravidlá, pravidelný režim, predvídateľnosť. Potrebujú vedieť, že rodič to vedie ale zároveň sa musia cítiť vypočuté AV bezpečí.
@anonym_62fab4 toto je názor, ktorý sa tu často objavuje. Je to zaujímavý paradox.
Počuj, čo by si urobila, keby si mu vzala autíčko, s ktorým trieskal. Auto odložíš (schováš) a vysvetlíš, že nedodržal dohodu, a tak auto musí preč. S hračkami sa netrieska. Ako dlho ho necháš schovaté? Čo je finálny postih? Prázdne poličky?
Pýtam sa takto konkrétne preto, lebo to reálne robíme, ale vždy sa zlomíme a po krátkom čase (asi na druhý deň ráno) mu auto dáme späť. Nemyslím si, že to chápe ako trest. Vždysa poteší, zasmeje a automaticky sa s ním hrá.
@zara3 Súhlasím s názorom na strednú cestu. Snažíme sa o zdravé rešpektujúce rodičovstvo, ale nepreháňame to (s podľa mňa blbosťami) ako validácia každého prdu a kartičky emócií. Ja viem, teraz mi za toto niekto strašne naloží. Keď niečo zničí, nie je to v poriadku a nehovorím mu tichučko ako trepot motýlich krídel v magickom lese. Keď vyhodí jedlo, tak v poriadku, nemusí jesť, ale s jednom neplytváme a pod. Berieme aj niečo klasické, čo poznáme z domu, ako to nazvať? Klasika 90. rokov? 😀 Snažíme sa byť aj parťáci, aj vedúci a budovať si jeho rešpekt voči nám. Nie sme generáli ale ani kamaráti. Ale proste to nestačí, niečo asi chýba na mojej strane.
@anonym_autor nie, neboj ja som si to tiez hovorila. Mam viac deti a niesom zdravy clovek, kolkokrat z bolesti uz neviem ktora bije vo mne, ale snazim sa ako mozem. Takto sa len ubijas. Hovor si furt dookola, co robis pre svoje dieta, pozri okolo seba, co ma, co si mu poskytla a ze si vytvorila domov plny lasky. To aky je , je uplne normalne. Hlavne, ze je zdravy, on sa ukludni vekom. Nechavaj ho vybehat kazdy den pol hodinky, hodinku vonku.
A na dodatok, som rada, ze aspon niekto premysla aj na buducnost. Ako vychovame nase deti, taky bude aj buduci svet. Zatial mam este tu nadej, ze sa svet v peklo neobrati, pokial sa mamicky nedaju nabalamutit a pouzivaju svoj rozum a posudok.
@barborka1414 áno, prvé. Ale nechcem sa porovnávať, že kto má viac či menej. Mama s jedným dieťaťom je tiež mama. To, čo píšeš mi však dáva zmysel a akosi to zo seba vyžmýkavam. Nie som extra srandovná alebo nie som také prirodzené trdlo, tak amok na vtip viem premeniť len občas. Ale keď sa mi zadarí, tak to ide. No neviem to robiť stále, nie je to pre mňa prirodzené, stojí ma to veľa energie.
Takže vravíš, že rátať do 10, predýchavať, opakovať si, že tento malý chlapisko nie je môj nepriateľ v boji.
@anonym_autor tiež nechcem porovnať že kto má viac a kto menej..ale pravda je taká že pri prvom som chcela aby bolo všetko tip top…aj maly, aby sa sám najedol, obliekol, aby nemal záchvaty hnevu, vkuse som mu program vymyslala, taktiež som vtedy chcela byt ja ten víťaz, lebo som si myslela že tak to má byt, ten rodič má byt hore a to dieťa by ho malo počúvnut proste…až pri druhom som toto pochopila čo som pisala a pri treťom je to už uuuuplna pohoda preto som aj napisala že by som chcela mat tieto vedomosti pri prvom, všetko by bolo ľahšie…a ešte dodám že som rovnaká povaha asi ako ty, skôr vážna tvar, realista, srandovanie nieje pre mna prirodzene, ani vtip moc nie…ale da sa to naučiť..🙂 veď pre koho iného ak nie pre tie naše deti
stotoznujem sa s prispevkom anonyma vyssie, som pediater, nie je to vsak v nasej kompetencii riesit tazke poruchy spravania, cize pediater neodpinkal, iba nasmeroval spravne smer psycholog...z opisu to na autistu nevyzera, ako bolo odp. vyssie - treba prejavit emocie, toto co v dnesnej vychove je moderne ze pokojne vysvetlovat, nie je uplne spravne (mozno pre istu skupinu deti zabera). hranice, pravidla, neospravedlnovat vek...2-3 rocne deti uz rozumeju a tu je kriticke obdobie kedy jednak obdobim vzdoru si formuju ,,nazory,, (preto tiez nie je dobre to uplne ignorovat a napr. ked preferuje bager namiesto ihriska, tak to je situacia kde je uplne v poriadku mu vyjst v ustrety...).... Este sa ale moze stat ze z toho bude psychicka porucha ...ale skor ako porucha osobnosti , osobne som poznala dieta (rodicia dokonca lekari) a to dieta sa priblizne od takehoto veku zacalo spravat vypocivato az psychopaticky, jeden by neveril ake vety a myslienky vedelo vyprodukovat (o smrti surodenca atd), problemy v skolke takisto nepozorovane, prikladne dieta, cize tu bolo uz vidno ze ono rozumie co si kde moze dovolit...napriek tomu cestou do skolky bitie rodicov, odmietanie oblecenia, krik, plac, neusmernitelnost...teraz ma dieta uz zaciatok puberby a uz ma diagnozu od psychiatra ...cim nechcem strasit, ale niekedy sa z takych veci nevyrasta....urcite treba chodit na psychologicke sedenia, ale neslubovat si zazrak , psycholog tiez nema carovnu palicku a dieta zmeni. u tak malych deti je to casto skor pre rodicov , ze sa im daju rady ako reagovat v danych problemovych situaciach
@nahodnemeno Ďakujem. To pokojné vysvetľovanie mne osobne nedáva zmysel. Sú situácie, kedy je na mieste byť pokojná, sú situácie, kedy nie. U nás posledné mesiace prevládajú vypäté hysáky. Ja pred synom pomenúvam svoje nálady a prejavy. Hovorím o sebe v prvej osobe. Nepomenúvam jeho emócie, nechcem mu podsúvať, čo si má myslieť. Som zvedavá, ako tento trend rodičovstva obstojí v čase. Každopádne, v navštevovaní psychologičky pokračovať budeme. Bolo veľmi náročné dostať termín, nevzdám sa ho ani za svet.
@anonym_62fab4 toto je názor, ktorý sa tu často objavuje. Je to zaujímavý paradox.
Počuj, čo by si urobila, keby si mu vzala autíčko, s ktorým trieskal. Auto odložíš (schováš) a vysvetlíš, že nedodržal dohodu, a tak auto musí preč. S hračkami sa netrieska. Ako dlho ho necháš schovaté? Čo je finálny postih? Prázdne poličky?
Pýtam sa takto konkrétne preto, lebo to reálne robíme, ale vždy sa zlomíme a po krátkom čase (asi na druhý deň ráno) mu auto dáme späť. Nemyslím si, že to chápe ako trest. Vždysa poteší, zasmeje a automaticky sa s ním hrá.
@anonym_autor ja mam 2,5 ročného syna, ktorý je tiež v dosť silnom období vzdoru. Áno, zakaždým zoberiem hračku preč a môžu zostať aj prázdne poličky. Pokiaľ hádže všetky hračky, tak Jednoducho musia ísť všetky preč, lebo u nás sa hračky nenicia a to je fakt, cez ktorý nejde vlak. Tvoj to nechápe, lebo vie, že zajtra má hračku späť ( a zatiaľ sa bude baviť s inými hračkami) a tiež preto, lebo toto sa dieťa nenaučí za 1 alebo 10 krát. Je to dlhodobé. A môj to tiež nie vždy pochopí, je proste malý, ale ja to robím vždy rovnako. To jemu dáva rámec a postupne sa učí ako to doma funguje a, že pravidlá sú nemenné.
@anonym_62fab4 toto je názor, ktorý sa tu často objavuje. Je to zaujímavý paradox.
Počuj, čo by si urobila, keby si mu vzala autíčko, s ktorým trieskal. Auto odložíš (schováš) a vysvetlíš, že nedodržal dohodu, a tak auto musí preč. S hračkami sa netrieska. Ako dlho ho necháš schovaté? Čo je finálny postih? Prázdne poličky?
Pýtam sa takto konkrétne preto, lebo to reálne robíme, ale vždy sa zlomíme a po krátkom čase (asi na druhý deň ráno) mu auto dáme späť. Nemyslím si, že to chápe ako trest. Vždysa poteší, zasmeje a automaticky sa s ním hrá.
@anonym_autor on je este dost maly na to, jak som povedala mam 2 rocneho a na neho ked zvysim hlas on sa smeje na mna s laskou. Chape ale nie vsetko.
@nahodnemeno Ďakujem. To pokojné vysvetľovanie mne osobne nedáva zmysel. Sú situácie, kedy je na mieste byť pokojná, sú situácie, kedy nie. U nás posledné mesiace prevládajú vypäté hysáky. Ja pred synom pomenúvam svoje nálady a prejavy. Hovorím o sebe v prvej osobe. Nepomenúvam jeho emócie, nechcem mu podsúvať, čo si má myslieť. Som zvedavá, ako tento trend rodičovstva obstojí v čase. Každopádne, v navštevovaní psychologičky pokračovať budeme. Bolo veľmi náročné dostať termín, nevzdám sa ho ani za svet.
@anonym_autor a ak sa môžem vyjadriť k tomu búchaniu s autíčkom…pri prvom bola moja reakcia rovnaká ako tvoja 🙂 pri treťom si to ani nevsimnem ani nekomentujem, jeho to prestane baviť a keď vidí že nikto nereaguje tak to nemá dôvod robiť opakovane…je to len hračka 🙂 nechcem zľahčovať, ak búchal napríklad bratov, mna, tak som mu vždy chytila hneď ruku a ráznym tónom povedala že bit má nebudeš, mna to boli…opakovala som to dlho..ale už to vôbec nerobí 🙂 tiež keď fixkou chcel písať po stole, dala som mu papier a povedala že sa pise iba na papier, ale keď niekedy ešte aj dnes spraví mini čiarku na stôl usmieva sa lebo proste vie že by nemal, ale proste skúša, tak sa s ním pojasim že halooo na stôl sa nepíše zoberiem ho vystiskam, zo stola zotriem a zoberem ho napríklad preč na gauč kde sa potom jasime chvíľu…čiže chápeš v činnosti už pokračovať nemôže ale da sa to vyriešiť aj takto, miesto okrikovania zákazov a podrazdeneho tonu..ak by to robil vyslovene opakovane že zlezie z gauca a spraví to tak ho samozrejme okriknem…ale väčšinou to už vôbec neurobí 🙂
Dieta ta pozna, vie, ze mu prejde a ma co ma..
Vie ze skolka funguje inac, tak tam funguje inac..
S tymi prechadzkami sme mali podobne v tom veku, ale my sme cumeli na stavbu hodinu denne, poznali vsetkych robotnikov 🙈 ale neboli sme jedini, co chodili obzerat. On si cupol a pozeral. Vzdy dostal na vyber ked sme sli von ci ihrisko, ci stavba. Vies co si vybral. Cestu tam mal oblubenu dlho predlho len jednu. Neskor sa dal presvedcit na obkluku.
Tym chcem povedat, dat mu na vyber z bezpecnych moznosti.
Ked kupal otec, kupal on. Bohuzial ja nemozem, lebo robim napr veceru. Revali, no revali, ze aj susedia poculi a netrvalo to rok 🙈 vlasy umyvat revali do 5r, ale to su veci co sa musia. Bol na vyber ten alebo ten sampon. S revom vybrali nejaky.
A neviem ako tie hranice u vas su stanovene.. ale teda u nas sa aj krici, vysvetlim, ze som nahnevana a preco a co bolo zle. Proste tie emocie musis dat najavo aj ty. V duchu sa ukludnovat a premyslat co urobis, ale musi vidiet na tebe, ze cosi je zle. Nie ze v klude a spokojne cosi vysvetlujes a on trieska dalej. ..
Ale jedno je iste, vychovavat je mega tazke a chce to velke sebazaprenie a ze ti rupnu nervy je tiez normalne. Ano, mas ist prikladom, kontrolovat emocie, ale neda sa vzdy. nie vzdy si vyspata, kludna, mas cas a pod. Si clovek paneboze. Omylny. Podstatne je potom si to uvedomit, vysvetlit dalej, ospravedlnit ak treba. Tie deti su kopirak. Ale vnimaju aj vo vedlajsej izbe, hoci sa to nezda. A nepodcenovat zmyslanie, ze je este maly. Nie je.
A casto treba len vydrzat, cas pomaha. Dovtedy mozno pribudnu sedive vlasy, ale pojde to. Kazdym mesiacom bude lepsie
@anonym_e24fa4 S predstavovaním možností som už začala. Také tričko alebo hentaké. Táto čiapnka alebo onaká. Nechceš ani jednu? To nie je možnosť. Na výber si mal dve. Napríklad ho ani nenútim dojesť tanier, v poriadku, doješ neskôr, keď budeš mať chuť. (Toto teraz vôbec nefunguje, proste neje. Alebo keď je mega hladný. Stále má veľa mlieka, je mliekový závislák. )
Čo sa týka muža, to znechutenie je hmatateľné. Včera ho už ani nechcel okúpať. On ako osoba si nenechá skákať po hlave ani v pracovnom ani v osobnom živote a nejako si toto nastavenie berie aj do rodičovstva. Ja s tým súhlasím, len hľadám ako upraviť tú formu. Myslím, že chcem všetko zmanažovať, seba, dieťa, muža... 😀 Aj ja stanovujem hranice, nikdy so mnou nikto nevydžubal, ale hľadám tú láskavosť a prísnosť zároveň.