Nezvládame dvojročného syna
Dobrý deň, hľadám skúsenosti a rady mám a rodičov, ktorí si prešli niečím podobným ako my alebo sa chcem len vykecať, lebo to nedávam. Bude to dlhé.
Syn má dva roky a dva mesiace. A každý jeden deň je peklom. Od rána, kedy vstane až kým nejde spať na obedný spánok a neskôr na nočný, sa správa veľmi nepríjemne. Začnem tým, čo nás s mužom trápi najviac, a to, že nás otĺka. Pri každom zákaze, príkaze, usmernení, zmene situácie, nás začne búchať rukami. Búcha aj hračkami o steny, stôl, kuchynskú linku,... Silno a zákerne. Doma máme prakticky všetko zničené. Nechce jesť, je prieberčivý, nechce pustiť hračky z rúk, nechce dodržiavať stanovené pravidlá, nechce sa obliekať alebo vyzliekať, prebaľovať, nechce sa kúpať a potom nechce vyjsť z vane, nechce kráčať po parku alebo naopak, nechce sedieť v kočíku. Tieto situácie sú denne.
Po novom začal odmietať muža, svojho otca. Nechce s ním tráviť čas, nechce sa s ním hrať a rituály, ktoré spolu mali, muža už nebavia, lebo sa cíti odstrkovaný. Večer ho vždy kúpal on, pár dní v týždni vždy uspával, robili si chlapské soboty, jazdili autom do umývarky a pod. Ešte ako bábo ho muž pravidelne nosil v nosiči, kŕmil, prebaľoval...všetko ako ja.
Viem, že deti v tomto veku majú obdobie vzdoru. To jeho začalo okolo 18-tich mesiacov, kedy si pri každom "nie" búchal hlavu o stenu. Veľmi ma to trápilo, tak sme sa objednali na psychologické vyšetrenie. Samozrejme sme na Slovensku, termín sme dostali až o pol roka, čiže keď už mal dva roky.
Medzičasom si tú zlosť prestal ventilovať búchaním hlavy a zmenil to na búchanie nás rodičov a trieskaním do vecí. Sedenie s psychologičkou ma veľmi nenadchlo, ale máme dohodnutý ďalší termín, aby sme sa pobavili o aktuálnom stave. Povedala, že síce je skoro hodnotiť, ale nemyslí si, že má syn diagnózu ako autizmus. Ďalšie stretnutie bude v januári.
Syn bol veľmi dobré bábätko a do jedného roka bol doslova ukážkový. Z tohto dobrého obdobia mu zostal len kvalitný spánok (fakt dobre spí cez deň a celú noc s jedným zobudením na mlieko) a keď má náladu, tak dobre a pestro je. Veľa si čítame, kreslíme, rozhadzuje a upratuje kuchynské hovadinky (korenie, vykrajovátka...), pomáha mi s praním, rád utiera prach, miluje autíčka a sám sa prehrá vo svojej izbe aj desiatky minút, hovorí mi, ako sa mám hra't s autíčkom a potom to 500x opakujem. Začína si predstavovať situácie a potom sa podľa toho hrá (zápcha aút na ceste, sanitka musí pomôcť inej hračke). Je veľmi všímavý, neunikne mu žiadny detail, má extrémne dobrý sluch. Keď má dobrú náladu, je to veľký pohoďák. Začína prejavovať zmysel pre humor, rád sa smeje a "sranduje", aby sme sa smiali všetci. Prejavuje empatiu, keď ma niečo bolí, tak ma hladká alebo keď počuje na ulici plakať bábätko, tak zosmutnie.
Čo ma na tom najviac štve je, že ten bordel a krik a hysák nerobí nikde inde a s nikým iným. Pripadám si neschopná.
Často je so starými rodičmi z oboch strán a s jednými aj druhými je ukážkový. Jedna aj druhá babka ho pravidelne strážia a nemáme problém im ho nechať aj na večer a my máme program. Na dva dni v týždni chodí na doobedie+obed do jaslí. Miluje to tam. Má rád deti, postupne sa zapája aj do aktivít, pekne je a vždy všetko zje a dobre sa na neho nabaľujú nové slová a sociálne zvyklosti. To je hlavný dôvod, prečo sme tie jasle skúsili. Má to tam rád až tak veľmi, že keď pre neho prídem, nechce ma a nechce ísť domov. Učiteľky mi vraveli, že tam nebúcha seba, druhých a ani hračkami o steny. Proste, tam nerobí nič z toho, čo doma.
Ja som tak vynervovaná, že s ním už takmer nikam nechodím a trčíme len doma, ledva s kočíkom do potravín alebo raz za týždeň pešo po okolí v našej štvrti. A ja som vždy bola zástancom toho, že dieťa je súčasťou života a sveta a dopĺňa tú rodinu na ceste, kam potrebuje rodina ísť. Od júna sme neboli na dovolenke ani výlete. V kaviarni si nemôžem vziať so sebou kávu. Ísť pokojnejšou ulicou? Kdeže, musíme ísť len cez tie najväčšie križovatky, pretože tam sú autá. Ihrisko? Obľúbený detský kútik? Nie, radšej si ušetrím nervy. (A to sme v lete a ešte na jeseň boli na ihrisku takmer denne.)
Často mi rupnú nervy a kričím a dám mu po zadku. Vždy ma to mrzí a nerada to robím. Ono to vlastne nepomáha. Nedáva to logiku, dám mu po zadku, pretože nechcem aby ma otĺkal? Lenže ani trpezlivé prečkanie hysáku nepomáha. Držať mu ruky, kým ho to prejde, nepomáha. Láskavé vysvetľovanie nepomáha. Okríknutie nepomáha. Odvedenie pozornosti nepomáha. Hravá forma nepomáha. Hľadám, čo pomáha.
@anonym_autor a ak sa môžem vyjadriť k tomu búchaniu s autíčkom…pri prvom bola moja reakcia rovnaká ako tvoja 🙂 pri treťom si to ani nevsimnem ani nekomentujem, jeho to prestane baviť a keď vidí že nikto nereaguje tak to nemá dôvod robiť opakovane…je to len hračka 🙂 nechcem zľahčovať, ak búchal napríklad bratov, mna, tak som mu vždy chytila hneď ruku a ráznym tónom povedala že bit má nebudeš, mna to boli…opakovala som to dlho..ale už to vôbec nerobí 🙂 tiež keď fixkou chcel písať po stole, dala som mu papier a povedala že sa pise iba na papier, ale keď niekedy ešte aj dnes spraví mini čiarku na stôl usmieva sa lebo proste vie že by nemal, ale proste skúša, tak sa s ním pojasim že halooo na stôl sa nepíše zoberiem ho vystiskam, zo stola zotriem a zoberem ho napríklad preč na gauč kde sa potom jasime chvíľu…čiže chápeš v činnosti už pokračovať nemôže ale da sa to vyriešiť aj takto, miesto okrikovania zákazov a podrazdeneho tonu..ak by to robil vyslovene opakovane že zlezie z gauca a spraví to tak ho samozrejme okriknem…ale väčšinou to už vôbec neurobí 🙂
@barborka1414 alebo ak by tou hračkou búchal vyslovene po okne tak ani vtedy s ním nediskutujem vtedy tiež poviem ráznym tónom že po okne sa nebúcha, môže sa rozbiť a hotovo..tým že nemá xy zákazov cely deň, ale len pár kedy sú fakt nevyhnuté, vie to ľahšie akceptovať a da sa s ním oveľa ľahšie dohodnúť. Toto vidím aj na starších keď mám ťažké dni a moja odpoved je na všetko nie nie a nie…vtedy väčšinou vybuchnú sú podráždení nespolupracujú…v podstate sa nemôžeme čudovať tiež by mi vadilo keby sa takto niekto bavil somnou…
@beata_k hmmm, o tomto som už niečo čítala a aj počúvala podcasty. Ale bol ešte malinký a hovorila som si, že dobre vedieť do budúcna.
Možno to bude ono.
Ja osobne som výbušná povaha, ufrflaná. Ako som sa stala mamou, robím na tom, aby sa to zlepšilo. Muž je tiež hundroš, ale nevybuchuje, sťahuje sa do seba a dáva ignor.
Čo robíš ty, aby dni fungovali? Ako si si poradila/ako to zvládaš s takým citlivým dieťaťom?
@anonym_autor Som len clovek. Obcas vrieskam, obcas vysvetlujem. Pri drobnostiach sa na neho usmejem, pobozkam a hned ho prejde vzdor. Moj uz ma 6. Da sa s nim uz komunikovat o pocitoch. Skus filialnu terapiu. Dost pomaha.
@zara3 Súhlasím s názorom na strednú cestu. Snažíme sa o zdravé rešpektujúce rodičovstvo, ale nepreháňame to (s podľa mňa blbosťami) ako validácia každého prdu a kartičky emócií. Ja viem, teraz mi za toto niekto strašne naloží. Keď niečo zničí, nie je to v poriadku a nehovorím mu tichučko ako trepot motýlich krídel v magickom lese. Keď vyhodí jedlo, tak v poriadku, nemusí jesť, ale s jednom neplytváme a pod. Berieme aj niečo klasické, čo poznáme z domu, ako to nazvať? Klasika 90. rokov? 😀 Snažíme sa byť aj parťáci, aj vedúci a budovať si jeho rešpekt voči nám. Nie sme generáli ale ani kamaráti. Ale proste to nestačí, niečo asi chýba na mojej strane.
@anonym_autor deti hlavne treba chváliť, dnes si sa pekne napapal, no ako sa dnes pekne hráš, ja ti za to niečo nakreslim..
Počúvať len kritiku na svoju osobu demotivuje aj malé deti.
Dieťa si ešte neuvedomuje, že nemože byť s Vami kamarát a nemože to čo robíte vy, to pochopi až neskor ako to funguje, preto možno nechápe, že ste obaja proti nemu a bráni sa zubami nechtami.
Narážam čo si napísala:
,,Snažíme sa byť aj parťáci, aj vedúci a budovať si jeho rešpekt voči nám. Nie sme generáli ale ani kamaráti,,
Na budovanie rešpektu je skoro, preto vylúčíl otca, lebo to chce mať len jednoduchšie.
Otec bol len ďalší, čo mal pravidlá, tak ho hodil cez palubu.
Určite rodičia musia držať spolu v názoroch, ale aj dieťa musí mať občas niekoho na svojej strane, kto mu ukáže cestu a nie len byť zahnaný do kúta.
Otec bol len ďalší, čo mal pravidlá, tak ho hodil cez palubu.
Určite rodičia musia držať spolu v názoroch, ale aj dieťa musí mať občas niekoho na svojej strane, kto mu ukáže cestu a nie len byť zahnaný do kúta.
@anonym_6b3d73 perfektne napísané, úplne sa s tým stotožňujem 👍
@anonym_autor robi to pri tebe len preto, ze je pri tebe sam sebou a nemusi sa na nic hrat..
Otec bol len ďalší, čo mal pravidlá, tak ho hodil cez palubu.
Určite rodičia musia držať spolu v názoroch, ale aj dieťa musí mať občas niekoho na svojej strane, kto mu ukáže cestu a nie len byť zahnaný do kúta.
@anonym_6b3d73 predtým, než odpíšem viac, tak ešte dodám, že syn otĺka aj otca. Rovnako ako mňa, len menej často, keďže doma som ja. Posledné dni ho teda odmieta, ale otĺka ho o to zúrivejšie.
Situácia zo včera, zobudil sa zo spánku o štvrtej. Bol presne minútu hore, vyskočil z postele, prešiel do obývačky a uvidel, že muž je doma. Totálne ho to vytočilo, hysák, plač, búchanie. Muž bol tak znechutený... Myslím, že úprimne sklamaný a smutný. Hovoril, že mu chýba šantenie, jašenie, výjazdy na ihrisko.
Muž skúša rovnaké techniky ako ja, zlyháva rovnako ako ja, len je pravda, že v niečom je asi prísnejší, alebo na konci dňa má aj napriek robote viac energie a trpezlivosti. Niekedy sa s ním vie lepšie dohodnúť, vyberá si svoj boj, dovolí, čo považuje za zjednodušenie, ale zásadne neustupuje tam, kde ja po čase (asi) ustupujem.
Moja 2 rocna ma.zas.skriabe po tvari, aj o zem sa.hodi. a velmi ide do vlasov od jedu a taha....
Jento len obdobie, deti skusaju. Je to tazko, treba len vydrzat.
@anonym_6b3d73 predtým, než odpíšem viac, tak ešte dodám, že syn otĺka aj otca. Rovnako ako mňa, len menej často, keďže doma som ja. Posledné dni ho teda odmieta, ale otĺka ho o to zúrivejšie.
Situácia zo včera, zobudil sa zo spánku o štvrtej. Bol presne minútu hore, vyskočil z postele, prešiel do obývačky a uvidel, že muž je doma. Totálne ho to vytočilo, hysák, plač, búchanie. Muž bol tak znechutený... Myslím, že úprimne sklamaný a smutný. Hovoril, že mu chýba šantenie, jašenie, výjazdy na ihrisko.
Muž skúša rovnaké techniky ako ja, zlyháva rovnako ako ja, len je pravda, že v niečom je asi prísnejší, alebo na konci dňa má aj napriek robote viac energie a trpezlivosti. Niekedy sa s ním vie lepšie dohodnúť, vyberá si svoj boj, dovolí, čo považuje za zjednodušenie, ale zásadne neustupuje tam, kde ja po čase (asi) ustupujem.
@anonym_autor dieťa z vás vycíti tú nervozitu a bezmocnosť, treba sa viac usmievať, chváliť, keď s ním bojujete bojuje tiež.
V jasliach a u starkých nie je pod takým tlakom, tam sa mu prepečie viac.
On nechápe, že s jedlom sa neplýtva, to chce čas a vysvetliť mu to s kľudom a zaujímavo, odmeňovať verbálne, tvoje bozky mu nemusia byť vždy príjemné 800x za deň, to pre neho nie pochvala, ani odmena.
A fakt niekedy keď nejde o život nejde o nič, mantinely vyskúšať neskor, nemusí byť ešte pripravený.
Ak Vás bije odísť mu z očí, otočiť sa mu chrbtom, nechať ho emóciu spracovať, netlačiť hneď a rozdúchavať oheň
Pozri na ig vedoma vychova, ma to dobre spracovane
@anonym_6b3d73 predtým, než odpíšem viac, tak ešte dodám, že syn otĺka aj otca. Rovnako ako mňa, len menej často, keďže doma som ja. Posledné dni ho teda odmieta, ale otĺka ho o to zúrivejšie.
Situácia zo včera, zobudil sa zo spánku o štvrtej. Bol presne minútu hore, vyskočil z postele, prešiel do obývačky a uvidel, že muž je doma. Totálne ho to vytočilo, hysák, plač, búchanie. Muž bol tak znechutený... Myslím, že úprimne sklamaný a smutný. Hovoril, že mu chýba šantenie, jašenie, výjazdy na ihrisko.
Muž skúša rovnaké techniky ako ja, zlyháva rovnako ako ja, len je pravda, že v niečom je asi prísnejší, alebo na konci dňa má aj napriek robote viac energie a trpezlivosti. Niekedy sa s ním vie lepšie dohodnúť, vyberá si svoj boj, dovolí, čo považuje za zjednodušenie, ale zásadne neustupuje tam, kde ja po čase (asi) ustupujem.
@anonym_autor toto robil aj moj najstarší syn pravidelne po obednom spánku 🫣 naozaj pravidelne a bolo to fakt nepríjemne, robil to hlavne mužovi…pomohlo iba aby si ho muž cca pol hodinu vôbec nevšímal, pustili sme mu napr telku..pri nej som mu dala jest nejaké ovocie, zeleninu a zrazu len zišiel usmiaty z gauca a už bol ok. Nevieme prečo robil to iba on. Ale napr psychologička hovorila, že maly chlapci už od malého malinká v podstate súperia so svojimi otcami, že to je proste v nich….teraz má teda 9 a neboj už to nerobí 😂 ani neviem kedy to prestalo, ale trvalo to dosť dlho. Je to nepríjemne, ale netreba si to brat osobne, treba rešpektovať keď ho v danej chvíli nechce. Moji si prešli naozaj hocičím - jedno obdobie som ho mohla vyzliecť iba ja, zo sedačky vybrať iba ja, topánku zapnúť iba ja, z vane vybrať iba ja…a čím sme viac chceli dokázať že môže aj otec bolo to horšie. Ak sme to akceptovali a urobili ako chcel on - veď v podstate to nebolo nič v com by sa mu nedalo vyhovieť- to za krátku dobu prestalo. Tých obdobi ešte bude…
Darmo sa hovorí, že na dieťa treba celú dedinu. V tomto je fajn, keď sú v rodinnom kruhu rovesníci v podobnom veku/súrodenci - dieťa spraví niečo čo fyzicky zraní druhú osobu (okopávanie, kúsanie), dostane častokrát okamžitú odpoveď (t.j. nakladačku naspäť, odstrčenie a pod). Pretože druhé dieťa sa nezamýšľa nad tým aký efekt bude mať jeho správanie dlhodobo na psychiku tomu kto mu práve robí zle a taktiež to nemá potrebu riešiť s ostatnými na diskusných fórach - ubráni sa/dá odvetu, hra pokračuje. Nikto nepíše pokračovanie Vojna a Mier, je to dočasný stav. Keď sú šteňatá [a hociaké iné tvory] s mozgom ktorý je štvrtinový schopné pochopiť/naučiť sa že môžu robiť veľa vecí ale niektoré v žiadnom prípade [napr. môžem hravo kúsať, nesmiem kusnúť z celej sily], dokáže sa to naučiť aj dvojročné dieťa. Dokázalo sa naučiť už tak veľa iných vecí, určite dokáže pridať ešte "neubližujem rodičom" na tento zoznam. Miesto "učím že násilie opláca násilie" by som to pomenovala "učím sa, že keď začnem skákať do niečoho/niekoho čo je niekoľkonásobne väčšie a silnejšie než ja a nič zlé mi nerobí, tak to nemusí dopadnúť pre mňa ideálne a možno by som to vlastne nemal robiť".
Jedna vec je skákanie po gauči, jašenie sa, odmietanie si dať čiapku/rukavice v zime [sem by som zaradila väčšinu vecí ktoré láskyplné a rešpektujúce rodičovstvo dokáže vyriešiť skrz trpezlivosť a vysvetľovanie] a druhá vec keď sa ventiluje fyzicky na vlastných rodičoch a majetku v domácnosti. Bitka ani krik nie sú ideálne, ale snáď sa nenecháš vo vlastnej domácnosti denno-denne trýzniť niečím čo ti výškovo pravdepodobne nesiaha ešte ani po kolená a čakať že "veď keď mu to budem hovoriť dookola tak možno za pol roka to začne robiť, to je fáza, to prejde". Je hromada detí ktorým stačí ukázať raz/pár krát, je hromada detí na ktorých funguje láskyplné vysvetlovanie či trpezlivosť. Čo dieťa to vlastná povaha, na tie ktoré sú v komentároch fungovalo niečo a na to tvoje to isté zatiaľ nemá žiadaný vplyv. Tiež máš dovolené sa vo vlastnej domácnosti cítiť dobre a oddýchnuť si.
Spravil hračke zle [rozbil ju]? Hračka odíde za dieťaťom ktoré sa vie správať, dovidenia. Kusne ťa/Kopne ťa? Frčka do čela. Alebo hocičo iné čo ťa napadne v ten moment. Lepšie chvíľa plaču než keby v amoku rozbil niečo ostré či inak nebezpečné a potom riešiť dôsledky [pretože krátkodobo červené čelo je stále lepšia alternatíva než štichy]. Z toho čo si opísala už robíš maximum čo je v tvojich možnostiach a stále sa snažíš zlepšovať sa, vymýšlaš aktivity, riešiš vzdelávanie, vysvetľovanie, cvičenie, snažíš sa mu vychádzať v ústrety v hromade vecí, navštevujete psychológa.
Každopádne, prajem pevné nervy.