Vzťahy s rodičmi

Ahojte, chcela by som sa s vami podeliť o niečo, čo ma už dlhé roky trápi, a zároveň sa opýtať, ako by ste sa v mojej situácii zachovali vy.
Mám 24 rokov a v 19 rokoch som sa odsťahovala od rodičov. Vtedy som im jasne povedala, že s nimi už nechcem mať žiadny kontakt a prosím ich, aby ma nechali na pokoji. Tomuto rozhodnutiu však predchádzalo veľmi veľa vecí.
Od malička som doma nezažívala pokojné a bezpečné detstvo. Pamätám si najmä krik, hádky, nadávky a bitky. Otec bil mamu, moje staršie sestry a občas aj mňa. Za každú maličkosť sme počúvali krik a urážky. Najstaršiu sestru bil naozaj brutálnym spôsobom, niekedy takmer každý deň. Bolo hrozné sa na to pozerať a ešte horšie v tom žiť.
Žili sme vo veľkej chudobe. Na cigarety a alkohol pre otca sa však peniaze vždy našli. Mama tiež veľa fajčila. Nikdy sme nemali vlastnú detskú izbu ani pocit skutočného domova. Sestry spávali vo vedľajšej izbe, ktorá bola zaprataná nábytkom, a ja som spávala s mamou.
Musela som počúvať aj intímne chvíle rodičov, pričom to často znelo skôr ako niečo násilné než ako normálny partnerský vzťah. Už len toto všetko bolo pre dieťa veľmi nepríjemné a traumatizujúce.
Ani mama pre mňa nebola človekom, pri ktorom by som hľadala bezpečie. Mala veľmi vulgárny slovník, nikdy mi nepomáhala s úlohami do školy a nikdy som z nej necítila oporu. Nikdy sa nezastala svojich detí. Dokonca sa stávalo, že keď ju otec bil, brala ma na ruky, aby namiesto nej udrel mňa. Keď otec sestru zbil do krvi, mama jej namiesto pomoci ešte vynadala.
Keď sestry odišli z domu, prešlo niekoľko rokov a zostala som v tom všetkom sama. Situácia už síce nebola taká hrozná ako predtým, ale stále sa občas vyhrotila. Ja som sa však už nedokázala len nečinne prizerať a keď ma otec udrel, úder som mu vrátila. V štrnástich rokoch som sa dokonca pokúsila o samovraždu.
Postupne sa situácia doma zlepšila. O dva až tri roky neskôr už bitky prestali, finančná situácia sa výrazne zlepšila a otec mi dokonca začal prejavovať rodičovskú lásku. Lenže vo mne už bolo niečo zlomené. To, že sa zrazu začali správať lepšie, nedokázalo vymazať všetko, čo som zažila ako dieťa.
Keď som mala 19 rokov, odišla som a prerušila s nimi kontakt. Dnes mám 24 rokov a svoje rozhodnutie vôbec neľutujem. Obaja však stále nechápu, prečo ich nemám rada a prečo sa s nimi nechcem rozprávať. Nedokážu rešpektovať, že ich vo svojom živote nechcem.
Keď im poviem, čo všetko sa dialo, buď to úplne popierajú, alebo tvrdia, že sme také zlé detstvo nemali. A keď už aj niečo priznajú, ich argumentom je, že iné deti sa mali ešte horšie, pretože vyrastali v detských domovoch.
Lenže ja si myslím, že to, že sa niekto mal ešte horšie, neznamená, že moje detstvo bolo v poriadku. Dieťa by sa predsa nemalo báť vlastných rodičov.
A teraz by som sa chcela opýtať vás:
Ako by ste sa zachovali na mojom mieste?