Trauma z materstva
Stále sa v spoločnosti hovorí otom, ako rodičia a detstvo zanechali na deťoch traumy, ktoré si potom musia liečiť v dospelosti. Nikto sa ale nebaví otom, aké traumy zanechávajú na rodičoch deti … Hovorím z vlastného prípadu. Mám pubertálne dieťa, chvalabohu zdravé a môžem povedať že materstvo na mne zanechalo jednu veľkú traumu a je to tak dodnes. Kým je dieťa malé chápem, musíme sa prispôsobovať, veď dieťa sme chceli predsa my, je to dieťa ono zato nemôže, veľa veci nemá vyvinutých a nevie sa s nimi popasovať ako dospelý človek a aj ja som si materstvo predstavovala inak. Ale to, čo zažívam XY rokov ja, je teror zo strany dieťaťa, len kvôli jeho povahe. Nejdem tu rozoberať čo je problém ani mi prosim Vás nepíšte rady čo robiť a nerobiť a ako su deti zrkadlom rodičov. Niesu! Nie všetky. Ani ako to dieťa cíto od nás … nie, necíti. Ako máme ísť k psychológom. To robíme roky a výsledok? - všetko v poriadku je to povaha dieťaťa. Ja mám doma jedného bezcitného, sebeckého a zákerného človeka ktorého sme nedokázali vychovať inak. Je to naša chyba? Dobre nech je. Ja som robila, čo som mohla až ma to dostalo na pokraj mojich síl ku AD ale kladiem si otázku prečo? Prečo keď som urobila aj s manželom všetko najlepšie ako som vedela …Chyba nie je vo mne a už nebojím sa priznať si to ani pomenovať vlastnosti dieťaťa. Ale nie nemajú len deti traumy z detstva ale aj rodičia z materstva. A mám pocit, že nikto to nemôže ani vysloviť nahlas lebo bude spoločnosťou zlinčovaný.
Ja Ti verím. Môj ujo majú také tretie dieťa. Dve staršie úplne v pohode jedinci. Môj ujo a jeho žena dvaja zlatí ľudia, často sme tam chodili aj na prázdniny, viem ako fungovali. No tretí syn jednoducho hsjzel 🤷 On bol od malého decka strašný, agresívny, nemal empatiu a ani mieru. A nie, nie je autista a nemá poruchu - keď mu hrozila basa, tak sa ňou chcel oháňať, ale vyšetrenie ju nenašlo. Jednoducho zmrd. Teraz má 30 rokov, tri deti s troma ženami a maká na alimenty, tak sa ukľudnil.
zaujimalo by ma co tvoje dieta robi. Ja totizto mam tiez asi taku traumu. Tiez som stastna ze je zdravy a ze sa mu aj daru. moj syn ma 10 a prve 3 roky jeho zivota som preplakala. on ma doslova tyral. A najhorsie na tom bolo ze kedze je zdravy tak nikto mi nerozumel, nechapal co hovorim, stale som len pocuvala ze bud rada ze je zdravy a ze ho zle vychovavam.tPotom sa mi narodil druhy syn a to bolo uzdravujuce velmi. mohla som sa tesit zo zivota a uvedomila som si ze to nie je mnou. Teraz ma 10, trochu sa zmenil, zmiernilo sa to ale stale to nie je take to mile dieta. Takze ti uplne rozumiem. Ja si o tom tiez nedovolim rozpravat…..Dakujem za tvoju diskusiu. Tiez mam tu traumu
@anonym_87153e 💙 Vieš tu 100% platí, že to nemôže pochopiť ten kto to aspoň okrajovo nezažil. Ja svoje dieťa milujem najviac na svete. Je pre mňa všetkým. Naozaj nikdy som svoje rozhodnutie mať deti neoľutovala, ale zároveň sa vo mne odohráva to, čo som tu ako človek a matka opísala. Ja som ďalšie deti nemala, popravde preto, že by som ďalšie takto náročné dieťa už nezvládla. Bála som sa.
@anonym_autor skuste sa za to dieta denne modlit, aj postit ked to zvladnete pomaly, a Boh meni srdcia, dokaze to co ludia nie, ani rodicia, skuste urobit pokanie, odpustit v Ježišovom mene a vecinsa skoro určite pohnu, neverim že Boh by mlčal.. to zavisi od vašej úprimnosti a vôli obratit sa na Neho, On čaká, chce Vám pomôcť
@anonym_autor prosím, ber to ako radu od niekoho kto ti chce pomôcť, ale ku psychológovi a na kvalitné terapie si mala chodiť už dávno so sebou, ak tak robíš a nezlepšujú sa tieto oblasti v tvojom živote, tak je potrebná zmena pomoci. Potrebuješ vyliečiť mnohé veci, možno ohľadom materstva, možno ohľadom niečoho čo je vo vzťahu teba a tvojho syna, ale možno je zdroj niekde úplne, úplne inde. Lebo všeobecne nie je normálne a v poriadku vnímať svoje dieťa ako bezcitné, sebecké zákerné, tobôž tak vnímať akékoľvek dieťa. Veď mi, prešlo mi rukami obrovské množstvo detí, zdravých, psychicky chorých, z rôznych dysfunkčných prostredí, s najrôznejším problémami, od maličkých až po dospelých, ale žiadne nikdy by som nemala dôvod a ani by mi nenapadlo označiť týmito prívlastkami, vlastne ani dospelého človeka. Pokiaľ matka vníma takto svoje dieťa, tak majú obrovský problém obaja. Nech je už realita akákoľvek. Matka, pretože vníma svoje dieťa ako bezcitného, sebeckého a zákerného človeka, a ktorým žije a ktorý je krv z jej krvi, čo je už samé o sebe veľmi zlé a dieťa, pretože je takto označené a vnímané najdoležitejšou osobou jeho života, ktorá mu formuje pohľad na vzťahy, lásku, život ... a seba..Prosím, skús vyhľadať niekoho, kto ti pomôže nájsť a vyliečiť tvoje vnútro, z príčiny, aj následkov a pomôžeš obom. Za to ti ručím. Držím veľmi palce ❤️
@anonym_autor Podľa mňa je naivné keď si ľudia myslia že si dokážu vychovať / vykresať = ohnúť to dieťa tak ako sa im chce. Hovorí sa že každý sa rodí ako nepopísaný papier (deti), lenže ja verím že niektorí ľudia sa narodia ako narcisti či sociopati či psychopati = proste zlí, bez ohľadu na detstvo a kde vyrastali. (Zo zvedavosti by ma zaujímalo či nejaký starý rodič nemal narcistické črty?) Ako píšeš, ty si urobila všetko správne. A to je dôkaz že nie všetko sa dá zmeniť či napraviť. Mrzí ma tvoja situácia ale toto už nie je tvoja vina. Teraz by bolo dobré fakt si nájsť vhodného terapeuta ktorý by TEBE pomohol si toto spracovať a cítiť sa lepšie.
@anonym_autor prosím, ber to ako radu od niekoho kto ti chce pomôcť, ale ku psychológovi a na kvalitné terapie si mala chodiť už dávno so sebou, ak tak robíš a nezlepšujú sa tieto oblasti v tvojom živote, tak je potrebná zmena pomoci. Potrebuješ vyliečiť mnohé veci, možno ohľadom materstva, možno ohľadom niečoho čo je vo vzťahu teba a tvojho syna, ale možno je zdroj niekde úplne, úplne inde. Lebo všeobecne nie je normálne a v poriadku vnímať svoje dieťa ako bezcitné, sebecké zákerné, tobôž tak vnímať akékoľvek dieťa. Veď mi, prešlo mi rukami obrovské množstvo detí, zdravých, psychicky chorých, z rôznych dysfunkčných prostredí, s najrôznejším problémami, od maličkých až po dospelých, ale žiadne nikdy by som nemala dôvod a ani by mi nenapadlo označiť týmito prívlastkami, vlastne ani dospelého človeka. Pokiaľ matka vníma takto svoje dieťa, tak majú obrovský problém obaja. Nech je už realita akákoľvek. Matka, pretože vníma svoje dieťa ako bezcitného, sebeckého a zákerného človeka, a ktorým žije a ktorý je krv z jej krvi, čo je už samé o sebe veľmi zlé a dieťa, pretože je takto označené a vnímané najdoležitejšou osobou jeho života, ktorá mu formuje pohľad na vzťahy, lásku, život ... a seba..Prosím, skús vyhľadať niekoho, kto ti pomôže nájsť a vyliečiť tvoje vnútro, z príčiny, aj následkov a pomôžeš obom. Za to ti ručím. Držím veľmi palce ❤️
@anonym_62fc6f ďakujem za komentár, ale s týmto s tebou vôbec nesúhlasím. Píšeš že nieje v poriadku vnímať akékolvek dieťa a ani iného dospelého človeka ako bezcitného. Práveže konečne to pomenovanie toho ako to vnímam a cítim mi veľmi pomohlo. Nie zapieranie ako “nemôžem, je to predsa moje dieťa, to sa nepatrí, nieje to normalne ”. Na margo Tvojej odpovede sú aj zlí, bezcitní, emočne nedozretí, narcistickí ľudia a je podľa mňa úplne v poriadku ich takto vnímať a pomenovať. Pre každého z nás. Je to obrovská úľava. Tvoj prístup sa točí v tom, ako len ja mám zmeniť svoj pohľad lebo somnou nieje niečo v poriadku ked to takto vnímam a prenášam moje vnímanie na dieťa a vlastne preto je také. Ale ja som pochopila, že presne to nieje ta cesta. A ako to celé prijať a vyrovnávať sa s tým riešim už roky u psychológov. Či dieťa, či ja.
@anonym_62fc6f ďakujem za komentár, ale s týmto s tebou vôbec nesúhlasím. Píšeš že nieje v poriadku vnímať akékolvek dieťa a ani iného dospelého človeka ako bezcitného. Práveže konečne to pomenovanie toho ako to vnímam a cítim mi veľmi pomohlo. Nie zapieranie ako “nemôžem, je to predsa moje dieťa, to sa nepatrí, nieje to normalne ”. Na margo Tvojej odpovede sú aj zlí, bezcitní, emočne nedozretí, narcistickí ľudia a je podľa mňa úplne v poriadku ich takto vnímať a pomenovať. Pre každého z nás. Je to obrovská úľava. Tvoj prístup sa točí v tom, ako len ja mám zmeniť svoj pohľad lebo somnou nieje niečo v poriadku ked to takto vnímam a prenášam moje vnímanie na dieťa a vlastne preto je také. Ale ja som pochopila, že presne to nieje ta cesta. A ako to celé prijať a vyrovnávať sa s tým riešim už roky u psychológov. Či dieťa, či ja.
@anonym_autor chápem ako to myslíš a chápem, že na teba možno moja správa pôsobila iritujúco, pretože sa dotkla niečoho bolestivého, ale ja nepíšem o popieraní reality, ale o skutočnom vnímaní. Pochopiteľne že vnímanie reality je najdôležitejšie, ale áno, stojím si za tým že máš na sebe pracovať ty, lebo nikoho "externe" nezmeníš, dokážeš zmeniť len seba. A stojím si tiež za tým, že vnímať svoje dieťa, ktoré ešte je dieťa, s prívlastkami, ktoré si písala, nie je v poriadku, nie je normálne a nie je ani správne. Je v tebe niečo zranené, ktoré môže mať korene ešte veľmi, veľmi dávno, ďalej ako siaha tvoje vedomie, kam človek často ani nechce chodiť, lebo je to bolestivé a nepríjemné a ak to riešiš už roky, tak je možno na čase potrebné zvážiť iný terapeutický prístup, pretože toto sú veci, s ktorými nevie efektne pracovať každý psychológ, terapeut. Lebo jedna rovina je niečo prijať a pochopiť, ale to samé o sebe nevedie k žiadnemu pozitívnemu posunu, pretože na tejto úrovni môže človek zostať celý život, ako alkoholik, keď si uvedomí že pije, prijme to ako fakt a súčasť seba a nič ďalej, druhá rovina je sebauvedomenie - pochopiť že mám problém a efektívne ho chcieť a začať riešiť, lebo naše vnímanie vytvára naše postoje a naše postoje vytvárajú našu realitu, ktorá, pochopiteľne, vytvára aj tú okolo nás. V tomto je naivné čakať že to spraví niekto za nás, niekto nám v tom môže len pomôcť. Želám ti uzdravenie tvojho vzťahu s tvojim dieťaťom a všetkého, čo je potrebné, aby to malo šancu uzdraviť vás oboch a posunúť vás ďalej ❤️.
@anonym_autor opísala si to veľmi výstižne, mrzí ma čo prežívam a verím ti že ste spravili to najlepšie čo ste vedeli. Žiaľ presný univerzálny návod na dobrú výchovu nie je. Ja mám dcéru, ona nie je zlá, ale povahovo si absolútne nesadneme. Je presne ako muzova sestra ktorú som od začiatku nemusela. Taký typ človeka čo naozaj nemám rada a obchádzam. V živote by ma nenapadlo že vlastná dcéra bude taká. Asi nejaká lekcia pokory pre mňa, neviem. Viem že ju to mrzí že spolu nevychádzame, aj mňa to veľmi mrzí, robím čo viem ale nestačí to na dobré vzťahy. Takže jedine už vydržať kým sa odsťahuje a potom nech si deti žijú svoj život a ty /ja svoj a stretávanie obmedziť na minimum a časom sa to možno zlepší, ale zas moc v zázraky nedufat a vyhnúť sa tak sklamaniu.
zaujimalo by ma co tvoje dieta robi. Ja totizto mam tiez asi taku traumu. Tiez som stastna ze je zdravy a ze sa mu aj daru. moj syn ma 10 a prve 3 roky jeho zivota som preplakala. on ma doslova tyral. A najhorsie na tom bolo ze kedze je zdravy tak nikto mi nerozumel, nechapal co hovorim, stale som len pocuvala ze bud rada ze je zdravy a ze ho zle vychovavam.tPotom sa mi narodil druhy syn a to bolo uzdravujuce velmi. mohla som sa tesit zo zivota a uvedomila som si ze to nie je mnou. Teraz ma 10, trochu sa zmenil, zmiernilo sa to ale stale to nie je take to mile dieta. Takze ti uplne rozumiem. Ja si o tom tiez nedovolim rozpravat…..Dakujem za tvoju diskusiu. Tiez mam tu traumu