Výčitky po smrti blízkej osoby

áno aj mala.
starala som sa jedine ja o rodiča do jeho vysokého veku a niekedy tak rozmýšľam že som sa mala starať asi aj lepšie.

@anonym_autor ze mozno som nevybalia spravne zariadenie pre starsich clenov rodiny, lebo jeden tam zomrel moc rychlo. Neskor mi pomohlo ked mi blizki poukazali na to, ze nielenze som robila v tej chvili najlepsie ako som vedela, a s dobrym umyslom,
a teda odsudit sa za to je vlastne neferova krutost, ale tiez, ze ved oni sami za seba boli tiez zodpovedni, aj ked uz boli velmi stari, a ze som nebola jediny dospely clovek v rodine. Nikto iny nenamietal a nenavrhol ine riesenie, tak preco obvinovat seba.

A este, nasla som list o mojej bolesti a hneve co som poslala clenovi rodiny, ktory zomrel. Nechal si ho otvoreny v byte, kde sme potom prisli s rodinou vypratat veci.
Pocitila som hanbu, ze som ho zatazila vycitkami, ze ake som rozmaznane decko.
Pomohlo mi s psychoterapeutkou prebrat realitu, ze ved som v dobrom uprimne napisala realitu, ze ma ozaj zranil. nebol to vyhrazny list ani nic..............
A ze sme sa o tom uz nikdy neporozpravali, to je skoda, ale bola to aj jeho zodpovednost, a ze sa nikdy k tomu nevyjadril, je jeho strana veci. Mal zodpovednost dat si vztahy do poriadku pocas zivota, a urobil, kolko vedel a vladal.
Tak ma poucila terapeutka, mat sucit a pochopenie pre moje "vnutorne dieta" co sa citi zranene a nezahanbovat ho, ze si dovolilo ozvat sa a branit sa.

@anonym_abc10a v tej situacii si ale asi podla najlepsieho svedomia robila tolko, kolko si vladala a ako si najlepsie vedela.

stále mám výčitky a budem ich mať do konca života...nikdy sa s tým nezmierim.

@anonym_49a222 ale áno,
len aj tak som mala výčitky že keby som sa starala lepšie bol by asi ešte žil. či majú a hlavne aké výčitky majú súrodenci som sa nikdy nedozvedela - nepohli ani prstom.

@anonym_abc10a to ma mrzi. aj mne to napadlo, ale viem, ze su to nezmyselne "keby". ze tyrat seba nimi nie je ani fer ani to nepomaha. ina vec je,ked niekto lahostajne zanedbal, alebo umyselne ublizil, zapricinil. neviem, preco tvoji surodenci nepohli ani prstom, ale mozno je na mieste povedat, ze zanedbali. ci na to mali dobry dovod, to ja neviem, ale osobne som aj budem ochotna financne pomoct istemu
clenovi rodiny ak bude nevladny, pripadne zabezpecit nieco - tak ako teraz ked bol kratko v nemocnici, pomohla som daco vytelefonovat. ale starat sa o neho osobne, nie,
to mu nedlzim po tom ako mi ublizil a kedze viem, ze by som to absolutne nezvladla. najlepsie, co pre neho eticky a ludsky robim je , ze
sa drzim od neho daleko. Keby som ho napriklad v nemocnici navstivila, mohol by z toho byt krik, plac, panicky zachvat, atd.

@anonym_autor Jasné, že áno. Keď zomrel synček, vyčítala som si každý okamih, kedy som nebola pri nom dosť trpezlivá, že sme povolili všetky možné pokusy liečby a množstvo iných vecí. Keď mi zomrela sestra, veľmi, ale veľmi som sa na ňu úplne iracionálne hnevala, že zomrela. To je proste zrazu pretlak emócií.
S otcom sme mali veľmi dobrý vzťah, napriek tomu som občas nemala dostatočnú trpezlivosť, ked chcel ešte to či ono doma robiť a už nevládal, čiže bolo viac škody než osohu. To všetko som po odchode blízkych v sebe musela spracovať a odpustiť si tieto veci, ktoré som počas ich života nerobila s úmyslom raniť a ublížiť.

Ďakujem za vaše komentáre. U mňa je to čerstvé. A tie výčitky sú hrozné. Nespravila som nič objektívne zlé. Za smrť nemôžem, nedalo sa spraviť nič. Ale sú veci, ktoré si vyčítam. Že som s tým človekom mala byť viac, dať viac najavo že ho mám rada. Prišlo to náhle a ja som s tým človekom dlhšie obdobie nebola. A teraz si to strašne vyčítam.

Takéto výčitky nie. Keď zomrela mama, vyčítala som si, či som urobila dosť, či som ju nemohla zachrániť, či som nemohla skôr zistiť, že má vážny problém. Keď zomrel otec, vyčítala som si všetko. Že som ho dala do DSS, že som ho nemala doma u seba, že som mu v živote povedala to a to.. prišlo mi veľa vecí, keď som sa mohla zachovať inak. Veľmi mi chýbajú, každý deň.

Vycitam si, že som nebola s babkou ktorá ma vychovala na konci jej života lebo som opatrovala mamu,babka bola u iného príbuzného a v dobrej viere som myslela ze sa o nu starajú,no zatial natajnasa popredavali jej majetky a zrejme aj sa starali ,dali ju niekde do domova, kde zomrela a mi neposlali ani list o úmrtí ,
Celý čas sa nedalo ich navštevovať lebo choroba lebo hento lebo tamto a ja som to nechcela siliť a robiť im problémy aj ked som išla umrieť od toho ako mi babka chýbala
Možno dožila dobre a všetko bolo pre ňu ako má byť ale pre mňa nie
Mala som byť pri nej
A vyčítam si, že o moju mamu som sa starala ale musela ísť do nemocnice lebo sa jej zhorsil stav no bolo chripkove obdobie a nemohla som ísť za ňou a určite čakala, že prídem a zomrela
Starala som sa o svojho otca a keď zomieral v nemocnici uz bol mimo, krútil sa na posteli a on mi povedal ďakujem,mala som tam ostať snim ,no skončili navstevne,tak odišiel zas sám

@anonym_autor to je prirodzena reakcia, ale je to iba pripomienka tvojho tela a mozgu, ze nemas voci sebe dostatocne pochopenie, ze prilis casto
pustas ku kormidlu v svojej mysli vnutorneho kritika ktory teba kritizuje. pri kormidle ma byt, ked chces na veceru 2kg cokolady, ochranit ti zdravie, a nie ti vycitat
veci. To ,ze na druhych nemame cas, ma casto velmi dolezite a zdrave dovody.
Mame pravo mat cas na seba samych.

Áno, mala. Mohla som k nim zachovať lepšie a stráviť s nimi viac času 🫤

Samozrejme že mám. Mala som byt lepšia dcéra.

@anonym_autor V januári mi priviezli moju svokru s tým, že do rána je po nej. Opatrovala som ju 9 mesiacov s ťažkými diagnózami, psychickými aj fyzickými. Dosiahla som pozoruhodné výsledky, na pár mesiacov z nej bola takmer samostatná osoba, starala som sa o jej komfort a zážitky. Lekári to obdivovali, bohužiaľ choroby postupovali potichu ďalej a jedného dňa sa organizmus zrútil, pridali sa infekcie, ktoré v nemocnici nezvládli, lieky na jednotlivé diagnózy boli v kontraindikácii, Čo si vyčítam: že som nerozpoznala jej psychické ochorenie skôr, keď ešte telo nebolo tak zničené, že som ju neudržala dlhšie pri živote, aj keď to objektívne nebolo možné. V posledných dňoch som už nemala dosť fyzických síl. Bola som pri nej do poslednej sekundy.

ano mam :(((

@anonym_autor ano mala a je to bezne. nie je cloveka co by nemal vycitky , uz len kvoli mozno slovam, skutkom. tu nejde o fuzicke utocenie. nepoznam cloveka co by nelutoval daco zo svojej minulosti.
psychiater povedal ze je to normalne.

@anonym_autor Áno mala a veľmi.