Hysterické záchvaty 4,5 ročného dieťaťa

@jankakim dnes mam 2. Sedenie zatial sme prebrali jeho vyvoj az po pritomnost, dnes mame prebrat surodenecku rivalitu a to ako dalej. Potom by som mala prist so synom. Zatial som bola bez neho. V poslednej dobe sa to zlepsilo. Opat chodi do skolky a zda sa, ze mu to prospieva. Uvidime ako to pojde dalej. Mame sa aj stahovat, tak uz teraz som zvedava ako to moje deti zvladnu.

@kamilka22 Ahoj Možem sa opýtať kam chodíte?Lebo ja mám 3, 5r, a ako sa nám narodil pred rokom druhy syn tak sa to len zhoršuje, nikdy ničim netrieskal alebo nerozhadzoval a teraz sa poriadne ani nevie hrať všetky hračky len rozhadzuje okolo ozby a v jednom kuse sa len blázni a ked niečo nedovolím alebo mu capnem na zadok ked už to je fakt zle lebo ani na 1é krát neposluchne aby neskákal alebo nebuchal skrinkou tak dostane nervy plesne dverami a zavrie sa v izbe a vrieska na plne hrdlo...Som bola u neurologičky a tá mi povedala že je to zbytočne s ním isť k psychologovi že nebude vedieť spolupracovať a že zbytočne ho stresovať dala nám sedalia no nevidela som žiadny učinok.....dakujem

@lienkad no my chodime k MUDR. Chamlovskej. Zatialsom chodila sama. Mne to pomohlo lebo mi poradila, ako pri vypatych situaciach reagovat. Hlavne sa neboj tvoj syn je urcite v poriadku. Nam poradila aj v tom ako ma hierarchia v rodine vyzerat, my mame starsiu dcerku a syn je od nej mladsi o 2 roky a 4 mesiace. Ja som ich videla v rovnakej rovine. Napr. Ked siel vecer spat syn ukladala som aj dcerku. V domneni nech je to fer. A toto nie je dobre. Mladsi suridenec sa nikdy nesmie dostat na uroven starsieho. Ten prvorodeny by vzdy mal mat nejaku vysadu. Napr. Ze moze ist neskor do postele, alebo ma pravo vyberu rozpravky, lebo je starsi, ma viac povinnosti, atd. Samozrejme ze im dam rovnaky kus cokolady, rovnaky pocet darcekov...ale ta hierarchia v rodine musi byt dana. Napr. Som si myslela, ze mozem dat synovi vybrat co chce ranajkovat, tak vraj v jeho veku si nema co vyberat. Urcit by som to mala ja. Vecne sme totiz mali problem,ze nechcel jest sam. Vraj ho mohla rozrusit aj ta moznost vyberu. Pravdou je, ze odkedy sa nepytam tak obe moje deti normalne jedia. A ak jedenie bojkotuju tak im prosto odlozim tanier a beriem to tak, ze nechcu lebo niesu hladni. Je toho velmi vela,co sme prebrali, toto su len utrzky. Ale pravda je,ze konecne viem aky kluc na spravanie mojho syna je spravny. Mali sme doma neutichajuci vreskot, porozhadzovany cely byt, reval tak, az mu sopel vysel az po bradu a nicim sa nenechal upokojit, teraz je to uz ovela lepsie, jasne, ze sa vie stale nahnevat, ale konecne ho vieme zvladnut.ja Ti navstevu psychologicky urcite doporucujem,len si najdi dobru odbornicku/a.

@kamilka22 presne čo píšeš tak je aj u nás tak sa pokusim nejak to zmeniť, lebo mi robíme to že nechaj ved je mladší jeho braček a on potom hysterčí zachvat a plieska dverami a po nom začal nas biť a potom ked sa ukludní povie že mal nervy....ale s tým čo bude jesť tiež mu ja dávam na výber a ked mu dám to čo ja chcem tak vrieska a zoberie si s chladničky.....tak uvidíme ako to dopadne....a bijete ho ked niečo vysrstí?

a porad ako pri tych vypetych situaciach, lebo ja zrevem ešte viac, mám 15m a ten podobne piští ked niečo chce a starší ten vrieska že chce to a to mne prasknu nervy...

@lienkad jasan, ze dostal aj po zadku, ale po pravde to nikam neviedlo, leda k tomu, ze nas chcel potom bit aj on 🙂 vychovnu uz nedostal strasne dlho, vlastne si uz ani nepamatam. Hlavne si nevycitaj, ze na neho kricis. Musis totiz zamestnat jeho pozornost. Ked nieco velmi chce a jaci ako o zivot, ze chce napr. Cokoladu pred obedom, ty povies ze mu ju nedas lebo ide obedovat, musis na neho dorazne prehovorit ` ja viem, ze chces cokoladu a ja Ti ju dam, ked zjes obed` vsetky ostatne reci a siahodlhe vysvetlovanie su zbytocne. Ked ti porozhadzuje treba mu rucky dorazne chytit postavit ho tvarou v tvar a razne mu povedz, ze toto robit nebude, ak to aj potom urobi, tak ked ho to prejde je dolezite aby Ti to pomohol upratat. Jasne, ze to neuprace vsetko,ale podstatne je Aby Ti s niecim pomohol.. Opat nevysvetluj v tej chvili zbytocne vela, lebo nieje v jeho moci vsetko vnimat.a posledna najdolezitejsia vec, ked ma zachvat, neodchadzaj z miestnosti, aj ked je zly tak ma mat pocit, ze ho lubime. Ja mojmu po zachvate normalne poviem, ze ho lubkam aj ked vystraja, ale ze je mi to luto a som z toho smutna. Toto na neho plati asi najviac. A este jedna vec co mi povedala - budte rada, ze sa takto prejavuje,je to zdrave dieta a je dobre, ze svoje emocie prejavuje naplno. Keby to tak nebolo,to by bolo horsie.

@kamilka22 presne tak to ja riešim každy den rano a na obed vrieska a bucha skrinkou kde máme sladkosti no niekedy si da povedať že najpr sa naje ale niekedy vrieska o dušu, vieš do 2,5roka sme byvali u našich a tam mamina alebo starky že ved mu daj trošku a potom sa naje no hovby on už potom nebol hladny no ked sme sa sem nasťahovali tak to postupne ide k horšiemu že ba udre alebo bije rukami kope, no tiež ho chytím a poviem mu že nech sa ukludni že ked sa naje a presne nieje dobre ked idem preč ako niektore to vrava že ked pišti treba zavrieť do izby u nás ešte horšie vtedy sa bojím či niečo nerozbije od nervov....no furt mu vravím že sa to nesmie a že ked bude takto sa správať tak budem smutna potom sa vždy rozreve že nie smutná a to mu vravim ked je kludny a hrá sa vtedy si to uvedomuje ale ked vrieska a bucha vecami tam to ignoruje....dakujem za pochopenie.....no s tou bitkou u mne je menej ale muž ten ho hned vvbije no na podiv jeho ani neudre a normálne má pred ním rešpekt no ja ho nechcem za všetko biť myslím že už tej bitky bolo dosť a nič sme tym nevyriešili....nemá preblemy s nočným pomočovaním, tohto musím budiť lebo sa furt pocika

@jankakim Neviem, či je táto téma ešte aktuálna. Síce sama nemám ešte skúsenosti s detičkami v takom veku, zo skúseností mojej mamy viem, že pri takýchto stavoch najlepšie zaberá sprcha. Pre niekoho sa to môže zdať drastické, ale robí sa to tak, že ak dieťa chytí "hysák" a nič nezaberá (rozprávanie sa s ním, nechať ho na chvíľu osamote) treba ho zobrať do kúpeľne, najlepšie je ho chytiť pod pazuchami a vložiť ho do vane tak ako je, tzn. oblečený, obutý a pustiť na neho VLAŽNÚ VODU, za žiadnych okolností STUDENÚ! Dieťa dostane svojim spôsobom šok a spamätá sa, i keď sa môže stať, že začne plakať. Treba ho sprchovať od hlavy po päty (veci predsa vyschnú) dovtedy, kým sa neukľudní 🙂 Ak sa "hysák" zopakuje aj na ďalší krát, treba proces zopakovať. Dieťa si postupne uvedomí, že ak spustí "hysák" čaká ho sprcha a prestane to robiť, lebo zistí, že mu to nepomôže 😀

Ešte som zabudla napísať, že ak sa "hysák" zopakuje, treba sa ho najprv opýtať, či chce ísť pod sprchu, keď to nepomôže, tak až potom proces zopakovať. 😉

@drmouse uff nič v zlom, ale toto mi príde ako v nejakej liečebni. Neviem či ste niekto videli český film Requiem pro panenku.....

@dendy1 😀 Ono to naozaj na prvý pohľad vyzerá ako týranie alebo niečo také, ale zaberá to. Je pravda aj to, že nie každý rodič je schopný svoje dieťa sprchovať len preto, aby sa upokojilo, ale ako hovorím, moja mama s tým má skúsenosti 😉 Môj brat sa raz v živote hodil o zem a spustil taký hysák, že konec. Po krátkom sprchovaní bolo po záchvate a už nikdy sa to neopakovalo.

@drmouse
ked musi byt tak musi
mne to tak divne nepride viac divne mi pride sa hadzat s dietatom o zem alebo kricat ze nechce chce cukrik
takym sposobom ako on krici ze ho chce 😀 😀

@dendy1

sprcha ti pride ako v liecebni a spravenie deti co tu bolo opisane , nie?
ta sprcha je este dobra v porovnani co tu citam 😀

normalne mi niekedy pride modry konik ako antikoncepcia .. a ma sem tam aj prejde chut sa snazit
🤐
jaj maminy vela pevnych nervov vam prajem

@drmouse budem ti oponovať ako mama, aj ako učiteľka. Mala som v triede dievčatko, riadne číslo, ktoré sa začalo po takejto procedúre zajakávať....dá sa to zvládnuť aj bez sprchy - dokazujú to príspevky mnohých rozumných mamičiek, ktoré tu prispievajú. Návšteva detskej psychologičky je dobrou voľbou, poradí, ako s dieťaťom zaobchádzať, ako zvládať takéto situácie bez kriku.

@mamavera Musím Vám oponovať. Poznám viac prípadov, kedy boli deti sprchované, keď chytili záchvat hnevu, ale rodičia pri sprchovaní na deti nekričali a dnes sú z nich múdry a VŠ vzdelaní ľudia, ktorí majú úspechy. Bohužiaľ návštevy detských psychológov (česť výnimkám) sú zbytočnou stratou času a niektorí tzv. psychológovia by mali radšej vrátiť diplom... Viem o čom hovorím, a myslím tým návštevy detských psychológov. Nič nepomôžu, majú vyhradených pár minút pre to ktoré dieťa a ešte medzi tým im zvoní telefón... Podotýkam, zase česť výnimkám. Zaujímalo by ma, koľko rokov praxe máte v materskej škôlke?

@drmouse Ja by som len tolko, ze mudrost, VS vzdelanie a uspech vobec nijako nevylucuje traumu v detstve. Pre mna teda toto nie je meritko vychovy. Podla mna je najdolezitejsie, aby boli moje deti vyrovnane a stastne bytosti, bez ohladu na to, ake vzdelanie a aky uspech sa im v zivote podari. Studena sprcha pri zachvate im to teda rozhodne nezaruci, mne to skutocne pride ako tyranie. Ako samozrejme, ze je to ucinne, dieta nie je blbe, pochopi, ze ma radsej drzat usta, lebo dostane sprchu. Tak si to pekne dusi v sebe. Tato metoda sa mi teda absolutne nepaci.

Je samozrejme na zvazeni kazdej maminy, co urobi. Nikoho neodsudzujem, vsetci robime, co sa nam zda najspravnejsie. Pre mna je ale tato "sprchovacia" metoda uplne neprijatelna.

@drmouse moje skúsenosti vyše dvadsaťročné sú žiaľ opačné, vzdor sa dá zvládnuť aj bez sprchovania, to by som v škôlke na začiatku roka, kým sa deti spamätajú, že tu platia určité pravidlá stála v sprche nepretržite. 😀 😀 😀 😀 😀 . A dieťaťu by som ukázala, že riešim problém z pozície sily, pretože osprchovať, jednu plesknúť, to je v podstate to isté....a s výchovou to veľa spoločného nemá.

@drmouse tak toto uz hranici s kadecim...
Moja ked ma hysak tak ju vezmem do narucia a nepustim... Len sa s nou hojdam,ked uz tak neplace tak jej zacnem spievat hocico ale hlavne potichu... Do 15-20min je uplne pokojna a sama sa aj ospravedlni... Ked je uz po hysaku tak sa o tom vzdy porozpravame...

@fidka79 V tomto nie je absolutne ziadny rozdiel. Skus si na seba ked si rozculena a spotena pustit studenu vodu, alebo vlaznu. Je to uplne jedno. Vysledok je rovnaky.
Ale ako pisem, nech si kazdy robi co chce. Moje deti vsak taketo metody poznat nebudu, pretoze mame uplne ine vnimanie hodnot a zivotnych cielov, to je vsetko.

Každý má nato svoj vlastný názor 🙂 V prvom rade som reagovala na počiatočnú otázku zakladateľky tejto témy, citujem: "...rozhnevá ho akákoľvek hlúposť a chytí ho záchvat, bije všetkých okolo, trieska s dverami..hádže veci.....dokáže to robiť aj pol hodiny...Nič nezaberá .Nebijem ho, snažim sa ho ukľudniť..ale nereaguje keď je v amoku. Počuja som o studenej sprche, je to vhodné?"
Na základe toho som písala, citujem: "Síce sama nemám ešte skúsenosti s detičkami v takom veku, zo skúseností mojej mamy viem, že pri takýchto stavoch najlepšie zaberá sprcha. Pre niekoho sa to môže zdať drastické,... pustiť na neho VLAŽNÚ VODU, za žiadnych okolností STUDENÚ!..."
Záleží aj na tom, ako samotná mamina vníma stav vzdoru svojho dieťatka, či ide len o nejaký prejav krátkodobého hnevu, ktorý sa dá zvládnuť pomocou objatia, rozprávania alebo nevšímania. Každé dieťatko je individualita, osobnosť a preto je dôležité, aby každý rodič sám vedel, ako jeho dieťa reaguje a čo na neho platí. Môj názor je zase taký, že kričať po deťoch je to isté, ako ich biť. Tak isto si krik môžu zafixovať s tým, že niečo urobili zle, OK, ale čo ak sa ako príklad začnete so svojim priateľom, partnerom, manželom hádať, zvyšovať intenzitu hlasu a kričať na seba? Potom nebude dieťa pociťovať, že sa hádate skrz neho, lebo bude mať zafixované, že krik = urobil som niečo zle? A ďalšia moja otázka znie, ak má dieťa záchvat hnevu, "hysák"... ktorý sa nedá zvládnuť, čo spravíte? Zoberiete dieťa pod pazuchu (bude kričať, kopať rukami a nohami na všetky svetové strany) a pôjdete s ním k psychológovi, aby Vám povedal, čo s ním máte robiť? A čo sa môže stať? Prídete do ambulancie, ak sa vôbec dočkáte a z dieťatka bude zrazu ten najlepší a najkrajší anjelik, ktorý poslúcha naslovo 😀 Musíte si uvedomiť, aj keď ja mám síce čo najmenej hovoriť, lebo nemám žiadne deti tak nevychovávate zvieratká, ale deti, ktoré sa sami musia naučiť, čo je správne a čo nie. Psychológ Vám povie, že položiť ruku na dieťa, kričať na neho... je Vaša slabosť, nakoľko neviete zvládnuť danú situáciu.

@drmouse hm, uz som poslala jednu, odpoved, zial pisala som z tabletu a nezobrazilo mi ju, tak skusim znovu. Pises, ze nemas deticky. Zial, k tejto teme sa da len tazko vyjadrit, pokial nema clovek osobnu skusenost. Pises, ze navsteva psychologa, je strata casu. Dovolim si nesuhlasit. Mam 4 rocneho syna a dcerku, ktora bude mat v septembri sedem. S dcerkou sme nemali nikdy vychovne problemy, ak aj bolo nieco, stacilo jej to vysvetlit a vec bola vybavena. Syn je velmi velky individualista, tvrdohlavec a ma sklony k precitlivelosti. Je velmi inteligentny a vnimavy, presne vie, co chce a ide si za tym. To by vobec nebol problem, len ked kvoli vsetkemu, co si zela a ja to nedovolim, urobi taky cirkus, ktory prejde az do amoku, ktory sa nijako neda ukoncit, tak je to velmi tazke. Skusali sme aj vlaznu sprchu, na syna to malo katastroficky nasledok, akoby som priliala olej do ohna. Akurat tak vrieskal cca hodinu a vzlykal este dalsiu hodinu, ked to pominulo. Moj syn sa po takomto vybuchu zlosti nedokaze upokojit, neda sa ho nicim zaujat. Mne navsteva psychologa - ktory mimochodom nemal na mna len par minut ale celu hodinu - a za hodinu sa toho da prebrat dost. Zatial som bola na troch sedeniach a vysledok je, ze viem, ako sa v takychto krizovych situaciach mam spravat. Viem, ako sa ku nemu ma spravat moja dcerka a to zabera. Konecne u nas zacina fungovat nieco, ako "hierarchia", ze dcerka je starsia a on ju respektuje a nesnazi sa ju "prerast". Ano, moze to vyzerat, ze vychovu svojho syna nezvladam a to cloveku, ktory nema deti a nevie o com hovorim. Moj syn mal niekedy aj 5 takychto zachvatov denne a bolo to strasne vycerpavajuce hlavne pre neho, ale aj pre mna,On nemoze za to, ze svoje emocie nedokaze zvladnut. Je to inak zlaty chlapec a vdaka navsteve psychologa sa nam detsky vzdor dari pekne zvladat. Ale s tvojou vetou, ze je dolezite vybrat si dobreho odbornika plne suhlasim.

@drmouse prepac, ale mojho syna, ked ma akom, by som sa mohla pytat na cokolvek, aj tak by ma vtedy nevnimal - vnima vtedy iba svoju emociu...

@lienkad syn sa v noci nepocikava, vydrzi do rana, len musim dozriet, aby siel pred spanim na WC. Drzim palce, aby sa Vam toto obdobie podarilo zvladnut. U nas sa to pekne lepsi. Tak som stastna prestastna :DDD

@drmouse s tým, že ak na dieťa kričím, alebo ak by som na neho položila ruku - že je to moje zlyhanie absolútne súhlasím. Práve preto tu mamičkám, ktoré nevedia ako problémy s dieťatkom riešiť odporúčam k nemu ísť, aby sa naučili zvládnuť takéto situácie s kľudom, bez kriku a bez toho, aby dieťa museli udrieť, kričať naň, alebo ho strčiť pod sprchu. Dieťa sa u psychológa kľudne môže chovať ako anjelik, dokonca tam nemusí byť vôbec, skúsený psychológ dokáže poradiť aj tak. Len na okraj, nie som psychológ, ani nikto z mojej rodiny, psychológia dieťaťa je iba obor, ktorý ma roky zaujíma.

@drmouse a strcit ho pod "vlaznu" sprchu nie je slabost? Velmi spravne si napisala ze vychovavame deti a nie zvierata-ani zviera by som netrestala takto!

@mokasina ako druhy psycholog sa stotoznujem 🙂

Milá mamička Jankakim! Chcela by som týmto príspevkom poradiť vám aj iným rodičom s podobným problémom. Možno niektorí nebudú súhlasiť so všetkými informáciami v tomto príspevku. Ani ja nechcem niekomu vnucovať svoje myšlienky, a preto kto sa s nimi nestotožňuje, tak nech ich jednoducho neaplikuje vo výchove 🙂 Snažím sa hlavne poradiť a pomôcť, tak dúfam, že sa mi to aspoň trošku podarí 🙂 Taktiež možno spomeniem aj niektoré informácie uvedené vyššie, ale chcela som poskytnúť ucelené poznatky. Problematika vzdorovitého správania sa detí predškolského veku je rozsiahla, a preto by sa dalo na túto tému diskutovať na niekoľko strán...Keďže mám aj ja dve detičky, z časového dôvodu sa môžem vyjadriť len k niektorým veciam, napriek tomu bude moja rada pravdepodobne obsiahlejšia...Taktiež som chcela poradiť aj iným, preto možno nie všetky rady budú pre vás ako“ ušité na mieru“. V prvom rade – určite neodporúčam sprchu – ani vlažnou vodou, a to z viacerých dôvodov (niektoré už boli spomenuté inými mamičkami). Jednou z najdôležitejších vecí výchovy by malo byť – učiť naše detičky, aby vyjadrovali svoje emócie a nepotlačovali ich! Ak nedovolíme dieťatku vyjadrovať svoje emócie, ale naopak svojím konaním mu dávame najavo, že negatívne (v niektorých prípadoch možno i pozitívne) emócie sú nežiaduce a nemôže ich vyjadrovať, dieťatko sa ich naučí postupne potlačovať. Tak vznikne nezdravý vzorec správania, ktorý jednotlivec používa celý život a negatívne ovplyvňuje vzťahy, somatické zdravie a pod. V prípade aplikovania sprchy v čase záchvatu dieťatka, svojím správaním signalizujeme: nie je správne, že sa hneváš, musíš to rýchlo zastaviť! Podobne aj nechať dieťatko samé v izbe za trest (niečo iné je, ak tam chce ísť z vlastnej iniciatívy a nie je to za trest, alebo aby sa tam išlo hanbiť a pod...). Ak pošleme dieťatko za trest samé do izby, dávame mu tým najavo, že hnev, zlosť nie sú prípustné a že sa sám musí so všetkým popasovať. A práve naopak, my rodičia sme tu pre dieťatko a nie dieťatko pre nás...my mu máme byť oporou a poskytnúť mu pocit bezpečia. Tak sa vytvára dôverný vzťah a dieťatko sa naučí, že sa na nás môže obrátiť s akýmkoľvek problémom a môže nám plne dôverovať (to je veľmi dôležité najmä v období puberty). Ale ak ho necháme samé, jeho psychika sa s tým musí vysporiadať po svojom a pre také malé dieťatko je to naozaj veľmi ťažké...Aj nám dospelým sa ľahšie zdolávajú problémy, keď na to nie sme sami, ale máme napr. oporu v partnerovi. Písali ste, že ste s ním v čase záchvatu zlosti v izbe a to je správne. Tiež je dôležité naučiť dieťa, aby vyjadrovalo svoje emócie. Učiť ho, že je normálne sa hnevať, cítiť zlosť – to však neznamená, že je správne ubližovať sebe, iným či ničiť predmety (bitie všetkých naokolo, búchanie dverami). Ukázať dieťatku spôsob, ako prejaviť napr. agresiu ale vhodným spôsobom (napr. búchanie do vankúša, alebo niečo čo neubližuje ľuďom a neničí predmety). Píšete, že sa trápite nad tým, že záchvaty vyčerpávajú vášho synčeka. Je vám to ľúto a to znamená, že ste starostlivá mamička, ktorej záleží na svojom dieťatku a presne toto by mal váš synček vedieť. Hoci sú deti mimoriadne empatické a váš synček citlivý, niekedy je potrebné to, čo cítime verbalizovať („po lopate“ povedať). Veľa vecí vo výchove a vo vzťahoch všeobecne je o komunikácii. Preto by som vám poradila, aby ste synčekovi povedali (ak sa to ešte nestalo) a kľudne aj viackrát opakovali, že vám záleží na ňom a že je vám ľúto, že je po záchvate unavený, vyčerpaný a pod. Aj z ďalších vašich svoj sa potvrdzuje môj názor, že najlepším odborníkom na svoje dieťa je jeho rodič. Naozaj píšete ako odborník, keď hovoríte, že jeho správanie je vyústením hnevu či sklamania a prejavom toho, že nedokáže spracovať emóciu. Áno, deti prechádzajú psychickým vývinom a niektoré zložky sú ešte nezrelé, preto potrebujú nás rodičov, aby sme im pomáhali. Niekedy sa záchvat nedá zastaviť, a vo vystupňovanej miere vyzerá, že nič nepomáha...opak je však pravdou – keď už zlyhajú všetky naše metódy je dôležité, aby sme stáli pri dieťatku a napr. hovorili: „vidím, že si nahnevaný, cítiš zlosť a nevieš čo s tým...ale neboj sa, som tu pri tebe a pomôžem ti, ľúbim ťa...“ a pod. Teraz by som chcela uviesť ešte nejaké všeobecné rady, ktoré by mohli pomôcť aj iným a možno niektoré pomôžu aj vám. Je to výsledok predovšetkým vlastnej skúsenosti so starším synčekom (bude mať 3,5 roka) a štúdia odbornej literatúry. Treba si uvedomiť, že každé dieťatko je individuálne a na každé platí niečo iné, treba skúšať a zistiť, čo je najefektívnejšie u toho svojho.
1.PREVENCIA: Nie vždy je to možné, ale snažiť sa predchádzať výskytu záchvatov zlosti. Odpozorovať, kedy sa najčastejšie vyskytujú (napr. pri únave, hlade, v určitých situáciách) a snažiť sa ich eliminovať.
2.LÁSKA A DOVERA: dôležitá je láska bezpodmienečná – dať dieťatku najavo, že ho milujem také aké je, aj s jeho slabosťami (aj keď sa hnevá, plače). To posilňuje jeho dôveru vo vás, čo som už opisovala.
3.Nevystupňovať výbuchy zlosti DO EXTRÉMOV: keď nemôžeme zabrániť vzniku záchvatu, snažiť sa svojím správaním, aby sme dieťa nevyprovokovali ešte viac. Krik, fyzické tresty v tomto prípade nezaberajú, dôležitý je skôr ďalší bod:
4.POKOJ: Viem, že je to obzvlášť ťažké. Mnohé z nás okrem starostlivosti o deti majú veľa iných povinností (domácnosť, účty,...) a nachádzajú sa v rôznych životných obdobiach. Úprimne povedané, napriek veľkej snahe a práci na sebe, ani ja sama nedokážem byť za každých okolností pokojná a občas sa stane, že sa tiež vynervujem. Je to ale prirodzené. Každá z nás je len človek so svojimi chybami. A to je dobré, aj deti sa naučia, že robiť chyby je ľudské. Dôležité však je, priznať si vlastné zlyhanie a povedať napr.: „je mi ľúto, že som bola nervózna a kričala som na teba, prosím prepáč...“ No napriek tomu, sa snažme byť v čase záchvatu dieťatka čo najviac pokojné, tichým hlasom naňho hovoriť. Sama píšete, že to najviac zaberá – kľud, pokoj a nie capnutie po zadku.
5.PRÍTOMNOSŤ: to som už opisovala. Pomáha, keď sme prítomní pri dieťatku, ako jeho opora. Niekedy samotná prítomnosť znamená viac, ako akékoľvek slová. Niektorým detičkám môže pomáhať pevné objatie, hoci v prípade môjho synčeka to nie je najvhodnejšia voľba. Keď má záchvat, som tam, hladkám ho, objímem, ale nedržím v pevnom objatí. To podobne, ako u vás, stav zhoršuje.
6.EMPATIA A PRÍČINA: snaha vcítiť sa do detskej duše. Snaha pochopiť, prečo sa tak správa. Čo je príčinou jeho emocionálnych prejavov. Tu patrí aj problematika odlíšenia druhu vzdorovitého správania, na základe čoho volíme aj svoje správanie. Je rozdiel, či dieťatko vrieska a plače, lebo si chce vydobiť to, čo nepovažujeme za správne (napr. má záchvat zlosti, lebo chce iba dosiahnuť, aby sme mu dali sladkosť, hoci vie, že musí najskôr obedovať a že by ho bolelo bruško, skúša hranice). Vtedy je skôr na mieste, aby sme mu prejavili, že sme tu, že vieme, že sa hnevá, že mu nechceme dať sladkosť. Povedať, že by ho bolelo bruško, že najskôr musí spapať obed. Vysvetliť a ak stále protestuje, potom čakať, „ignorovať“ ale v zmysle, som tu pre teba, ale sladkosť dostaneš až po obede. V tomto nepovoliť, treba určiť hranice. Synčekovi niekedy poviem napr.: „Viem, že to chceš, ale to nie je správne, nech robíš čokoľvek toto ti nedovolím, môžeš sa hnevať a keď sa upokojíš, potom sa porozprávame, chceš aby som tu bola s tebou?“ Viac sa však zameriavam v tomto príspevku druhému typu záchvatov, lebo sa domnievam, že sa týkajú viac vášho synčeka. Neviem, akú máte rodinnú hierarchiu, ako fungujete v každodennom živote. Mám informácie z niekoľkých viet, takže sa budem len domnievať...Písali ste, že synček má väčšinou záchvaty, keď si napr. stavia niečo a sestrička mu to zbúra. Skúste sa doňho vcítiť. Synček vynakladá úsilie, aby niečo vytvoril. Napr. veža z kociek je preňho veľmi dôležitá – nám sa to môže zdať ako banalita, ale detičky také veci vnímajú ako životné dôležité. Potom príde sestrička a zničí mu jeho snahu. Cíti sa frustrovaný. Tu hrá úlohu aj viacej faktorov, napr. môže ísť do určitej miery aj o súrodeneckú žiarlivosť (to už je ale iná téma). Mohli by ste reagovať napr. takto (ale každá situácia si vyžaduje iné slová, preto je dôležité hľadať príčinu, skúmať situáciu...): „Cítim, že sa teraz hneváš. Viem, že tá veža bola pre teba dôležitá. Snažil si sa a tvoje úsilie sestrička zbúrala. Cítiš sa smutný a aj na ňu nahnevaný. Je to normálne. Každý sa občas hnevá, aj maminka, aj taťo, babka...Nie je však správne búchať dverami, biť druhých ľudí, lebo nás to bolí. Ani hračky nemôžu za to, že sa hneváš. Sestrička je oveľa mladšia od teba a ešte nerozumie tomu, že je pre teba dôležité, aby veža stála. Ona ťa ľúbi a chcela sa s tebou hrať a nevedela ti to dať najavo...“ a pod. Toto môžeme hovoriť pokojným hlasom počas záchvatu, niekedy však dieťa už je v takom stave, že to nedokáže spracovať, preto je potrebné toto povedať, aj keď sa až upokojí. Prebrať to s ním, to môže predísť ďalšiemu záchvatu. Niekedy sa dieťatko takto správa, lebo chce upútať na seba pozornosť, volá o pomoc a chce dať najavo „som tu a potrebujem ťa maminka“...Sú rôzne príčiny. Možno sa to zdá ako tá náročnejšia cesta rodičovstva a možno aj naozaj je, ale stojí za to, pretože to robíme pre naše detičky, aby boli vyrovnanejšie a šťastnejšie.
7.Uvedomiť si, že záchvaty zlosti sú prirodzenou SÚČASŤOU VÝVINU: patologické by bolo skôr, keby vôbec neboli. Úplne sa nedá, aby vôbec neprišli. Správnou výchovou je však možné, aby boli minimálne. Môj synček momentálne má približne jeden klasický záchvat zlosti raz za mesiac, aj menej. A naozaj, čím viac som ja nervózna a menej sa sústredím na vyššie spomenuté, tým je to horšie. Deti veľmi reagujú podľa toho, v akom psychickom stave sme práve my rodičia.
Záver: O tejto téme by sa dalo hovoriť oveľa viac, preto niekedy naozaj pomôže návšteva odborníka (psychológa) , ktorý má nielen odborné vedomosti, praktické skúsenosti, ale aj ochotu a čas venovať sa vám. Verím, že sa niekedy cítite aj vy unavená, nešťastná, keď sa synček takto správa. To je tiež normálne. Nič a nikto nie je dokonalý, ani my maminky a ani naše detičky 🙂 Prajem vám ale, aby sa vám darilo a bolo to stále jednoduchšie a zvládnuteľnejšie. Dúfam, že som aspoň trošičku pomohla vám a hlavne vášmu synčekovi. Prajem všetko dobré. Mirka

@miroslava58410 suhlasim s kazdym jednym slovom. A najviac s tym, ze by mali byt kludni hlavne rodicia. Pokoj len predstierat nema zmysel nasi drobci vsetko vycitia a potom aj ich reakcie su prudsie.