Problém s učiteľkou

Problém s učiteľkou - Začalo to pred dištančným vzdelávaním. Učiteľku som mala veľmi rada. Priateľská a vždy ochotná učiteľka, jej práca ju napĺňa. Čo viac si priať. Avšak dovtedy som nemala možnosť sa s ňou nejako porozprávať. Nevedela som o nej takmer nič. No napriek tomu som ju mala kvôli jej charakteru rada. Všetko sa to prelomilo vtedy, keď začalo dištančné vzdelávanie. Za túto kapitolu svojho života neskutočne ďakujem. Bez tejto možnosti by som ju nikdy nespoznala hlbšie. Začnime však od začiatku, nie od konca. Ako som spomenula, doteraz som s ňou nejako nekomunikovala, ani ona so mnou. Boli sme asi iba klasický žiak a učiteľ. Nič zaujímavé. Každopádne prišlo teda vzdelávanie cez internet. A s tým prišla aj prvá úloha z predmetu, ktorý učí.... No a bod zlomu nastal, keď mi prvýkrát odpísala. Iné učiteľky napísali len že ďakujú, potom mi následne prišla známka do elektronickej žiackej knižky a tým to bolo vybavené. Nikdy by mi nenapadlo, že by som si s nejakou učiteľkou dlhšie písala. Táto však odpísala obsiahlu odpoveď. Zhrnula moju prácu, objektívne ohodnotila, dokonca niečo niekedy vytkla prípadne na niečo upozornila, proste dala si záležať. Samozrejme väčšinou to bolo fajn, všetko správne, ale tak určite sa stalo, že nie vždy to bolo OK (ale o hodnotenie tu nejde). No, ako čas plynul, vždy som sa tešila, kedy konečne príde na rad ten predmet, a s ním spojená úloha. Keď prišla úloha, mala som ju hotovú do hodiny. Lebo som si vždy chcela písať s učiteľkou (nie že by som si potom neštudovala to dané učivo). Avšak po čase to prerástlo už do takej podoby, že som začala byť na nej "závislá". A ešte stále som. Začala som pozerať mail každú minútu - či náhodou odpísala. Už to občas aj mamine liezlo na nervy.. Potom prišla posledná úloha a teda aj prázdniny. Za prázdniny som sa jej ozvala len 2 či 3 krát. Osobne som s ňou chcela konverzovať každý deň (čo aj teda chcem), ale nemohla som. Lebo by to bolo už moc otravné. Avšak dnes, asi po 2 týždňoch v škole viem len to, že neviem, ako sa jej zbaviť (keďže ju už nechcem nijako obťažovať). Tento pocit a "láska" k nej pretrváva, predtým som o nej mala aj sny, dokonca na dennej báze, našťastie tie skončili - bolo to nepríjemné. Zaťažovali mi myseľ a fakt som neriešila nič iné len sny a ich význam apod... Dnes mám stále chuť jej písať každý deň a vždy ma vnútorné raní, keď už musím nejakým spôsobom ukončiť konverzáciu aby to nebolo divné (čo už teda asi je). Chcela som ju dokonca raz poprosiť o doučovanie alebo niečo v tom zmysle, lebo diskutovať s ňou je niečo úplne iné, ako s kýmkoľvek iným. Som ňou asi fakt nejako posadnutá alebo ako to nazvať. Neviem si to inak vysvetliť. Vždy, keď jej napíšem, celá žiarim šťastím, dokonca aj okolie vidí, keď jej napíšem a vždy keď som šťastná vedia, že sa to týka jej... A fakt neviem, ako túto situáciu riešiť. Predtým som si nahrávala aj nejaké nahrávky každý mesiac, aby som si zdokumentovala aktuálnu situáciu, moje pocity v tom období a proste tak.. Ako si niekto zapisuje myšlienky do denníka, ja som si sama pre seba povedala a nahrala, ako sa cítim a pod. :D A, keď si to vypočujem, vždy sa tam spomína jej meno. Nie je dňa, aby som na ňu aspoň raz nepomyslela... Chcela by som sa s ňou o tomto porozprávať, ale neviem, ako by zareagovala. Neodvážim sa proste. Neviem či to je normálne... Chcem riešiť tento svoj problém, snažím sa ho riešiť. Ale ostatní ma už iba pri jej mene zastavia. :D Avšak kamaráti, rodina je skvelá, žiadne problémy. Ani psychické.. Zároveň sú jej a moje názory takmer totožné, prebrali sme už dosť tém a fakt sa mi s ňou veľmi dobre píše a preberajú témy.. Možno nejaká rada od Vás? Čo s tým robiť? Aj keď si poviem, že na ňu nejdem myslieť, že ju nejdem riešiť, o pár hodín ju tak či tak riešim. Nie naschvál, proste iba keď ju vidím na pár sekúnd napríklad na chodbe v škole, ten "cyklus" opäť začína. Ďakujem za akúkoľvek radu.