Rešpektujúca výchova v puberte: Ako zvládnuť výzvy?
Dobrý deň, chcela by som požiadať o radu LEN mamičky, ktoré nejako zvládajú (alebo už zvládli) rešpektujúcu výchovu detí v puberte. Jja rešpektujem iné výchovné postupy, ale nesúhlasím s nimi.
Mám 2 deti, som sama. Vychovávam s rešpektom, každý deň sa rozprávame o všetkom, stanovujem hranice, vysvetľujem. Posledné mesiace sa však veľmi zhoršilo to, čo deti rozprávajú. Nadávajú (nie pi.., ko..., ale ostatné nadávky), urážajú sa navzájom (debi*, tučibomba, ...), sú necitliví k sebe, až krutí. Ale začali si dovoľovať ku mne. Predtým sme sa občas doberali - vtipná poznámočka, všetci sme sa zasmiali, bolo to ok. Teraz to prerástalo. Dohováram im, že takto sa v rodine nechováme k sebe, vysvetľujem, že to zraňuje, že som ich mama, že ja ich rešpektujem, tak nech rešpekujú aj oni mňa. Idem im vzorom a príkladom. Vysvetľovala som láskavo, potom aj nech vidia hnev, že ma to zraňuje, aj som sa urazila, aj som skúsila zákazy - ale to by mali telku zakázanú na také dlhé obdobie že až. A keď už som im ju zakázala a urobili to znova? A potom znova a znova aj 15x? Čo mám zakazovať? Všetko?
Prosím o radu, čo robiť, keď opakovane nerešpekujú hranice a dohováranie, vysvetľovanie a ísť príkladom nefunguje. Povedala som si, že trošku vydržím, prejde ich to, je to roztopaš, skúšajú... ale toto je už moc. Je to u nás jak na bojisku. Ja som som len chcela, aby sa cítili milované za každých okolností, príjmané, aby v našich vzťahoch bolo spojenie, miesto komandovania a boja o moc.
@zuzanaam ....ale prosím ťa.Keby si poznala moje deti,tak by si vedela,že sú to dve najsamostatnejsie deti na svete a majú viac rozumu ako mnoho dospelých.Maju vlastné životy a idú si svojou cestou.Bodaj by každá mala doma pubertiaka ako ja.Spolahliveho,cieľavedome ho,samostatného,múdreho,,zručného.
A že poslúcha,že má byť načas doma? Áno,poslúcha,lebo vie,že keď on dodrzi dohody,ja dodržím dohody.
Moje deti môžu všetko,kým vidím,že sú zodpovední,dodržiavajú dohody a majú rozum.
A oni sami sú väčšinou autoritou tam,kde vkročia.Maju v sebe prirodzený vodcovsky talent.
A s týmito vecami on
posluchani autorít na mňa nechoď.To sú také alibistické kecy slabých ľudí.Zdrava autorita je v živote dôležitá.
Či ty si taký dospelý rebel,ktorý tiež nemá úctu k nikomu?
@tiika Fakt to nie sú malé detičky a tieto základné pravidlá medziľudskej komunikácie dávno poznajú. Logický dôsledok za nevhodné správanie je dôležitý v omnho mladšom veku, aby dieťa pochopilo súvislosti medzi konaním a následkom. Ale tieto decká vedia, ako by sa správať mali a dobre vedia, aké má ich konanie následky- že matka je nešťastná, že to zhoršuje ich vzťahy, vytvára napätie a konflikty. Konajú nesprávne nie preto, že nevedia, čo spôsobujú, ale preto, lebo tak konať vedome chcú.
@doriiis žena zlata ty máš všetko geniálne prácu, kde odborníkov si vážili a stačilo robiť pár dní do týždňa a zrazu bolo po práci geniálne deti to je rodičovská zaslepenost chcela by som vidieť tie všetky super deti o ktorých sa tu píše.Dvaja chalani v puberte a rešpektujúca výchova to iste😉
@doriiis som dospelý rebel tam, kde to ide proti môjmu svedomiu. Zodpovednosť a dodržiavanie dohôd by som nenazývala poslúchaním. Moje dieťa tiež dodržiava dohody a nemyslím si, že by "poslúchalo". Ale naše dohody sú dohodnuté obojstranne, nieže zavelím, bude to tak a tak a nič viac ma nezaujíma. Dieťa presne vie, prečo veci treba spraviť. Čiže výchova k zodpovednosti je dôležitá a ak nie je niečo urobené ako treba, nechám "vychutnať" prirodzené dôsledky. Nedávam príkazy, zákazy a už vôbec nie tresty. Autoritou môže byť pre mňa jedine niekto, kto je múdrejší, alebo v niečom lepší odo mňa a najmä morálny človek. K takému môžem mať aj úctu. A nie niekto, kto vyžaduje poslušnosť.
@zuzanaam ....darmo ti to budem vysvetľovať.Si asi jedna z tých,čo si myslí,že doma iba rozkazujem a kričím a každý poslúcha,lebo sa boji.
No ja nemusím.Lebo ja nemusím ani rozkazovat.Deti robia veci,ktoré majú a musia sami od seba.
Lebo vedia,že to za ne nikto nespraví a dôsledky si odnesú samé.A pár krát sa prerátali a poučili sa.
Nie,mne deti nemôžu nadávať,lebo sa začnem s nimi baviť rovnakým tónom.A zranuje ich to rovnako ako mňa.Ak to chcú tak do toho.Ale nerobia to.
A ani ja.
Pre mňa je posluchanie aj dodržiavanie dohod.Lebo viď autorku u nich neplatí ani to
@annm81 uf, vážne sme už všetci v 14-rokoch boli schopní zrelo, vyrovnane, s rozvahou komunikovať a vyjadrovať sa a zvládať nepriateľské správanie? Problémy mladých, ich správanie tomu teda nenasvedčujú. Skôr opak je pravdou.
A mnohí ľudia to nevedia ani v dospelosti a vlastne po cely život.
@tiika Áno, v 14. by už každý mal byť schopný pochopiť, že sprosté slová nepatria do komunikácie s rodičom. Ty si to nemyslíš? V 14. rokoch je tiež dieťa na tom so svojimi rozumovymi schopnosťami na tom tak, že chápe, čo spôsobuje doma takýmto správaním. A tiež si dokáže prepojiť akýkoľvek trest s akýmkoľvek činom- lebo dokáže verbálne komunikovať . Ak nezvláda svoje emócie, musí na tom pracovať sám a žiadny špecifický trest mu túto schopnosť čarovne nedodá.
@doriiis ja si o Tebe nič nemyslím, nepoznám Ťa. Reagujem na to, čo si napísala. "A my,čo sme aj po zadku dali,aj hlas sme zdvihli nie raz,nevyjednavame a vieme dávať tresty,ktoré aj majú efekt máme doma 14 ročných,čo poslúchajú." Zato Ty hneď vieš, aký človek som ja. A áno, dať po zadku, alebo udeľovať tresty pre mňa nie je cesta. Nevidím v tom iný výsledok, ako poníženie a zasievanie strachu a nenávisti. Hlas niekedy zdvihnem aj ja, ale nie preto, že si myslím, že je to dobrý výchovný prostriedok, ale preto, že som tiež len človek a keď je toho veľa, rupnú mi nervy.
@zuzanaam ...no vidíš.Mne nervy nerupaju.Nemaju prečo.Ja dviham hlas,keď upozorňujem 8 ročnú po 2.3.krat,lebo na 1.krat ma ignoruje a má ma v pazi.Hlavne vtedy,keď sa nevie kontrolovať a ukľudniť sa sama,keď jej už veľmi šibe.To je tá puberta.
Ja neviem,čo je to mať veľa.Neupratujem za deti,nebeham za deti,nevybavujem za deti.Ich povinnosti sú ich starosti.Od robenia úloh,chodenie na krúžky az po vloženie špinavého prádla do koša.Ak nespravia,nejdú,zabudnú,riešia si to sami.
Ja mám svoje povinnosti,ktoré oni nerobia za mňa
@annm81 rozhodne to chápu už oveľa skôr. Problém však nie je v chápaní, ale v tom, prečo to tak nerobia, prečo to nedokážu ani mnohí dospeli? Ako to, že nevieme normálne vyjadriť naše silne emócie, hnev? Ako píšeš, v tomto žiadny trest nepomôže, nenaučí, iba zastaví. Čo by teda pomohlo?
@doriiis celkom sa stotožňujem s tvojim prístupom s to, čo popisuješ považujem za prirodzene dôsledky. Zaujimalo by ma, či sa na tom s partnerom obaja zhodnete. Inak by to asi nefungovalo, ak by on deti napríklad chránil i pred nepríjemnými skúsenosťami, zachraňoval situáciu, vyriešil za nich dôsledky…?
@tiika Mnohí dospelí to nevedia preto, že im chýbal príklad v ranom detstve, alebo preto, že nemali dostatočne silnú motiváciu naučiť sa ovládať. Neústupčivosť rodičov a prípadne tresty za nevhodné správanie môžu byť takou motiváciou pre tie deti, ktoré ju nedokážu nájsť samé v sebe. Trest sa nijako nemusí vylučovať s tým, že rešpektujeme osobnosť dieťaťa - naopak, od istej doby by sme mali prestať deti vychovávať ako škôlkarov a jednať s nimi ako s v podstate seberovnými ľuďmi.
Samozrejme platí, že každý je len človek a má niekde hranicu, za ktorou začnú prevládať emócie nad racionalitou - ale autorka asi nepíše o tom, že deti jej nadávajú len v extrémne vypätých situáciách.
Odporúčam túto knihu- Henry Cloud John Townsend: Hranice (Kedy povedať nie, kedy povedať áno)
Myslím, že ti pomôže nájsť odpoveď,aj riešenie problému. Držím palce, dobrá výchova je namáhavá praca, ale stojí za to.
@minenkak takže deti.si môžu robiť čo chcú a keď poviem,že ak si neuprace izbu, tak tam ostane kým nebude hotová a až potom pôjde von,je trest?
Len to nie, že deti si môžu robiť, čo len chcú. To už radšej nejaký trest, prísnejšia výchova nez ziadna.
S tým upratovaním.. Pokial máte take pravidlo, takýto zaužívaný harmonogram, tak je to myslím ok, ak nepôjde von (pokial je to primerane a vonku nepride fakt o niečo dôležité). No zostat tam v izbe.. áno, to mne pride už moc, z prevahy sily, moci, s cieľom ublížiť.