Teenager - introvert
Mám 15 r syna je jedináčik.Nikdy s ním neboli problémy kľudný, rozvážny, dobre sa uči.Uz od detstva bol úplne iný ako ostatné deti nikdy nevystrajal, pokým iné deti behali ako divosi môj si staval z piesku hodinu.Vzdy som mala pocit, že nevie vyjadriť emócie sú deti, ktoré, keď sa tešia, tak sa tešia, keď placu, tak to všetci počujú.Do škôlky išiel v 5 r zo zdr.dovodov.V rozprávke, ktorú pozerával počul jedného dňa mám Ťa rád a potom to hovoril vsetkym.Skola dobre vždy hľadal istotu a kamarátstvo u učiteliek, druzinarok.Nikdy nemal nejakú potrebu kamarátov, súrodenca ...často po návšteve povedal, že konečne🙂)alebo na chate, kde som bola s kamarátkami a ich deťmi, tak sú hlučné, otravné, občas sa zabavil k hre, pridal, ale skôr asi zo slušnosti, alebo, že sa to od neho čaká.Dodnes má 15 r. má len 2 kamarátov v triede z toho s jedným hravá hry na PC.Von vôbec nechodí do skoly a domov.Ked sa spýtam či si s chalanmi nerozumie, tak povie, že sa nemá s nimi o čom baviť iba s tými svojimi dvoma, troma.Zopar krát bol chytať so spolužiakom Pokemonov, keď bol mensi či cez pandémiu hrať futbal a na kofolu.Pokym iné mamy nevedia kde sú deti ja sa pýtam či nechce ísť za ......nechce, nebaví ho to, načo?decká z triedy idú do kina on nejde, lebo sa mu nechce ísť autobusom a on by chcel vidieť nieco ine.Vzdy som si hovorila, že je iný neviem to vysvetliť, ale mám okolo seba veľa detí a vymyká sa bežným deťom.Nikdy nerobil zlomyselnosti je skôr empatický aj, keď teraz puberta ho okresala a je väčší tvrdas.Uz veľa krát som si všimla, že nechápe suvislostiam typu
Introvert sa nebude citit dobre medzi mnozstvom ludi..a je jedno,ci je to 5 alebo 50..nemal co povedat,tak nehovoril nic..to by som sa mozno porozpravala aj s tymi ludmi,co boli na grilovacke,ze tiez nemusia byt necitlivi,ze je taky aky je,niekedy nezhovorcivy,ale to nie je problem
Je pravda,ze tato doba mu vobec nepomaha,uz druhy rok viac ci menej zavrety doma,to napomaha akurat tomu,ze bude utiahnutejsi..ale kazdopadne sa treba s nim porozpravat,ako to vnima on...aj introvert rad povie o svojich pocitoch,ak ma niekoho,komu veri...drzim palce 🙂
Skoda, ze chalan nema surodenca, jeho domaci rovesnicky socialny kontakt by bol naplneny.
Som tiez introvert a v puberte som sa tak nejako prejavovala ako tvoj syn. Ale musim ti napisat, tak ako mna drazdila a liezla mi na nervy moja mama v puberte, take iste pocity mam z toho, co si napisala ty. Prepac, ale tvoje reci o synovi mi normalne lezu na nervy. Chces aby bol taky ako vacsina, chces, aby ta chapal (tie blbe darceky), ale ja sa pytam, kto pochopi jeho?
@motolica mne je len luto mojho syna, lebo on bol praveze odmalicka cisty extrovert, do cca,12tich... potom sa to uplne otocilo. Dcera naopak cca do 15-16 utiahnuta introvert s nizkym sebavedomim... teraz ma 22 a cca od 16tich je ako vymenena. Sebavedoma, ma staly okruh kamaratov, komunikativna. Neviem co ma tieto zmeny na svedomi, synovi vravim ze mozno z toho vyrastie. Jeho to trapi ze sa takto zmenil. Chcel by byt ako predtym ale nejde mu to.
Podľa toho čo popisuješ môže byť asperger, mám 16 - ročnú AS ...
@0silvia0 si úplne vedľa pochopenia a empatie má dosť.Zato, že je introvert predsa nemôže sedieť doma a nevystrcit nos.Beznu socializaciu predsa potrebuje pôjde do školy do mesta nebudem stále s ním, keď si bude vybavovať veci a pod...Nikto ho nenúti, nerozprávam mu, že je divný a podobne veci.Nedávam ho do tábora, keď viem, že to nemá rád.Vzdy bol podporovaný.Mrzi ma, že Ti idem na nervy🙂ten darček bol príklad jeho citového či empatického zmýšľania.Tyzden predtým kupoval jeho spolužiak mame šálku v drogérii bol s nim ešte som hovorila, že milé gesto.Blby darček?tak pre mňa to je dôležité, že žijeme spolu a mal by vedieť, že niekomu takto prejavime lasku.Vobec nepíšem, že chcem, aby bol ako väčšina ja ho od detstva akceptujem ako introverta a svojské dieťa.
Ja na žiadne testy s ním nepôjdem v škole nemá problémy a to, že mu stačí jeho svet akceptujem.
Čo by som mala z toho, že mi niekto napíše, že je asperger?Išlo mi o to pochopiť jeho sebeckosť?v podstate aj teraz, keď sme sa rozprávali o Ukrajine jeho pohľad bol priamy a neprejavil ani trocha ľútosti.
@tani777 on sa mi zdoveri so všetkým s týmto nie je problém.
@tykat aj môj povie, že on by sa aj so spolužiakmi rozprával, ale nevie ako, nevie o čom.Ze oni len o blbostiach žuju zuvaci tabak, sprejuju po dedine.Tak veľké deti zase starosti iného rázu.
Aj u môjho syna žuvací tabak v triede, hlavne témy sexizmus a rasizmus, a kto sa kedy ako opil a koho pretiahol… a pritom gymko.
Ake hry hra tvoj syn? Mozno by si mohli zahrať online. A popritom sa spoznať, mozno maju podobne záujmy. Mne sa so synom rozpráva vynikajúco, ma rozhľad, zmysel pre humor… on ma kamarátov dlhoročných ale na opačnom konci sveta, hrajú spolu hry, nielen PC ale aj slovné, aj kecajú naživo, ale nikdy sa osobne nevideli. To co sa on o nich dozvie je aj pre mna zaujímavé lebo to je uplne iný štýl života (Libanon, Singapur, Nórsko…) a su to decká v jeho veku, komunikujú spolu cca 5 rokov. Syn ma jednu veľkú výhodu ze je odmalička uplne bilingválny, pre neho je angličtina prirodzenejšia ako slovenčina.
mám pocit, že navonok prejavuješ akože empatiu ale vnútorne s tým chalanom aj tak nie si stotožnená. Čiže on to cíti, ja to tiež vždy cítim keď niekto robí niečo akože a hrá predo mnou divadielko. Aj moja mama to robila a robí a pre mňa sú tieto ťahy strašne priehľadné. Ale ok, snažíš sa, nevieš to inak. Každý je iný a nie každý rodič si sadne s dieťaťom. Ja napríklad darčekovanie z duše nenávidím. Preto píšem že blbý darček, a poznám viac ľudí, ktorí to majú takto. Si predstav, že neznášaš darčeky, ten pocit, keď vieš, že tvoja mama by ten darček rada prijala a čaká v kútiku duše na to. Aby decko potrvrdilo darčekom, že áno mama, mám ťa rád. Ale on to nechce urobiť, je mu to proti srsti, tak to radšej neurobí, aby nemusel prežívať vnútorne tie pocity, že robí niečo, čo nechce len preto, že to niekto očakáva. snáď som to dobre vysvetlila.
Inak este ku Aspergerovi… jeden zo synovych online kamosov je prave Asperger, a v ich multi-kulti skupinke ho akceptujú takého aky je.
podla mna je uplne normalny pubertak...moj ma 16, chodi na strednu...ma spoluziakov kamosov, ale po skole nikam nechodieva...raz tyzdenne chodi na floorbal, inac sedi doma pri pc...tam komunikuje so spoluziakmi, hraju hry...obcas z izby pocujem, ako sa rehoce...
niektoré deti takto s príchodom puberty proste ostanú, no nemusí to tak ostať, ono sa menia každú chvíľu, ich nálady, pohľady na svet a tak isto aj potreby. takže by som povedala, že je to normálne
@0silvia0 neviem prečo si sa zamerala na ten darček.Myslim, že je dosť veľký na to, aby myslel aj na radosť a city ostatných.Vidis to cez seba ty nemáš rada obdaruvavanie a hneď sa Ti to spojilo s očakávaniami tvojej mami.Nemysli si, že som niekde ronila slzy a výčitky, že si na mňa zabudol, ale prekvapilo ma to.Mozno stačilo zagratulovať.Ci to vždy mu bude niekto pripomínať teraz sa hodí toto, takto máš reagovať?Občas každý musí robiť veci, ktoré sú mu proti srsti či povie som introvert toto nebudem robiť?Ale chápem ako to myslíš podľa mna je prijatý a nikto mu doma nehovorí, že je taký onaký ja na také prežívanie som hakliva a viem, že to vie zraniť.Je silno zameraný na seba chcela som mu dať pohľad, že existujú aj ostatní ľudia a raz bude mať frajerku, kolektív a bude sa musieť nejakým spôsobom prispôsobiť.Ale dik za pohlad
Nezamerala som sa na darček, ale prostredníctvom darčeka vysvetľujem pohľad. deti sa učia odpozorovávaním. Je to teenager, on vidí, počuje, ako sa ľudia v jeho okolí správajú, ako reagujú, o čom sa rozprávajú. On sa hľadá, niečo berie, niečo neberie, niečo mu príde prirodzené, niečo neprirodzené, proti srsti. Na také rukolapné výchovné metódy, že teraz pozdrav, teraz zagratuluj dedkovi, teraz odpovedz atď. bol čas keď bol dieťa. Teraz je to človek v najcitlivejšom veku. Buď sa na neho niečo nalepilo, alebo nenalepilo. V puberte je neskoro vychovávať, to už malo dávno prebehnúť, veď na to bol čas 15 rokov.
Nechápem, prečo ľudia stále analyzujú introvertov a prikladajú im rôzne diagnózy. Otravným extrovertom to robí málokto.
Ja mám tiež dosť spoločného s tvojom synom. Na základke som mala svojich pár kamarátov a s ostatnými som nemala potebu sa rozprávať. Vždy som bola tá tichá. Na strednej to už bolo lepšie, ale aj tak som nemala za potrebu sa rozprávať s veľa ľudmi. Je vo veku, kedy jeho rovesníci riešia samé blbosti typu alkohol, fajčenie, párty, sex.. očividne má lepšie priority. Však kamarátov má, aj ked len pár, no a? Proste sú ľudia, ktorí nepotrebujú socializáciu. Možno sa časom zmení alebo nie, ale nevidím na tom nič zlé
asi by bolo najlepšie skúsiť psychológa...on to posúdi lepšie ako my...😊
Mám podobného syna. Proste sú aj takéto deti. Nevstupujú v detstve do mláky, teraz vzorne nosia rúška. Slovenčina nemá pre nich logiku, lebo pre nich logické je matematika, technika, fyzika. K tomu patrí vesmír, presnosť. Rovesníci sú vždy inde, väčšinou akoby "100 rokov za opicami". Títo sú takí dospelí, preto sa ťažko s rovesníkmi baviť, nie je o čom. Čo môže matka? Prijať a usmerňovať, poradiť. Nestrácať nervy. 🙂
Ešte na začiatok dodám, že nie som odborník, ale poruchy autistického spektra sú téma, o ktorú sa dosť intenzívne zaujímam. Nemienim týmto nikoho psychoanalyzovať. Chápem, že môj príspevok môže byť miestami irelevantný a zdĺhavý...
Vidím tam isté črty aspbergra. Občas sa to ťažko rozlišuje od introverzie, keďže danému človeku nikto nevidí do hlavy a práve tam spočíva ten rozdiel, v chápaní a myšlienkových procesoch. To, že si to žiaden pedagogický pracovník nevšimol (prípadne sa to nikomu nezdalo, že to treba riešiť) sa kľudne mohlo stať. Nie každý má vyštudovanú špeciálnu pedagogiku a z vlastných skúseností viem, že nikto neriešil, keď decko každý deň v škôlke skladalo pyramídy z Lega a keď išli na dvor stálo na jednom mieste s rukami za chrbtom (to isté na ZŠ cez veľkú prestávku) a nikto to neriešil, vôbec.
Späť k téme. Čo sa týka vyhýbania sa ľuďom medzi introvertom a aspbergrom je rozdiel hlavne v intenzivite a príčine. Aj jedných, aj druhých ľudia vyčerpávajú, ale ľudí s aspbergrom do oveľa väčšej miery. Navyše ľudia sú hluční, nepredvídateľní, keď sa človek chce rýchlo niekam dostať a po ceste je veľa ľudí, musí medzi nimi, čo tiež žerie energiu, plus ešte myšlienka: "čo ak ma niekto osloví a ja nebudem vedieť pohotovo reagovať, len tam budem chvíľu ticho stáť ako kameň, poviem hmm a ticho odídem preč, celý deň budem vymýšľať, čo som mal povedať, a ešte večer ma to bude trápiť", to tiež berie energiu.
Človek môže nedať darček, aj keď je to dlhoročná tradícia z iných dôvodov než je sebectvo, napríklad: zabudol, má iný spôsob prejavovania lásky/náklonnosti, alebo nevedel, že sa to od neho očakáva, lebo nechápe význam tohoto spoločenského rituálu. Posledné 2 príklady môžu byť príznakom aspbergra. Nanešťastie je to dosť často interpretované ako arogancia. Jednoduché vysvetlenie, že treba ľuďom dávať darčeky nepomôže. Treba, ale prečo? Kto to takto ustanovil? Nepísané spoločenské pravidlá nechápe každý.
Rovnako aj pravidlá začatia konverzácie a ako sa správať/čo povedať v skupinových sociálnych situáciach.
Diagnóza môže pomôcť minimálne tým, že získa prístup k adekvátnej psychologickej pomoci, ktorá mu môže zjednodušiť fungovanie po zvyšok života. Prípadne, keď stretne ľudí, ktorí nie sú takí chápaví ako ty, s diagnózou pre neho, snáď, budú mať pochopenie. Taktiež mu to môže pomôcť pochopiť samého seba a efektívne fungovať v spoločnosti.
@tykat preto bol za tou mojou vetou ten smajlík,trošku na odľahčenie 🙂 ale nikdy nevieš ,vždy môžu prekvapiť ,je to na nich. Brat ma 40,je taký od malého bábätka,je to veľmi vzdelaný,skromný človek, rodinu nemá ani deti,nikdy nemal priateľku,kamarátov asi dvoch od ZŠ ,má svoj svet, nikdy sa nepozrie človeku do očí,na mňa si už zvykol za tie roky a akceptuje ,že z neho ťahám info ako z chlpatého deky ,ale je to ten najlepší brácho na svete ❤️ vďaka nemu tiež viem ako asi pracovať s dcérou 🙂