Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Ako by ste sa vysporiadali s tým, keby váš partner trpel psychickou poruchou?

4. aug 2020

Ako by ste sa vysporiadali s tym, keby vas partner/partnerka trpela psychickou poruchou? Isli by ste do vztahu s clovekom, o ktorom viete, ze ma nejaku psych.chorobu? Nemyslim tazke schizofrenicke stavy, vyrazne poruchy osobnosti, ale napr. depresia/panicka porucha. V rodine mame niekolko pripadov, ktore skoncili az hospitalizaciou. Tiez mam diagnostikovanu stredne tazku depresiu a beriem AD. V minulosti sa mi kvoli tomu rozpadol vztah, pretoze partner moj stav bral ako vyrazne obmedzovanie kvality zivota. Nezazlievam mu to, sama som si vedoma toho, ze zivot s depresivnym clovekom je narocny a do istej miery obmedzujuci. Som uz dlhsiu dobu sama a premyslam ci je sebectvo hladat si vztah s tym, ze uz dopredu viem, k akym komplikaciam moze dojst, a ci sa s takym niecim vedia ini stotoznit.

renatka1985
4. aug 2020

ak si dobre zaliekovana, nemali by to byt komplikacie nezlucitelne so vztahom. Ja osobne by som nemala problem mat takeho partnera.

kacena4
4. aug 2020

depresia je bezna psychická porucha dnesnej uponahlanej a vystresovanej doby. je vsak otazka ako sa k nej clovek postavi a ci s nou bojuje alebo sa jej podda a chce byt depresivny ci uz s liekmi alebo bez. poznam aj aj pripad. obydva su to mlady ludia vo svojich vlastnych vztahoch kde jeden takmer vobec neovplyvnuje ich vztah, pracuje, cestuju... (jasnacka ak ma svoju chvilu partner to akceptuje) a druhy vztah jeden z partnerov viac menej taha celu rodinu lebo druhy z partnerov sa venuje svojej diagnoze ☹ takze nie je problem najst si partnera problem je ako sa clovek postavi k svojej poruche

elizuella
4. aug 2020

Rob, co uznas za vhodne. Ak tuzis po vztahu, tak ho hladaj. Obmedzenia, ktore prinasa choroba, budete spolu dodrziavat, budes sa setrit, nebudes mat 5 deti, haciendu a mrte prace a bude ti rodina pomahat. Partner musi vediet, ze potrebujes setrnejsi rezim, ze mas zdravotne obmedzenie. Dobre je poznat sa, co ti pomaha, skodi a ako sa vytiahnut z depky a pod. Taktiez dobry doktor.

kamitomi
4. aug 2020

Uff no toto je ťažké... Ale tak žiť s človekom ktorý má akékoľvek postihnutie či chorobu vyžaduje veľa veľa lásky, kompromisu a tiež odriekania. No nemyslím si že by človek mal byť sám. Nie je na to asi pre každého ale myslím že isto nájdeš niekoho kto to zvládne 🙂 Určite to od teba nie je sebecké, veď ak budeš úprimná potom partner bude dopredu vedieť že to nebude úplne ľahké.

sunny8
4. aug 2020

Môj ex išiel do manželstva s tým že nevedel že jeho budúca žena má depresie. Nikto o nich nevedel ani moji rodičia ani rodina len sestra čosi tušila. Trvalo to od desiatich rokov a vydávala som sa ako 20 ročná. Mala som aj lepšie obdobia keď som to vedela lepšie skrývať a potom sme mali zložitú situáciu tak neprikladal tomu veľkú váhu. Mal to so mnou ťažké lebo sa mi to začalo výrazne prejavovať .. kým sme boli u svokrovcov tak to bol smútok ako má každá mladá žena žijúca u svokrovcov - nedajú pokoj starajú sa do výchovy dieťaťa túžila som po vlastnom domove po súkromí po viacej času pre seba .. išla som zanietene do práce skôr z materskej že teda budem mať príjem môžeme časom požiadať o hypo. Vyšlo nám to dostali sme hypo na byť ale depresia neustupila. Bolo to horšie lebo som zistila že som sama. Chýbali mi rodičia ktorí v Tom čase so mnou nehovorili. Chýbalo mi objatie od mami. Priatelia .. čokoľvek .. ex bol stále u mamičky pomáhal jej so všetkým kým ja som bola sama. Pracovala som na smeny bola som ubita ako kôň plus ešte tá depresia. Začali sme sa snažiť o dieťa pol roka to bol horor tie depresie .. v tehotenstve ešte horšie. 😞 Pokus o podrezanie žil .. rozchod .. rozvod .. uvedomujem si že som mu to vôbec neulahcovala. Chcel chodiť na výlety k vode a tak postavili sme si stan on sa s malou kupal ja som revala pod stanom. Išli sme do cirkvi kde sme chodili on bol na kazni ja na záchode zavretá zarevana. Išlo mi srdce puknut. Chcela som pojest tabletky že sa otravim. Nejedla som aj niekoľko dní. Bola som chudá bledá troska ... Naozaj chces mať takého človeka za partnera ? Ja sa mu nečudujem že odišiel .. žijem u rodičov našťastie sme sa pomerili otec ma depresie a ťažšie ako som mala ja .. mama je zúfalá ako partner je nepoužiteľný. Nestará sa o seba pije stratil zamestnanie. Hovorí sa v dobrom aj v zlom
Ale človeku v depresii nemôže pomôcť nikto kým on sám nechce. Netrpí len ten človek ale celé okolie. Cesta von existuje .. ale musí prísť facka čo otvorí oči .. ak nemusíš nechoď do takého vzťahu. Taký človek márne hľadá útechu a plata dieru v srdci .. všetko čo ho aj poteší trvá chvíľu.

sunny8
4. aug 2020

Prepáč nedocitala som že si to ty čo máš depresiu. Nie je sebecké hľadať si vzťah ale každý si zaslúži lásku ale nie každý človek to vie znášať bez toho aby trpel. Sú partneri čo dokážu človeka s depresiou držať a nejak to zvládajú. Mne manželstvo krachlo. Viem že sama by som nešla do vzťahu s duševne chorým človekom
Starostlivosť o otca má extrémne vyčerpáva

autor
4. aug 2020

@sunny8 uf, no v podstate si mi odpovedala, aj ked nechcene.
Nie som na tom az tak zle, ale priznavam, ze byvaly partner to nemal lahke, aj ked som mu len velmi malo davala pocitit, ked som mala naozaj zle dni. Ked som uz nevladala a chcela som zacat s liecbou AD, bol proti, vraj ma lieky zmenia a musim to zvladnut bez nich. V tom stave zufalstva som nanho bola tak naviazana, ze by som spravila hocico, tak som ho posluchla a bola to chyba.

Vravim si, ze maju stastie ti, ktori uz su v manzelstve a prepukne to az vtedy. To uz ich partneri musia nejako prekusnut a aj to spravia pre dobro rodiny, nech to znie akokolvek sebecky. V mojej situacii je to o to horsie, ze s velkou pravdepodobnostou kazdy chlap vycuva z potencialneho vztahu, ked mu poviem o mojom zdravotnom stave. Mlcat je sebecke, povedat pravdu = nohy ja plecia a utek.

sunny8
4. aug 2020

A co tak pomôcť sama sebe ? ;) Nechceš takto stráviť zbytok života .. určite si ešte mladá holka

vilma7
4. aug 2020

Ja som išla do vzťahu s človekom so soc.fobiou. Ale keďže odmietal s tým niečo robiť, tak sme sa potom aj pekne rozišli.
Takže pre mňa to boli zabité stratené roky, ale dotyčný našťastie nejaký vzťah má.

Takže veľkú úlohu by zohralo, aký postoj má dotyčný k tomu svojmu zdraviu atď. Od toho by bolo moje rozhoduje závislé.

autor
4. aug 2020

@sunny8 beriem uz treti druh AD, nezaberaju. Bicyklujem, cvicim, meditujem, vela casu travim na slnku, s rodinou, beriem magnezium, odisla som zo stresujucej prace.
Pises, ze si mala cely zivot depresiu, vies preto ake tazke je v tom stave cokolvek robit, ked ta hlava nepusti. Prekonavam sa, ale su dni, kedy mam problem si co i len navarit. Je naozaj tazke sa zmierit s tym, ze raz svojmu partnerovi budem na pritaz.

lucilaines
4. aug 2020

Ja som mala vztah s clovekom s uzkostami a panickou poruchou. Nevedela som o tom dopredu, povedal mi to az po nejakom case. Nezazlievala som mu to a nijako nesudila, naozaj som si dala namahu, vela som sa ho pytala, vela som citala, aby som tomu porozumela a teda ja som naozaj chcela mu byt oporou a pracovat na vztahu. Avsak ako tu uz niekto spominal, je potrebna aj ochota z druhej strany, lebo u nas sa to casom zvrhlo na to, ze vsetko sa tocilo okolo neho a keho choroby a to myslim naozaj kazdy jeden den, kazda cinnost. A on so mnou odmietal komunikovat, led sa zatal, ja som proste vobec nevedela co mam robit, sko spravne reagovat, co je spravne a co nie a tak ma casom od seba uplne odtlacil. Takze na tvoju otazku, sno vztah urcite mozes mat, vobec to nie je sebecke, lazdy mame nejake problemy. Ale ak uz najdes cloveka, ktory s tebou bude chciet byt, bude to chciet snahu aj z tvojej strany, lebo ja som bola v tom vztahu uplne stratena aj ked som velmi chcela.

sunny8
4. aug 2020

Ja ťa chápem veď som si tým tiež prešla .. ťahalo sa to so mnou úplne celú pubertu od tých desiatich rokov až po 25.rok života kedy som sa z toho konečne dostala. Po 20tom roku sa to rapídne zhoršilo .. je vela veci čo mi pomohlo k tomu aby to dnes už bolo za mnou ;) AD som brala len necelé dva mesiace aj keď diagnózu som mala normálne na papieri nechcela som užívať lieky. Až ku koncu kedy to bolo neznesiteľné. A práve vtedy keď som užívala lieky som porobila najväčšie kraviny

autor
4. aug 2020

@sunny8 tak prezrad, co ti pomohlo 🙂

sonnenshein
4. aug 2020

Depresia je tiez "len" choroba. Mnoho krat sa da krasne vyliecit (najma situacna), mnoho krat staci mat spravne nastavene lieky (ako napriklad pri cukrovke). Generalizovat sa to zial neda. Ak je snaha, a to myslim na oboch stranach, daju sa zvladnut aj omnoho horsie veci, ako depresia.

lenuliatko84
4. aug 2020

Nesla by sim s takym clovekom nikdy do vztahu.

unicornlady
4. aug 2020

Chodíš aj na psychoterapiu pravidelne? Lebo niečo to predsa spustiť muselo (keďže to nemáš celý život). Ja som napr. mávala dlho autoimunitné ochorenie a celú ma to ovplyvňovalo, plakávala som skoro každý deň. Teraz po 5 rokoch, keď už som na tom fyzicky oveľa lepšie, tak aj psychicky sa cítim lepšie.

renoarik
Autor odpoveď zmazal
Zobraz
lija22
4. aug 2020

@renoarik jaj haha prepac smejem sa, snad sa neurazis. Lebo sama o sebe som vzdy tvrdila ze budem stara dievka s desiatimi mackami 🙂

nikolka1986
4. aug 2020

Viac ľudí depresiu má ako nie, takže depresia by mi nerobila problém, nakoľko s chlapom sme prekonali on ľahšiu a ja ťažšiu formu, iné choroby psych. charakteru by mne prekážali.

renoarik
4. aug 2020

@lija22 neboj, neurazila som sa 😉

autor
4. aug 2020

@nikolka1986 ja zase nepoznam nikoho okrem rodinnych prislusnikov, kto by ju mal. O to je tazsie je brat to ako nieco “bezne”, ked vsetci su normalni, len ja psychicky chora

matkamirko
4. aug 2020

Pravdu? Mam svokra, ktory mna, nas- nici uz 14 rokov, lebo stale len on, on, on. Ano aj to je depresia, vzdy si myslis, ze len ty si ten, co ma problemy, vsetci sa ti musia prisposobit, "posrat sa" z teba(neber to prosim v zlom). Snaz sa depresiu uplne odstranit z hlavy, zahlt si hlavu niecim, co ta prinuti premyslat inak, vyplni ti cas, neda prilezitost na blbosti, dlhe premyslanie. Pretoze ked mas vela casu na premyslanie o blbostiach, tak depresia rastie. Unav telo, mysel- hlavu, kazdy den. Moj svokor si myslel, ze aj napriek vsetkym nasim povinnostiam, starostiam(dve deti, cca 15 rokov sme rekonstruovali dom, svojpomocne, choroby, nemocnice), sa mu musime venovat(navarene, napecene, upratane, byvanie vo "vile" bola samozrejmost), chodil s nami vsade-na vylety, zral nam nervy, ohovaral, aby ho kazdy lutoval- vtedy rastol, bol spokojny, no my sme chradli, cela nasa rodina. Tak sme to vzdali, a hladame mu byt, nech zacneme dychat. Takze za mna, daj sa dohromady, a ak sa na to necitis, tak to radsej nechaj tak- pretoze raz mozno budes mat aj deti, a nemyslim si, ze mat nevyliecenu depresivnu matku, je to prave, co bude potrebne pre dlhorocnu vychovu.

matkamirko
4. aug 2020

A nemaj obavy, je tak neskutocne vela podobne chorych ludi, ze sama urcite nie si. Obcas mam pocit, ze som do tych depresii, z toho mojho svokra, upadla aj ja. Ale nastastie viem, ako vyuzit vsetok svoj cas, do poslednej bodky, a zamestnana mysel, je to najlepsie. Velka zahrada, je moj najväcsi relax ;) a vylety s detmi do hor 😉

autor
4. aug 2020

@matkamirko ver mi, ze kazdy jeden clovek s depresiou by si radsej vybral zivot zdraveho cloveka bez akejkolvek pozornosti 😉 denno-denne som pocuvala, ze sa lutujem a robim sceny len preto, ze som leniva. Ale hlava ta nepusti, citis sa ako odpad a nevies s tym urobit nic.
Svokra treba dotlacit k psychiatrovi, zmenit lieky, aby vam nebol na obtiaz. Urcite bude rad aj on, ked mu pomozu.

sidicek
4. aug 2020

Neviem koľko máš rokov, ale najprv sa daj dokopy sama, správne lieky, terapie... A potom keď budes zvládať fungovať aj v záťažových situáciách viac menej normálne, tak začni budovať vzťah. Určite si potom aj ľahšie nájdeš dobrého partnera, a všetko pôjde tak ako ma.

matkamirko
4. aug 2020

Tak mas potom zlu liecbu, a zle nastaveny denny program, zivot celkovo. Ja viem, ze je to tazke-mamu mam s SM, a ked to porovnam so svokrom, ktory nikdy nemusel nic 🤦, tak moja mama je hrdinka. Aj ked uz nevedela, ze co dalej, a nevidela ciel, isla, aj ked jej hlavu islo roztrhnut, bola uplne na dne, nevladala chodit, neopustila sa. A presne taka musis byt- velmi sa lutujes, a to prave nie je to najlepsie. Zmen lekara, a zmen zivotny styl.

autor
4. aug 2020

@matkamirko ja praveze bojujem, nevzdavam to. Ako som pisala hore, bicyklujem, cvicim, stretavam sa s rodinou a priatelmi, robim vsetko preto, aby bolo lepsie. Skusam uz tretie AD. Su ale dni, ked ma boli kazdy sval na tele (depresia je aj o fyzickej bolesti) a co i len osprchovat sa je nadludsky vykon. Ale ako vravim, kto nezazil nepochopi. Zdravym ludom sa javime ako slabosi, co sa lutuju a ja chapem preco. Tie stavy ale nie su volou ovladatelne, tak ako si pri zlomenej ruke nerozkazes, aby ta nebolela.

matkamirko
4. aug 2020

Tak potom sama poznas odpoved na tvoju otazku. Ked ti nezaberaju lieky, nemas svoj zivot pod kontrolou, vztah je nerealny, a uz vobec nie mat rodinu- dieta, to nedas, pokial si na tom takto zle. Pretoze ako matka, sa nemozes vyhovorit na nic.

matkamirko
4. aug 2020

A hlavne, stale pises a hovoris, ako sa co neda. Skus hladat cestu, a nepisat, ze robis denne vsetko potrebne- zjavne nie. Naozaj mas nezvladnutu liecbu, a nemas ani chut, nejako to zmenit. Skus si aj priplatit, a najst naozaj niekoho, kto ti aj pomoze-navstevuj skupiny, kde su podobne chori ludia. Je dobre, ze premyslas, ze co chces, horsie je to s tym, ze si myslis, ze robis vsetko dobre, a aj tak to nejde. Chodis do prace? Kolko casu si tam, co po nej, comu sa venujes doma. Co vikendy? Ako mas vyplbeny cas?

kubkovamama
4. aug 2020

Sestra má veľmi ťažkú depresiu od puberty zhruba, miliónkrát sme rozmýšľali kedy to začalo,čo bolo spúšťač,ona to podľa mňa vedela o sebe dlho,len dokázala perfektne tajiť.Plus sociálna fóbia,neschopnosť zaradiť sa do bežného života,tým to vlastne prasklo keď už nemohla ďalej tajiť,že nechodí na výšku,nemá bývanie.Zacali sme to riešiť,super bolo,že si uvedomovala čo jej je.Uz prešlo 25r.Stale je na liekoch.Nema partnera,deti.Byvanie sme jej vyriešili.Sama nedokáže vlastne nič.Zazrakom sa dokopala k manuálnej práci na 3smeny.Nevie variť,starať sa o domácnosť,keby tam občas neprideme padne jej byt na hlavu.Je to veľmi náročné pre všetkých a najviac pre mojich rodičov.Zmes sklamania,bolesti,strachu,seba obviňovania,premýšľania kde spravili chybu.Moj muz mal depresie po ťažkej autonehode.Avsak dokázal sa z toho dostať,je v poriadku,pozitívny,plný života a odhodlania,ide si za snami a nepozná slovo nedá sa.Chodil na terapie,dostal radu rob čo máš najradšej,čo ťa najviac baví,zmeň pracu.Prave vďaka depke,má v sebe pokoru a vdacnost.Tazke chvíle niekoho nakopnú a dokáže sa vyliečiť,musí mať však v sebe obrovskú silu,motiváciu a odhodlanie.

Tu začni písať odpoveď...

Odošli