Ako nespraviť dieťa zodpovedné za štastie rodiča?
Nechcem aby moje dieťa cítilo pocit zodpovednosti za moje pocity. Ako to urobiť?
Zažívala som to ako malá a doteraz mám z toho úzkosti a psychické problémy. Ja som bola zodpovedná za to aby bola mama šťastná, aby nebola smutná a bolo to obrovské bremeno pre tak malé dievčatko. Pamätám sa ako ma citovo vydierala a až teraz som si to uvedomila keď to začala robiť aj môjmu synovi. Už som pochopila prečo mám psychické problémy, úzkostné stavy, prečo to vyvrcholilo až do sebapoškodzovania.
Až do dospelosti som robila veci, ktoré tešili moju mamu a nie mňa. Celé som to pochopila a prehodnotila až po 30-tke.
Pre príklad: chodila som 8 rokov na krúžok, ktorý som nenávidela len preto aby mala mama radosť. Musela som mať stále samé jednotky aby sa mama nehanbila, lebo mama aj babka boli učitelky a ako by to vyzeralo keby som náhodou mala dvojku. Nesmela som vystrájať, alebo vyjadriť nejaký svoj názor, ktorý bol iný ako mamin, lebo bola z toho smutná, atď. Bolo toho na mňa príliž.
Nikdy nechcem toto urobiť môjmu dieťaťu. Ale vidím že je to bežná prax. Často počujem od členov rodiny ako hovoria môjmu synovi “urob toto, inak bude mama smutná”, “nerob to, lebo mama bude plakať”. Chápem že v určitej miere sa dieťa musí naučiť vnímať aj pocity druhých a neubližovať iným. Ale ako ho to naučiť bez toho aby sa cítilo zodpovedné za pocity či šťastie rodičov???
Tak vidis, ze to spravenie je vo vasej rodine take vkorenene, nerob toto lebo mama bude smutna atd... cize ty jedine, ze to pretnes a proste nebudes toto pouzivat. Mama to ma proste "vrodene" naucene, ako kopu fraz a je dost mozne, ze si to ani neuvedomuje. dalsia vec je, ze na xy ludi to posobi nejak a na dalsich xy to neposobi vobec a nic si z too nerobia, cize ani kazdemu to nerobi problem = tym padom sa to nikdy u vas nereisilo.
Mame normalne povedz, nech takto so synom nekomunikuje, ty to tiez nerob a urob si po svojom, aby si bola spokojna.
Mamu poučiť nech takto nerozpráva a ty to tiež nehovor. Neviem ako inak to chceš riešiť.
Vyrástla som v niečom podobnom. Pracujem na tom každý deň. Je mi ľúto, že aj ty máš takúto skúsenosť.
Čo mne pri výchove synov pomáha je vždy opanovať svoje emócie a rozmýšľať skôr ako niečo poviem, najmä ak som nahnevaná alebo vystresovaná.
Vyhýbam sa formuláciám ako "kričím, lebo ty si (doplň si čo chceš)", "som nervózna, lebo stále robíš toto a hento",... alebo presne tie, čo spomínaš aj ty. "Chceš aby som bola smutná?" Z detstva si pamätám ešte jednu: "dosť že mám ťažký deň, ty ešte urobíš toto!" jednoducho, uvedomuj si zodpovednosť za svoje emócie a kočíruj ich. Tvoje dieťa sa nenarodilo aby ti robilo mantinel alebo rohož. Na pochopenie je to veľmi jednoduché. Len tá prax niekedy uchádza. A to je okej, dôležité je na tom proste pracovať.
Ale samozrejme, že stále si v tom vzťahu rodič a zodpovedná osoba. Stále zastávam názor, že isté situácie si zasluhujú zdvihnutý hlas a prísne jednanie. Dieťa pre svoju bezpečnosť jednoducho niekedy poslúchať musí... dôležité je aby si prísnosť nemýlilo s hnevom.
Každé dieťa je úplne iné a rovnako bude mať svoje vlastné traumy z výchovy, lebo sme len obycajni ludia a každý robíme chyby. Takže ak sa budeš aj najviac na svete snažiť, tak tvoje dieťa môže mať neskôr traumu z tvojej snahy alebo z niecoho co si ako problem nebrala. Vážne nemôžeš vychovať dokonale a bezproblémové dieťa, lebo my sami mame chyby. Uvedom si, ze tvoje dieťa je úplne iné ako ty, preto podľa mňa stačí, keď ho nebudeš ty stresovať vetami ako si smutná ak niečo urobil a podobne. To ze to vravia ostatní? No co uz každý sme nejaký a každý vravi svoje, nemôžeš zmeniť ani okolie a druhých ľudí.
Práve pre tieto situácie nemám rada tieto výchovné rady co máš a nemáš robiť s dieťaťom, lebo sa to vážne nedá aplikovať na každé dieťa a na každú situáciu. Výchova je veľmi premenlivá vec, nemá nejaký systém. Ved ty sama si zober ak ti kolegyňa vyčíta v práci niečo, tak jeden deň to môžeš brat ako útok a ďalší ako normálnu kritiku, ktorá ta nerozhodi.
They fuck you up, your mum and dad.
They may not mean to, but they do.
They fill you with the faults they had
And add some extra, just for you.
-------------------------------------------------
O tomto su velmi dobre knizky ako reagovat v roznych situaciach, dokonca su aj take, ktore sa vyslevone sustredia na "neprenasanie" chyb svojich rodicov.
V podstate, to co dieta robi ta nerobi smutnou ci ano? Neviem si predstavit, ze by male dieta robilo nieco z coho by som bola smutna (mala smutnu emociu) Vysvetlis mu, preco to nema robit a stale dokola, pokojnym tonom.
Kazdopadne je na to milion knih, roznych pristupov a metod, odporucam si zopar nacitat a aplikovat taku, ktora ti najviac vyhovuje aspon v takych situaciach, ked sa vies ovladat.
Co sa tyka rodiny, ja vzdy poviem, aby to nerobili, upozornim ich, velmi to nepomaha, ale dieta vidi moj postoj. Napr. ze nie som smutna z toho, ze skace zo stola.
@zoobaby tak tieto zle programy,v ktorých sme vyrastali je ťažké prekonať. U mňa pomáha pokora. Priznať si,že som spravila chybu a ospravedlniť sa. Ďalej pomenúvame svoje emócie. Keď ma deti výročia poviem, že sa teraz hnevám a udám dôvod. Ak sa hnevám bezdôvodne alebo len z únavy a preťaženia,tak to tiež pomenujem. Prosto musím sa naučiť rozlíšiť svoje emócie a dôvody pre ktoré vznikli.
Napríklad ma často nahnevajú domáce úlohy. Ale nie preto, že by sa deti nesnažili ale prosto nemám dosť trpezlivosti. Tak to sme sa s deťmi dohodli, že keď nemáš trpezlivosť a si nahnevaný tak odídeš do druhej miestnosti si trošku zakričať. Funguje to super. Ja si zakričím a keď sa vrátime tak sa na tom smejeme. Prosto znížiť sa na úroveň toho dieťaťa a pomenovať čo cítim je pre mňa kľúčové.
@777januska777 súhlasím...každý zanechá na svojom dieťati nejakú traumicku.A čo jeden považuje cely zivot za zlyhanie rodiča druhý súrodenec vníma úplne inak.
@zoobaby skús si prečítať knihu Respektovat a být respektovan alebo pozri Výchova Nevychovou na nete, tam sa o tom veľa píše
@zoobaby kedze si sa posunula a zvedomila si to, mohla by si byt " zaockovana" nie je nad vlastnu skusenost. Staci aby rodic bol dospely aj mentalne nie len podla obcianskeho.
Tvoja mama ta poznacila a pravdepodobne by sa urazila keby si jej to povedala. Ma to uz navzdy.
Ty to uz vies si dospela a tak sa vies postarat o svoju dusu. Bud k sebe taka ako by si bola sama sebe najlepsia kamaratka, maj k sebe sucit a trpezlivost. Syn to zaregistruje.
No proste to nerobiť.Moja mama bola tiež takáto toxická matka,ktorá,keď mala zlú náladu,alebo bola smutná,tak sme o tom vedeli všetci,lebo umelo sťahovala pozornosť na seba.
No a jednoducho som si povedala,že ja budem úplne iná matka a som.Ty,keď sama s tým nedokážeš bojovať tak smer odborník.
Nerob to svojmu dieťaťu.Za tvoje reakcie a pocity si zodpovedná iba ty sama