Ako si veci nebrať osobne?
Ahojte, obcas ma niektore poznamky od druhych, hlavne tie, ktore su vycitaveho charakteru voci mne, uplne rozladia, beriem si to osobne. Prosim vas tie, ktore to tak nemate, viete mi nieco poradit, co si poviete, aby ste to vedeli flegmaticky hodit za hlavu? Mozte poradit hocico, afirmaciu, meditaciu, neviem 🙂
@0silvia0 Vieš, aktuálne tieto veci riešim s triedou prváčikov. Tie deti ledva vyrástli z prirodzeného egocentrizmu predškolákov a väčšina z nich (česť výnimkám) je extrémne precitlivená na svoje potreby a zároveň extrémne bezcitná voči potrebám ostatných. Štvrtáci, s ktorými som končila minulý školský rok, boli v tomto ohľade oveľa zrelší a použiteľnejší. Len jedno jediné dieťa z celej triedy zostalo zaseknuté v tejto pozícii päťročného, lebo jeho rodičia v ňom posilňovali mentalitu obete, ktorej celý svet ubližuje neprávom a nikdy mu nedovolili, aby sa poučil na vlastných chybách.
Osobne si myslím, že deti potrebujú počuť pravdu. Bez kriku, zosmiešňovania, ale aj bez zabalenia do vaty. Holú a neprikrášlenú. Viem, že niekedy ich to bolí, a podľa môjho pozorovania to najviac bolí deti, ktoré majú samé seba z nejakých dôvodov postavené na piedestále a zrazu zistia, že sú tiež len omylné a nedokonalé bytosti, ktoré robia chyby a občas sa za ne aj musia ospravedlniť. Iste, je jednoduchšia cesta vsugerovať si, že tí ostatní sú necitliví a mali by so mnou zaobchádzať ako s čínskym porcelánom, ale tadiaľ cesta k zmene, ani k uzdraveniu nevedie.
@zuzitko74 neboli sme pri tejto konkretnej situacii, cize nevieme ako to zahriaknutie vyzeralo. Jasne, ze treba povedat pravdu, ale nie s odporom k decku. Ale kedze som bola tiez dost precitlivele decko (ale aj velmi empaticke) som zastancom empatickeho pristupu aj k detom, aj k dospelym, ku vsetkym rovnako. Pravdu ano, ale jemne bez zosmiesnenia, odporu, hnusu a hlavne ludsky, primerane.
U autorky je tiez nejaky problem, pretoze berie bezvyznamne veci az prilis osobne. Ale evidentne ani hola pravda (nie velmi empaticky podana) od matky v detstve rovno medzi oci jej od tej precitlivenosti nejako nepomohla...
Autor - “ja to nemám” tak ako ty a poradiť sa s tým nedá, lebo je to podľa mňa povahou.
Každý mame nejaké muchy, niekto je citlivý ale sebecký, niekto má hrošiu kožu a môžeš sa s ním otvorene rozprávať a nenaťahovať si koli nemu rukavičky, ale by ho ani vo sne nenapadlo napríklad všetko vyžrať, keď vie, že je to pre viac ľudí.
Ten príbeh s uhorkami je ojedinelý, niečo, čo ťa štve už desaťročia alebo máš nejaký čerstvejší príklad? Aj ako dospelá sa dostávaš do situácii, že nehľadiš na druhých a myslíš len na svoje uspokojenie, čo je ti potom vyčítané? Je to tiež oprávnené ako v prípade uhoriek? Lebo ak je to oprávnené, treba rozmýšľať nad svojim konaním, nie nad tym ako nebyť citlivá na kritiku.
@zuzitko74 napisala, ze ju zahriakla. Mas pravdu v tom, ze 10 rocne dieta by uz malo mat empatiu voci druhym. Len niekto ma empatiu vrodenu, niekoho treba empatii este ucit.
Podla toho co pise autorka, je velmi na seba precitlivela, cize mama by tiez mala vediet, ze ma doma precitlivele decko a podavat kritiku jemnejsie. Autorka by sa mala ucit empatii k druhym, ale medzitym to mozno za tie roky ma zvladnute, neviem.
Cize vsetky situacie vedu k vzajomnemu vyucovaniu empatie, len niekto to zvlada lepsie, niekto horsie.