Ako získať späť mentálny nadhľad, kľud a odstup?

Asi som taká dráždivejšia povaha. Alebo som proste len obklopená v rodine takými ľudmi, pretože u známych či cudzích (kolegov) sa mi toto jednoducho nedeje. Či už ide o muža, či jeho mamu, v mojej rodine sa toto tiež deje pomenej, musím niektoré veci opakovať dokola tisíckrát a náprava je buď minimálna, alebo krátkodobá, alebo plná výhovoriek.
Ja mám jednoducho nejakú predstavu o niektorých veciach. Chápem, že nemôžem každému vnucovať svoje predstavy a tak keď to ide, tak mlčím a zariadim sa po svojom. Nechutí mi obed u svokry? Tak si dám len trochu a neriešim. Manžel zase nechal pozapínané všade svetlá? Tak ich pozhasínam a neriešim. Nie som však puťka, ktorú niekam posadia a tam sedí bez názoru. Niektoré veci mi pijú krv. Také, ktoré ma stoja viac námahy, alebo také ktoré niečo zásadnejšie ovplyvňujú. Napríklad výchovu detí, chod domácnosti a pod. Vždy sa ale snažím to riešiť rozhovorom. Či už od muža, alebo svokry, počúvam v prvom rade výhovorky, ktoré asi majú byť ako forma vysvetlenia, prečo to či ono robia tak ako robia. Akosi však na ich konci neprichádza slovo, ok, dám si na to pozor, alebo ok, tak spravme komprosmis, keď ti to vadí. A tak sa tie problémy točia stále dokola. Urobia si po svojom. No, a tu začínam mať problém ja, že keď už po x-tý krát, keď sa udeje "tá situácia", mne už dvíha adrenalín a ja už nedokážem reagovať s kľudom. MOžno je to aj primerané a normálne, že už zvýšim hlas, ale na druhej strane takto nechcem reagovať a viem, že to situáciu iba zhorší, nepotrebujem predsa vyjsť z toho ako tá problémová, lebo takým ľuďom nevysvetlíte, že vás majú viac rešpektovať. Čiže jediné čo potrebujem zmeniť je, že aj po tisícikrát poviem jednému či druhému v kľude, to čo potrebujem. A dám nejaké príklady. Dieťa nechtiac vyleje malinovku po stole a na seba, tečie to na koberec a podobne. Ja dvíham a odnášam dieťa, môj muž stojí a pozerá ako teliatko na vrátka, akoby sa ho to netýkalo, žiadne také, že odstraňuje z dosahu ohrozené predmety (ovládače, mobily), a uteká pre handru. Ako fakt mu treba povedať, čo má robiť. Svokra: každý týždeň navštevuje deti a prinesie hračky v hodnote asi 30 eur. Každú jednu si chcú deti nechať. Skladové preistory nemáme, deti si hračky nevážia, dostávajú ich len tak. Asi si ich kupuje. Slušne poviem svokre, že nech už prosím nenosí, vymenujem dôvody (priestor, rozmaznanosť), ona si zabrble, že nech len sú rozmaznané a pokračuje si. Manžel povie, že nech má jeho mama radosť. A pri každom týždni, keď vidím, ako už ide s tou plnou taškou....jednoducho som už naladená bojovo. Potom sa mi to prenáša do každého jeho aj jej správania. Idem my k nej. Pustí deťom telku, tam niekoho zapichnú nožom, ja sa zhrozím, bez jej dovolenia obratom vypínam JEJ telku a ona má nervy, že som to vypla, že to je súčasť života. Ja cítim ako sa to vo mne kumuluje. Potom dá decku srknúť z piva. Pripadám si tam ako taký histerický policajt. Slušne poviem, že nechcem aby moje deti ochutnávali z alkoholu. Ona na to, ale že ich to nezabije, veď to bol len glg. Pritom keď sa bavím s kamoškami, tak nie, žiadna z nich nedáva decku sŕkať z piva a nepúšťa im kriminálky, to ma drží trochu nad vodou, že nie som ja ten cvok. Ja viem, to je tá "predpotopná" výchova, ktorú sa snažím aj nejako tolerovať, len mi to nejde. Lenže ja už proste som zaujatá voči nej a mužovi, ktorý sa to stále snaží obhajovať, lebo je to rvonaká výchova. A viem, že svokra to potom robí poza môj chrbát, proste po svojom. Samozrejme, keď má ona na niečo názor, čo ja robím inak, tak to vie mudrovať do nekonečna, to je tiež jedna vec, ktorou mi lezie na nervy. Polhodinové prednášky.
Aká metóda vám pomohla získať ten kľud a pohodu? Okrem totálne ignorácie?