Ako zvládnuť rodinu s dieťaťom s ADHD?
Da sa udrzat dobry vztah s muzom a druhym dietatom, ked prve dieta ma adhd, vyzaduje viac pozornosti, milsi pristup-lebo odvsadial na seba pocuva len zle, aj od otca, ktory jeho vycinanie nedava a aj od surodrnca, ktoreho neustale provokuje a surodenec to uz nedava. Na koho strane ma stat matka, ktora lubi vsetkych 3? Ako vyhrat ten boj? Chranit adhd dieta, ale nepokazit si vztah s muzom a druhym dietatom? Da sa to vobec?
presne ako pise vyššie, co robis pre nastavenie hraníc adhd dietatu, chodi na terapie , na doma hranice, predstav si ze ka 15r a toto robi lebo ma adhd... za mna vela spravy vychova a ak nepomoze tak lieky. ci to zvládnete je o vas ako rodicoch drzim palceky
@anonym_autor tie komentáre predtým mohli dať iba rodičia detí bez ADHD.
Ja mám dieťa s ADHD a autizmom a je to neustály boj, stres. Sú okamihy, kedy je OK, potom z minúty na minútu je problém. Na SR sú takéto rodiny odkázané samé na seba, dusiť sa v emóciách, v strese, premýšľať, hľadať riešenia a .... nenachadzať. Terapie nepomáhajú, lebo dokopy ani žiadne nie sú, lieky od psychiatra nezaberajú, alebo len čiastočne tlmia, ale problémy nevyriešia.
Nedá sa to urobiť tak, aby diagnóza neovplyvňovala rodinu, je to nemožné. Preto sú podporné skupiny pre rodičov s deťmi s autizmom a ADHD, cez Centra pedagogickom psychol. ( Máme v KE ) a robia prednášky, aby rodičia pochopili ( lebo ani sami rodičia často nechápu) že dieťa nie je zle, rozmaznané a pod.
Muži to všeobecné nechápu, sú nervózni, nadávajú. Od súrodenca ani nie je možné očakávať, že to pochopí, je ešte dieťa. Ale otec by mal pochopiť a vstrebať informáciu, že dieťa má diagnózu a nerobí to naschvál. Ďalej by mal otec sa naučiť zvládať vlastný hnev a tiež opustiť vzorec správania, že kričím, keď je dieťa " zle". Celkovo sa prekopať vo vlastných emóciách. Nastaviť sa na pokoj a prijatie situácie. Pravdupovediac, môj muž to nezvláda, ale to je na inú diskusiu a vzťah sa rozpadol. Dieťa musíš chrániť, kto iný to urobí ak nie matka? Samozrejme nastaviť hranice, a nehovoriť na dieťa, že je chybné, zle, kričať, ..., to ho ovplyvní a môže vyvolať poruchy osobnosti v dospelosti. Radu nemám, len denno denne ovládanie sa a prekonávanie sa by mohlo postupne zlepšiť vlastný pohľad na vec.
Jednoznacne musite vsetci co najviac porozuiet ADHD. Ty ako mama preto, aby si vedela, ze to dieta netreba len chranit, ale naucit ho prijat sa ake je dat mu strategie, mechanizmy, ako svoju inakost zvladat. Casto pomoze spolupraca so specialnymi pedagogickami a psychologickami v CPPPaP. Ale najdes dnes uz naozaj aj na internete vela videi, knih - pre pochopenie, pre narabanie s dietatom.
Je otazne, ci sa otec snazi, alebo ked straca nervy, ci tiez nema znaky ADHD aj on, len to o sebe nevie, casto rodic pride na to, ze mal podobny problem, az ked ho vidi u dietata... a cesta k tomu, aby svoj problem uvidel, rozpoznal, priznal je tazka.
Ako pomoct neurotypickemu dietatu - vyhradit si cas iba na neho. Casto sa surodenci deti s nejakym problemom citia vyradeni na druhu kolaj, pretoze to druhe dieta potrebuje vela casu. Rodic by si mal vyhradit cas iba pre toto dieta tiez, staci 20 miut denne venovat sa iba tomu dietatu - robit to co si zela to dieta - skoro ako filialna terapia, dieta vedie, rodic vykonava, aby sa medzi nimi nestratilo napojenie, aby sa dieta neuzavrelo a neriesilo vsetko radsej s kamosmi ked bude vacsie...
A najviac zo vsetkeho: Pomenuvajte nahlas svoje pocity, aby sa to naucili vase deti aj vy. Dajte si zavazok povedat nahlas:
Teraz som unavena, preto to skusime takto...
Vidim, ze teraz si unaveny, preto to skusime takto...
Teraz si nervozny, preto to teraz spravime takto...
Teraz som nervozna, preto to teraz spravime takto...
Toto je strasne dolezite, pomaha rozpoznat - co sa vam v danej chvili deje, co sa deje dietetu, co sa deje ockovi - aj negativne emocie su emocie a najhorsie je "neprezit ich", zakazovat si ich, zakazovat ich dietatu... prave to potom sposobuje to rozhodenie vsetkych. Ze nemozu prezit negativne emocie a ony su pritomne. Prijatie inakosti, znamena prijatie a povolenie si prezitia aj tychto emocii. Nie je to nic na zahanbenie, ani pocit viny. Zahanbenie a pocit viny su obrovske bloky, co kazia vztahy.
Tak isto si musite v hlave upratat ocakavania. Casto rozdiel medzi schopnostou nieco naplnit a ocakavanim sposobuje to obrovske napatie. Neocakavat od dietata bezchybne ulohy, vyborne znamky... ocakavat jeho stastie, jeho uspesne zaradenie sa do spolocnosti. Lebo ked bude dospelak, nikto sa ho na znamky pytat nebude... K uspesnemu dospelemu zivotu ho povedie skor sebavedomie, vyrovnanost ako dobre znamky... na tom pracovat.
Proste nik nesiel vo vasich topankach, nema vas pravo sudit, ale ani vy nesmiete podliehat tomu, ze premyslate viac nad tym, ci vas okolie neodsudzuje za spravanie dietata, namiesto toho, aby ste tomu dietatu pomohli pochopit, co sa mu deje...
@anonym_autor prepáč tvoje dieťa s ADHD provokuje druhé tvoje dieťa a ty nevieš na koho strane máš byť? to teraz akože dovolíš svojmu dieťaťu všetko len preto že má ADHD? a všetko mu aj prepáčiš lebo všetci mu za niečo nadávajú? robíš mu medvediu službu......k dieťaťu s ADHD sa musíš správať rovnako ako keby ADHD nemalo, len mu nastaviť hranice a energiu nech si vybije na športovom krúžku....hyperaktívnych detí je veľa a žijú presne tak ako keby nemali hyperaktivitu a nemajú žiadne úlavy v živote....
@anonym_autor tie komentáre predtým mohli dať iba rodičia detí bez ADHD.
Ja mám dieťa s ADHD a autizmom a je to neustály boj, stres. Sú okamihy, kedy je OK, potom z minúty na minútu je problém. Na SR sú takéto rodiny odkázané samé na seba, dusiť sa v emóciách, v strese, premýšľať, hľadať riešenia a .... nenachadzať. Terapie nepomáhajú, lebo dokopy ani žiadne nie sú, lieky od psychiatra nezaberajú, alebo len čiastočne tlmia, ale problémy nevyriešia.
Nedá sa to urobiť tak, aby diagnóza neovplyvňovala rodinu, je to nemožné. Preto sú podporné skupiny pre rodičov s deťmi s autizmom a ADHD, cez Centra pedagogickom psychol. ( Máme v KE ) a robia prednášky, aby rodičia pochopili ( lebo ani sami rodičia často nechápu) že dieťa nie je zle, rozmaznané a pod.
Muži to všeobecné nechápu, sú nervózni, nadávajú. Od súrodenca ani nie je možné očakávať, že to pochopí, je ešte dieťa. Ale otec by mal pochopiť a vstrebať informáciu, že dieťa má diagnózu a nerobí to naschvál. Ďalej by mal otec sa naučiť zvládať vlastný hnev a tiež opustiť vzorec správania, že kričím, keď je dieťa " zle". Celkovo sa prekopať vo vlastných emóciách. Nastaviť sa na pokoj a prijatie situácie. Pravdupovediac, môj muž to nezvláda, ale to je na inú diskusiu a vzťah sa rozpadol. Dieťa musíš chrániť, kto iný to urobí ak nie matka? Samozrejme nastaviť hranice, a nehovoriť na dieťa, že je chybné, zle, kričať, ..., to ho ovplyvní a môže vyvolať poruchy osobnosti v dospelosti. Radu nemám, len denno denne ovládanie sa a prekonávanie sa by mohlo postupne zlepšiť vlastný pohľad na vec.
@anonym_590efe ale presne ako si napísala tvoje dieťa má aj autizmus a tam už je to kompikovanejšie...ale ak tam je len ADHD tak je to dieťa v podstate bez poruchy a aj bez diagnózy....volakedy žiadne ADHD ani nebolo a deti boli len živé a temperamentné dnes sa im hovorí pekne že majú ADHD....autizmus je už komplikovaná diagnóza sama o sebe a ak je tam spojenie ešte s niečim iných je to nálož - takže klobúk dole pred všetkými maminami ktoré musia zvládať takéto deti....ale pri zdravých deťoch je ADHD len o nastavení pravidiel a veľkej trpezlivosti
Ale ADHD sa dá regulovať. Otázka je či to matka robí?